Pred obnoveným hotelom U Maria Skály účastníci stretnutia SZPB a ČSBS, sediaca Dana Milatová.
Martin Krno
Foto: Martin Krno, Jiří Csermelyi a Ladislav Skrak
V malebnom údolí rieky Odry neďaleko severomoravského mestečka (městysa) Spálov sme sa v rámci spoločného rokovania predstaviteľov SZPB a Českého svazu bojovníků za svobodu (ČSBS) stretli aj s Bratislavčanom Rudolfom Wittenbergom.
Už síce hovorí po česky, ale sa k nášmu hlavnému mestu stále hlási. Veď sa tu v roku 1940 narodil: „V židovni, ten dom ešte stojí nad pamätníkom Chatama Sofera pri tuneli,“ upresňuje pán Rudolf. „Bratislavu som si však veľmi nevyužil. Keď sa začal pohon ľudáckeho režimu na Židov, naša rodina sa presťahovala do obce pri Brezne. Názov si nepamätám.“
Otca odbojára napriek tomu gardisti po čase chytili a poslali do jedného z koncentračných táborov. V januári 1944 sa Rudolfovi narodil brat Zoltán. Krátko na to chceli partizáni poslať jeho matku s dôležitým ústnym odkazom do Bratislavy. Veľmi sa jej do toho nechcelo. Veď ešte kojila synčeka. Vraj keď vezme so sebou malé deti, nebude podozrivá. Opak bol pravdou…
Medzi ocenenými českými odbojármi vedením SZPB bol aj rodák z Bratislavy Rudolf Wittenberg (druhý sprava).
Ujo, má sa zdraviť na zdar!
„Cestovali sme vlakom,“ spomína si aktivista ČSBS, „do nášho kupé si prisadol gardista. Keď sme zastavili pri jednom strážnom domčeku, pri ktorom dajaký chlapík okopával záhradku, muž v čiernej uniforme sa mu cez otvorené okno pozdravil fašisticky Na stráž! Ja som mu na to povedal: Ale ujo, veď sa má zdraviť na zdar!“ A oheň bol na streche.
Matku vypočúvali, potom ju i so synmi poslali do koncentračného tábora v Seredi a odtiaľ do Terezína. Od večera do rána musela pracovať v dajakej výrobnej prevádzke, Rudolf sa ako štvorročný staral o Zoltána, aj ho tam naučil sedieť. Našťastie sa dožili oslobodenia. A keby len to, na ceste domov úplne náhodou stretli na jednej železničnej stanici otca! Objímania nebolo konca-kraja…
Konca vojny sa však nedočkali Rudolfovi starí rodičia, dve tety a strýko, tých nacisti poslali rovno do plynovej komory. Rodina sa vrátila do Bratislavy, no po februári 1948 poslúchla výzvu na zaľudnenie vyprázdneného českého pohraničia. Dnes pán Wittenbergžije v Novom Jičíne v Moravskosliezskom kraji, kde sa aktívne zapojil do činnosti ČSBS.
Predseda SZPB Pavol Sečkár s predsedníčkou OV ČSBS v Novom Jičíne Emíliou Bartoňovou (v strede) a so Zdeňkou Valouchovou pri pomníku v obci Zákřov.
Motákmi zachránila desiatky životov
Na večernom posedením pri cimbalovke troch bratov a jedného ich bratranca, ktorá vyhrávala aj slovenské pesničky, Na Kráľovej holi nevynímajúc, sme sa zoznámili s obdivuhodnou Danou Milatovou z Nového Jičína. Už ako 14-ročná robila na Zlínsku spojku partizánom, dokonca im vo futre z huslí nosila zbrane!
„Vyrastala som v Lesnom cintoríne zriadenom Tomášom Baťom, kde bol môj otec František Gajdošík správcom. Svetoznámeho továrnika po jeho tragickej smrti pri leteckom nešťastí práve tam pochovali,“ prekvapivo začína svoj príbeh. Počas druhej svetovej vojny stretávala v domčeku na cintoríne českých antifašistov.
Otec spolupracoval s generálom Otakarom Zahálkom, ktorý už v apríl 1939 inicioval založenie miestnej zložky odbojovej organizácie Obrana národa. Neskôr ho zatkli gestapáci a v júni 1942 popravili v Brne. Po otca si prišli začiatkom februára nasledujúceho roku. Počas väznenia v Zlíne posielal desiatky písomných odkazov s varovaním či radami, ktoré Danka a jej brat Otakar roznášali počas piatich mesiacov po celom okrese. Tak spolu zachránili mnoho ľudských životov.
„Darilo sa nám to tak, že brat vyliezol na ramená strýcovi Petrovi a pomocou pevnej udice sme prepašovali cez vysoký plot balíky s jedlom a spiatky zase motáky. Žiaľ, neskôr uja nacisti chytili a v apríli 1945 ho popravili v Mauthausene“
Ján Pacek z Banskej Bystrice (vľavo) a českí odbojári Zdeňka Valouchová a Rudolf Wittenberg.
Štrnásťročná konšpirátorka
Františkovi Gajdošíkovi na súde v Uherskom Hradišti nedokázali odbojovú činnosť. Napokon dostal iba pol roka basy za hospodársky delikt, pretože pri zatknutí uňho našli 25 kilogramov mäsa. „Na trest nenastúpil, rodinný lekár mu poradil, aby predstieral onemocnenie a tesne pred röntgenovým vyšetrením prehltol tri stvrdnuté guličky chleba. Tie potom na snímke vyzerali ako vredy na dvanásťstorníku,“ spomína si pani Dana. „Keď mal po troch mesiacoch liečby nastúpiť do transportu, utiekol. Ukrýval sa na Valašsku u príbuzných.“
Tam sa spojil s partizánmi. V novembri 1944 sa v lesoch stretol i so svojím bratom Josefom, prezývaným Kopanský, ktorý viedol jednu skupinu príslušníkov 1. československej brigády Jána Žižku.Vtedy šikovnú dievčinu čakala nová úloha.
Pred rokom s otcom v márnici, v dome na cintoríne a v priľahlom lese poschovávali v rozličných skrýšach poskladané zbrane, granáty a strelivo. Každý kus zavinuli do modrého baliaceho papiera, do ktorého sa balili učebnice a školské zošity. Všetky označili rímskymi číslicami, ktoré si mala Danka zapamätať. Otec jej potom posielal konšpirované odkazy typu „XXIV“ a ona už vedela, čo má partizánom do hôr priniesť.
Spoločné rokovanie s českými kolegami v hoteli pri Spálove. Práve vystupuje podpredseda ČSBS Emil Kulfánek.
Agilná dcéra odbojára v každom veku
Porozprávali sme sa aj so Zdeňkou Valouchovou narodenou v roku 1936. Jej otec, štábny kapitán Robert Váňa, pôsobil v ilegálnej organizácii Národné výbory ako veliteľ četníckeho oddelenia v Prostějove.
Gestapo Váňu zatklo vo februári 1944, v júli ho odsúdili v sliezskom meste Vratislav (vtedy Breslau) na trest smrti a v januári nasledujúceho roka popravili. Neraz i polomŕtve telá 38 odbojárov nahádzali do studne, len dvaja sa v noci zachránil. Telá obetí exhumovali až v júni 1946. Spolu s ostatnými druhmi Roberta Váňu pietne pochovali na Ústrednom cintoríne v Brne.
Agilná pani Zdeňka, ktorej odborným radám načúval svojho času aj federálny minister financií Václav Klaus, napriek svojmu veku pôsobí ako predsedníčka Združenia oslobodených politických väzňov a pozostalých, ktoré je kolektívnym členom ČSBS. Súčasne pracuje v sociálno-zdravotnej komisii jeho ústredného výboru. Najnovšie je riadne napálená pre nacistický kríž, ktorí nedávno miestni zrejme spolu s niekdajšími Sudeťákmi obnovili v Jizerských horách pri obci Kořenov. Ale o tom niekedy inokedy.
V hoteli U Maria Skály na brehu horskej riečky Odra, ktorý, mimochodom, opravil a ďalej zveľaďuje syn Dany Milatovej, sme sa porozprávali aj s ďalšími členmi z našej partnerskej organizácie z Čiech a Moravy. Všetci to boli milí, skromní, duševne svieži ľudia, so zásadnými postojmi i k súčasnému dianiu vo svojej vlasti, na Slovensku a vôbec vo svete. Na takéto cenné stretnutia sa nezabúda.