Prezident Andrzej Duda odovzdáva medailu Virtus et Fraternitas.
Braňo Ondruš
Foto – Instytut pileckiego, Marek Borawski
V Poľsku ocenili in memoriam slovenských manželov, ktorí počas celej vojny zachraňovali poľských utečencov a pomáhali im dostať sa do bezpečia. Slovenskými ocenenými sú manželia Žofia (1907 – 1979) a Jozef (1905 – 1993) Lachovci. Pamätnú medailu Virtus et Fraternitas im symbolicky udelil priamo poľský prezident Andrzej Duda na návrh Pileckého Inštitútu.
Ocenenie je určené najmä cudzincom, ktorí pomáhali Poliakom počas druhej svetovej vojny a v období totalitného komunistického režimu. Prezident ho tento rok udelil celkovo deviatim ľuďom z Česka, Slovenska, Rumunska, Ukrajiny a Maďarska. Pileckého inštitút je pomenovaný podľa hrdinského poľského vojaka Witolda Pileckého, ktorý sa dobrovoľne nechal poslať do koncentračného tábora Auschwitz, aby odtiaľ podával prvé tajné správy o páchanom holokauste.
Taxík pre prenasledovaných
Ako uvádzajú na internetových stránkach Pileckého Inštitútu, odvaha a nezištnosť Žofie a Jozefa Lachovcov pomohli zachrániť mnohých Poliakov a zabezpečili, že tranzitná trasa do Poľska sa používala takmer do konca vojny.
Všetko sa začalo jednej noci v októbri 1939, keď štyria muži zaklopali na dvere domu manželov Lachových v Poprade na Slovensku. Pochádzali z neďalekých Tatier, z vtedy už okupovaného Poľska, z ktorého nacistickí hrdlorezi spravili peklo na zemi pre všetkých poľských vlastencov. Muži dali Jozefovi list od jeho dobrého priateľa Jozefa Kertésza, v ktorom Jozefa prosil, aby dopravil poľských letcov (to boli tí noční návštevníci) k maďarským hraniciam. Jozef Lach sa totiž vtedy živil ako taxikár.
Takto začal Jozef Lach pomáhať Poliakom, ktorí sa chceli cez Slovensko dostať do Maďarska. Počet utečencov rástol rýchlo, no hrdinskí slovenskí manželia nechceli nikomu odoprieť pomoc, hoci na to Jozef taxík už nestačil. Napriek všetkým rizikám, ktoré s tým boli spojené nielenže pokračoval v pomoci, ale aby mohol pomôcť každému, kto to potreboval, nebál sa osloviť aj ďalších taxikárov a získal ich pre dobrú vec.
Hotel pre kuriérov
Čoskoro začal prepravovať kuriérov a podzemných aktivistov opačným smerom – smerom k poľským hraniciam. Pre svojich cestujúcich tiež získaval sfalšované slovenské dokumenty. Zatiaľ čo sa dopravy ujal Jozef, jeho žena Žofia v ich dome založila úkryt pre poľských utečencov. Napriek tomu, že mali deti, riskovali zatknutie zo strany slovenských úradov, ktoré boli podriadené Nemcom a takýchto „zločincov“ im okamžite odovzdávali, aj keď boli slovenskými občanmi. Lachovci však naďalej poskytovali prístrešie poľským utečencom a správali sa k nim ako k svojej vlastnej rodine.
Postupom času si rodina Lachovcov získala dôveru Józefa Krzeptowského – „kráľa tatranských kuriérov“. Keď jeho manželke, svokrovi a švagrovi hrozilo zatknutie zo strany nemeckých okupantov, Jozef Lach ich previezol cez hranice do Popradu, kde prežili niekoľko mesiacov tým, že sa skrývali v dome manželov Lachových. Poliaci tento dom nazvali „hotelom pre kuriérov“.
Jozefovi sa pri riskantnej misii darilo vyhnúť odhaleniu a polícia ho zatkla iba jediný raz, a to v lete 1943, keď ho slovenskí žandári odrezali na ceste pri obci Veľká Franková. Jeho poľskí cestujúci a britský agent, ktorého sprevádzali, dokázali vyskočiť z taxíka a uniknúť, ale Jozef a jeho syn boli zatknutí. Na slobodu sa dostali iba vďaka láskavosti veliteľa, ktorý sa rozhodol nevydať ich gestapu.
Až do konca vojny
Podľa spomienok jedného zo zachránených Zbigniewa Ryśa vyzerala odvaha Jozefa Lacha aj takto: „Úspešne som prekročil hranicu a obišiel Betliar a Polomu. Keď som vyšiel z lesa, už ma čakal Lach. Jazda taxíkom bola strašná, ale Jozef si šikovne poradil so snehovými závejmi.“
Odvaha a nezištnosť Jozefa a Žofie Lachových pomohla zachrániť mnohých Poliakov a zabezpečila, že tranzitná trasa do Poľska sa používala takmer do konca vojny. Lachovci boli neskôr nominovaní na niekoľko poľských vyznamenaní, ale ako tvrdí Pileckého inštitút počas komunistického režimu československé úrady odmietli túto snahu podporiť.