Boris Macko
Obec Skároš v okrese Košice – okolie (približne desať kilometrov od krajského mesta) sa môže popýšiť bohatou históriou. V stredoveku tu stál hrad, jeho ruiny doteraz vidno na kopci nad dedinou. No o 500 rokov sa tu počas druhej svetovej vojny písal aj iný príbeh, ktorý súvisel s oslobodením východoslovenskej metropoly.
Obete bojov z radov Červenej armády a jej spojencov pripomína pamätník, ktorý v Skároši vybudovali v roku 1974. Napokon, obec bola prvá oslobodená v okrese Košice – okolie. Odvtedy pomník neopravovali a najmä po novembri 1989 si situácia s jeho údržbou zhoršila. Našťastie už svitá na lepšie časy.
Dostali peniaze, musia zohnať ďalšie
„Požiadal som náš okresný úrad o dotáciu a schválili nám 25-tisíc eur,“ povedal nám starosta Ľubomír Vranka. „Dali sme spracovať projekt na obnovu pamätníka. Problém spočíva v tom, že finančné možnosti obce sú obmedzené. Máme projekt na rekonštrukciu za 40- tisíc eur. Kompletne by sa mali očistiť a zakonzervovať piliere, urobiť vysprávky drobných prasklín.“ Úpravy čakajú aj plošinu pri pamätníku. Pri vstupe chystajú aj väčšiu informačnú tabuľu. Časom by sa chceli vrátiť k pôvodnému návrhu.
„Ešte zháňame peniaze na opravu chodníka, ktorý vedie okolo pamätníka,“ vysvetľuje plány starosta obce. „Park chceme určite zachovať. Otázne je osvetlenie, ktoré by stálo päťtisíc eur. Radi by sme ho vybudovali, no závisí to aj od našich finančných možností.“ Práce by mali začať v najbližších týždňoch. Všetko závisí od počasia a aktuálnych protipandemických opatrení.
S rekonštrukciou chcú pokračovať
Pohraničná obec so zhruba 1 100 obyvateľmi robí, čo môže, no na pomníku oslobodenia vidno, že pomoc prichádza v hodine dvanástej. Niet sa čo čudovať, samospráva to sama neutiahne a štát poskytuje minimálnu pomoc. Navyše pamätník v Skároši je unikátny tým, že sú tu pod holým nebom na podstavcoch vystavené húfnica, delo a známy tank T–34.
„Ministerstvo vnútra prispieva ročne tak do 130 eur na údržbu, čo stačí akurát tak na benzín do kosačky. Kosia tu obecní pracovníci, ktorí vykonávajú i bežnú údržbu,“vykresľuje situáciu Ľubomír Vranka. Napriek tomu to nevzdáva, práve naopak. Už plánuje aj rekonštrukciu zvyšnej časti areálu, kde je umiestnená aj spomínaná vojenská technika.
Podmienkou na získanie dotácie je ale vlastníctvo pozemkov. Samospráve sa ich podarilo získať v hornej časti pamätníka. Majetkovo-právne chcú vyriešiť aj prírodnú časť so zbraňami z druhej svetovej vojny. Buď obec musí mať dlhodobú nájomnú zmluvu, alebo vlastniť pozemky, aby mohli získať nejaké peniaze na ďalšiu rekonštrukciu.
Vojnové príbehy fascinujú dodnes
Hoci sa starosta Vranka narodil v roku 1974, príbehy z oslobodenia vie rozprávať dlhý čas. Môže sa oprieť o spomienky pamätníkov z obce, medzi ktorých patrili aj jeho starí rodičia. Ďalšie informácie získal od regionálnych historikov.
Všetko sa začalo skoro ráno 16. decembra 1944, keď bol vydaný rozkaz sovietskym vojskám, ktoré sa nachádzali v Pálháze, mestečku juhovýchodne za maďarskou hranicou, aby sa prebili na os Pálháza – Skároš – Ždaňa – Košice. Červenoarmejci sa pomaly cez Hollóházu prebojovali ku Skárošu. Narazili tu na obrannú líniu Gizela, ktorú tvorili maďarské a za nimi nemecké jednotky.
„Wehrmacht tu mal umiestnený horský zbor. Sovieti sa však chceli prebiť na Košice aj týmto smerom. Dokonca ich podporili i tanky, ktoré sa tu ale nevedeli rozvinúť a hneď na začiatku boli dva zničené. Preto Sovieti obišli dedinu sprava a oslobodili ju,“ približuje starosta dramatické okamihy v dejinách obce.
Skárošania sa dočkali slobody skoro ráno 18. decembra 1944. V Trstenom a susedných obciach sa bojovalo o niekoľko hodín dlhšie. Po obsadení Skároša chceli Sovieti dobyť Ždaňu, čo sa im ale nepodarilo a zaznamenali veľké straty. Bojová línia sa mesiac nezmenila. Oslobodzovacie boje si vyžiadali stovky mŕtvych.
Medzi zaujímavé spomienky patria aj tie na správanie sa sovietskych vojakov. „Keďže Skároš a okolité obce boli na jeseň 1938 pričlenené na základe Viedenskej arbitráže k hortyovskému Maďarsku,“ objasňuje situáciu Vranka. „Sovieti si najprv mysleli, že bojujú v Maďarsku. Bolo im však povedané, že ide o slovenské územie a majú sa správať inak. K maďarskému obyvateľstvu sa chovali niekedy brutálne – čo som počul od svojich dedov. Keď prišli do dediny, tak tam, kde bola na plote zavesená slanina a fľaša pálenky, tak tie rodiny nechali na pokoji. Tam kde nie, tak si zobrali, čo chceli.“
Starosta dodal, že napriek týmto priamym svedectvám červenoarmejci pristupovali k nášmu obyvateľstvu podstatne lepšie ako k maďarskému.
Odstrelili most aj s vojakmi
Pokiaľ išlo o živú sily, podľa starostu mali Sovieti prevahu štyri ku jednej. Lenže tečú tadiaľto rieky, hlavne Hornád. Nemci mali delá v Čani za Hornádom, preto sa Sovietom ťažko útočilo. Navyše pred nemeckými jednotkami boli maďarské a Sovieti museli najprv zničiť tie. Dokonca sa traduje, že keď obišli Skároš a maďarské jednotky ich zbadali, tak v panike vyhodili do vzduchu most cez rieku, na ktorom ešte boli ich šiesti vojaci.
Podľa Ľubomíra Vranku sa v súvislosti s oslobodením Skároša hovorí o 140 mŕtvych, ale to ide iba o orientačné počty, keďže sa nevie, kto kde zomrel. Obyvateľstvo pred bojmi evakuovalo do dedín Hollóháza a Fuzer v dnešnom Maďarsku.
„To viem z rozprávania môjho deda,“ pokračuje starosta. „Niektorí však tu zostali, a preto zaznamenali aj civilné obete. Podľa spomienok pamätníkov boli najlepšie organizovaní a oblečení Nemci, o čosi horšie Sovieti. No najhoršie rumunskí vojaci. Zle oblečení, slabo vyzbrojení.“
Keďže sa tu mesiac bojovalo, na 70 až 80 percent bol Skároš zničený. Pamätníci tvrdia, že keď v strede dediny Sovieti prekladali muníciu z nákladného auta do tanku, trafila ich zblúdená strela a všetko vyletelo do vzduchu. To poškodilo obec najviac.
Na oklamanie stačili svetlá
Podľa starostu Červená armáda bojovala na našom území inak ako vo svojej domovine:
„Je to laický pohľad, ale už nešla hurá systémom, ako sa tvrdí. Už mali skúsenosti s bojom, vedeli čo robia. Dokonca nejakí prieskumníci sa v Trstenom dostali do tyla za nemecké línie. Nechceli sa však potom prebiť naspäť. Takže sa ukryli, opevnili a čakali na príchod svojich jednotiek,“myslí si starosta a hneď pridal ďalšiu autentickú spomienku.
Keď sa Sovieti priblížili k Hollóháze a videli, že Maďari nemajú zorganizovanú obranu, tak hneď zaútočili a zajali veľa nepriateľských vojakov. Vedeli vyhodnotiť situáciu a aj to, čo majú robiť.
Napríklad pri nočnom postupe z Hollóházy zbadali maďarské palebné postavenie, no napriek tomu popri ňom prešli s rozsvietenými svetlami. Maďari si mysleli, že sú to ich vojaci alebo Nemci, tak si im dali pokoj. Ani im na um neprišlo, že by to mohol byť nepriateľ. Aj takéto neuveriteľné príbehy sa písali počas druhej svetovej vojny.
