Pohľad na Voderady v časoch II. sv. vojny
Michal Majtán, pamätník vojnových udalostí
Foto – archív autora
Vo veľkej knihe o obci Voderady neďaleko Trnavy (1. vydanie z roku 2014) sú veľmi zaujímavé state aj o situácii v obci v období SNP, ako aj v predchádzajúcich rokoch tzv. slovenského štátu. Okrem iného sa v nej spomína, ako 2. novembri 1938 prišli do obce „slovenskí vysťahovalci z územia zabratého“ Maďarskom po rozhodnutiach tzv. viedenskej arbitráže. Tí nechceli zostať pod vládou Maďarska.
Bolo ich 59 a všetkých ich umiestnili na tzv. Joži majeri, ktorý patril grófke Kláre Keglevichovej. K udalostiam 2. svetovej vojny patrila aj účasť občanov Voderád v slovenskej armáde na strane Nemecka.
Ľudia s režimom nesúhlasili
Ako sa uvádza v knihe „už na vojne proti Poľsku sa zúčastnila slovenská armáda a z toho dôvodu narukovalo z Voderád päť ročníkov brancov“. Starostov v tom období nahradili z moci úradnej tzv. obecní komisári. Regrutovali sa z Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS). V obci fungovala aj Hlinkova garda.
Obdobie rokov 1939 – 1945 bolo v obci relatívne pokojné. Ilegálne, či po vypuknutí Povstania legálne v nej nevznikol Revolučný národný výbor a nepôsobili ani štruktúry občianskeho odboja. Hoci do roku 1949 v nej existovala miestna organizácia komunistickej strany, vo vojnových rokoch o ilegálnej organizácii nieto zmienky. Viacerí občania však nesympatizovali s režimom: vládny komisár konštatoval, že niektorí občania boli pasívni k štátnym akciám a mnohí sa nezúčastnili na akcii pôžičiek na obrodu Slovenska.
Londýnske vysielanie aj s nemeckým vojakom
Obyvatelia Voderád museli navyše strpieť prítomnosť nemeckej jednotky, ako aj jednotky slovenského delostrelectva, jednotky Hlinkovej gardy, ba i maďarských a rumunských vojakov. Nemecká armáda sa usadila vo Voderadoch dva týždne po vypuknutí Slovenského národného povstania. Bývali v kaštieli a v škole, ale mnohí boli ubytovaní aj po rodinách.
Aj v našej rodine bol takto ubytovaný nemecký šofér Mitschke. Odchádzal s nákladným autom aj na viac dní za nemeckými jednotkami na východe. Nebol však už stotožnený s hitlerizmom a bežne s nami počúval rozhlasové vysielania z Londýna. Na ulici som strážil, aby nás niekto nepočul a neudal. Tento Mitschke bol nespokojný aj preto, lebo bol už po zranení bez jedného oka a po vyliečení šoférovať musel naďalej. Po vojne sme sa občas navzájom stretali. Žil v NDR.
Naši v Povstaní
Na Povstaní sa v roku 1944 zúčastnilo z Voderád viacero mužov v rámci povstaleckej armády. Po porážke SNP sa väčšina vojakov z armády vrátila domov. Niekoľko ich bolo odvlečených do Nemecka. Väčšina z ďalších (približne 17) však koncom novembra musela znovu narukovať do Trnavy a odtiaľ potom išli do Talianska na opevňovacie práce . V apríli 1945 prešli na stranu spojeneckých vojsk. Domov sa vrátili v júli 1945.
Ku koncu 2. svetovej vojny – v novembri 1944 – Nemci donútili občanov kopať zákopy. V Horných Orešanoch tak kopalo zákopy až do Vianoc 1944 asi 60 mužov z Voderád. Na to začiatkom roka 1945 občania museli kopať zákopy v blízkych Pavliciach, ako aj za humnami smerom na východ vo Voderadoch. Väčšinou išlo o hlboké protitankové zákopy. Na opevňovacích prácach v marci 1945 v Pavliciach robilo okolo 150 občanov z Voderád. Našu obec oslobodila Červená armáda 1. apríla 1945, pričom vojnové škody predstavovali menšie poškodenia striech a chodníkov od granátov.
Záchrana židovskej rodiny…
V dedine bola len jedna židovská rodina Marmosteinových. Ako starších ľudí ich na práce v lágroch do roku 1944 nedeportovali. Avšak v 2. etape – od druhej polovice roka 1944 – im hrozilo vysťahovanie. Dlho ich ukrývala rodina Alexandra Marka. Podľa svedectiev bol zaťatým tajomníkom miestnej Hlinkovej gardy Anton Remenár. Mal účasť na odvlečení rodiny Marmosteinových z obce do Serede. A to na základe udania v marci 1945 o tom, že sa skrývajú u Markových. Na základe arizačného nariadenia č. 198/1941 boli odňaté pozemky Artúra Marmosteina a jeho manželky. Do užívania ich dostalo viacero obyvateľov Voderád. V knihe o Voderadoch sú vymenovaní.
Rodina Marmosteinových bola v marci 1945 zo Serede odlifrovaná do Terezína v Čechách. Bol už koniec vojny a tak sa jej tam všetci traja dožili. Po návrate pochopiteľne žiadali MNV o návrat pozemkov, čo národný výbor aj zabepzečil. Materiálne škody na dome a hospodárskych staviskách odhadol A. Marmostein na 60-tisíc korún a škody na hnuteľnom majetku na ďalších 60-tisíc.
…dodnes bez ocenenia
Viacerí z obce sme považovali za opodstatnené, aby rodina Markových – v danom období vdova po A. Markovi, resp. ich deti Ján a Alexander – boli ocenení vyznamenaním Spravodliví medzi národmi. Nebyť ich skrývania Marmosteinových do marca 1945 asi by pobyt v Terezíne neprežili. Napriek viacerým svedeckým výpovediam (vrátane židovského svedka pána Klugeho), ako aj textu v knihe o Voderadoch vyznamenanie nikto z rodiny nedostal. Popis príbehu prechovávania Marmosteinových u Markových a tým aj záchrany oich životov bol zaslaný do Múzea holokaustu v Seredi.