Stanislav Mičev, nezávislý historik
O blokáde Leningradu počas druhej svetovej vojny som prečítal množstvo kníh, štúdií, článkov a spomienok. Všetky, aj tie vedecké, sa samozrejme len veľmi ťažko zaobídu bez emócií. V prípade tejto bezprecedentnej tragédie to ani inak nejde.
Z jednej zo služobných ciest do Moskvy som si priniesol knihu Alesa Adamoviča a Daniila Granina Blokadnaja kniga. Pomaly som ju čítal a vstrebával množstvo príbehov ľudí vystavených nepredstaviteľnému utrpeniu, poníženiu a neriešiteľným situáciám. So všetkou tou hrôzou sa museli vyrovnávať aj deti.
Pomník obrancom Leningradu, múzeum.
Obyvatelia odolávali neuveriteľne dlho
V histórii by sme našli aj tisíce miest, pevností alebo hradov, ktoré sa obliehatelia rozhodli donútiť ku kapitulácii vyhladovaním. Nie je však ani jedno, ktoré by odolávalo tak neuveriteľne dlho a ktoré napokon nepriateľskú obruč po neuveriteľných takmer 900 dňoch prelomilo.
Dnes sa dá, samozrejme, vtedajšiemu sovietskemu politickému vedeniu vyčítať, že si to vyžiadalo priveľa obetí. Treba však vidieť situáciu v širších súvislostiach. Leningrad pútal vojenské sily, ktoré Nemci nemohli v potrebnom počte presunúť k Moskve. Bojová línia Leningrad – Moskva – Stalingrad sa stala na prelome rokov 1941 a 1942 kľúčová pre vývoj Veľkej vlasteneckej vojny.
Bojovalo sa o každý dom. 
Raketová batéria pri rieke Neve, v pozadí silueta Izakijevského chrámu.
Hitler chcel vymazať mesto z mapy
Sankt Peterburg, mesto založené slávnym ruským cárom Petrom I., metropola rozsiahlej ríše, symbol ruskej moci. Po boľševickej revolúcii ho premenovali na Leningrad. Ten sa stal jedným z hlavných terčov nacistickej agresie proti Sovietskemu zväzu. Adolf Hitler sa rozhodol, že mesto treba navždy vymazať z mapy sveta, jeho pozostatky zaorať brázdami árijských kolonizátorov.
Vojaci Červenej armády na leningradskom fronte.
Plán Barbarossa, útok hitlerovského Nemecka na ZSSR, sa začal 22. júna 1941. Už v lete stáli okupanti pred bránami Leningradu. Sovietsky zväz bol na obranu absolútne nepripravený. Napriek tomu, že sa na obranu vlasti hlásili státisíce mužov a chlapcov, nedostatok techniky a zbraní bol fatálny.
Príslušníci wehrmachtu postupovali neuveriteľne ľahko a rýchlo. V radoch obrancov vládol zmätok. Už v auguste 1941 Leningrad obkľúčili z troch strán. Hitler nariadil mesto zlikvidovať aj s jeho obyvateľmi. Vtedy ich tam žilo 2,5 milióna. Nacisti zajali v tom čase obrovské množstvo sovietskych vojakov.
Vianoce prežívali deti aj v nemocnici. 
Ženy pracujúce v leningradskej oceliarni.
Hlad mal zlomiť odpor
Nariadenie vyhubiť občanov veľkomesta na Neve sa zdalo z hľadiska nacistickej (ne)logiky jasné. Nikoho z obkľúčenia nepustiť, ani nikoho nebrať do zajatia. Veď kto by živil 2,5 milióna utečencov? Ôsmeho septembra nepriateľské vojenské sily uzavreli okolo Leningradu smrteľný kruh.
Vodu čerpali z hydrantu na ulici.
Hitlerova taktika zničenia mesta útokom sa nepozdávala jeho generálom. Báli sa urputných pouličných bojov a veľkých strát. Mali predsa pod kontrolou všetky prístupové cesty. Stačilo mesto hermeticky uzavrieť a čakať, kým hlad zlomí odpor obrancov. V Leningrade zostalo viac ako 700-tisíc starých alebo vážne chorých ľudí, a vyše 400-tisíc detí.
Morálku obrancov mesta a jeho obyvateľov sa nacisti rozhodli zlomiť delostreleckou paľbou a masívnym bombardovaním. Len do konca roku 1941 Leningrad bombardovali 272-krát! Čísla v dejinách nie sú vždy tým najdôležitejším meradlom, no až desivo pôsobí, že Nemci v tom čase na mesto zhodili 3 295 trhavých a 99 717 zápalných bômb a vystrelili 30 154 delostreleckých granátov.
Leningradčania odhrabávajú napadnutý sneh v ulici.
Museli zaviesť prídelový systém
Už na začiatku sa im podarilo zničiť mliekareň, sklady potravín a paliva, veľmi intenzívne bombardovali strojárske závody. Zahynulo vyše 17-tisíc ľudí, dvojnásobok ich bolo zranených. Tí, čo pracovali, nevedeli, či ráno nájdu ešte svoju fabriku, a keď sa večer vracali z roboty nemali ani tušenie, či ešte stojí dom, kde bývali.
Koncom roku 1941 sa neustále prehlbovala kríza s nedostatkom potravín, ktorú charakterizoval katastrofálny nedostatok múky. Sovieti zaviedli prídelový systém, no dávky sa päťkrát znižovali.
Začiatkom novembra dosiahol prídel chleba 125 gramov. Obsahoval však málo múky, viac bolo otrúb a sladu. K tomu minimum mäsa a masti. Pracujúci dostali 250 gramov chleba. Situácia bola doslova zúfalá. Podvýživa sa stala denným údelom.
Pracovníci dostávali na deň 250 gramov chleba, deti 150 gramov. 
Pracovníci dostávali na deň 250 gramov chleba, deti 150 gramov.
Najhoršie na tom boli deti, starí ľudia a chorí. Okrem toho mesto trpelo zimou, ktorá sa prihlásila mrazmi už v polovici októbra. Ľudia začali umierať po tisícoch. Spočiatku ich príbuzní alebo známi vozili zabalených na sánkach do pripravených masových hrobov. Neskôr mŕtvych pribúdalo. Zomierali priamo na uliciach.
Domy a ulice zaplavili krysy
Zmrznuté mŕtve telá si ľudia nevšímali. Nebolo ich kde pochovať a preživší ani nevládali ich premiestniť. Za prvé tri mesiace roku 1942 od hladu, zimy a vysilenia zahynulo vyše 300-tisíc osôb. Skolabovala mestská doprava, nepremávali vlaky. Ľudia všade chodili pešo a zväčša za sebou ťahali sánky.
Zima sa stala silnejším nepriateľom ako nacisti. Najnižšia teplota vtedy klesla na – 38 stupňov Celzia. Nikdy predtým, ani potom sa to neopakovalo. Byty sa nedali vykúriť a ani nebolo čím. V pieckach tak končil nábytok aj knihy. Krízu sprevádzal katastrofálny nedostatok vody. Nebolo čím splachovať záchody, čo spôsobovalo veľké hygienické problémy. Leningrad doslova zaplavili krysy. V noci nebojácne behali po spiacich ľuďoch zabalených v dekách.
Hlad trápil ľudí najviac. Najskôr si to odniesli domáce zvieratá, následne aj zvieratá zo zoologickej záhrady. Dochádzalo ku krádežiam potravinových lístkov a to i v rámci rodín, ani priame krádeže potravín neboli výnimkou. Mnohí spomínajú, ako museli rýchlo vziať pridelený chlieb, aby im ľudia stojaci v rade neuchmatli čo len kúsok a rýchlo si ho nevložili do úst.
Objavil sa aj kanibalizmus? Áno, niektorí nevydržali. Máme im čo zazlievať? Žiadna senzácia, veď tí ľudia boli absolútne vysilení, vyhladovaní a stratili nádej. Za kanibalizmus polícia zadržala vyše 2 000 ľudí. Treba však jasne poznamenať, že nikoho nezabili. Na konci roku 1942 sa situácia v zásobovaní trochu stabilizovala a kanibalizmus úplne zmizol.
Mŕtvoly nestačili v zime pochovávať. 
Nová obeť krutej zimy.
Cesta života cez Ladožské jazero
V decembri 1941 sa Sovietom podarilo zastaviť útok na Moskvu a podnikli aj úspešný protiútok. Tento prvý obrat znamenal nádej aj pre Leningradčanov. Keby padlo hlavné mesto, urputná obrana Leningradu by nemala význam.
Tuhá zima mala aj prínos. Silnel ľad na Ladožskom jazere a rysovala sa nádej na otvorenie zásobovacej cesty po zamrznutej hladine. V novembri bola cesta života otvorená. Do mesta sa cez ňu prepravilo 270-tisíc ton potravín a 90-tisíc ton paliva. Bolo to však stále málo. Vracajúce sa vozidlá začali evakuovať civilné obyvateľstvo. V meste mali ostať iba robotníci v továrňach a vojaci.
Vyše 160 kilometrov dlhá ľadová cesta bola veľmi nebezpečná a pod stálou nepriateľskou paľbou. A zima? Na jazere viackrát namerali menej než – 45 stupňov Celzia. Preprava sa uskutočňovala na odkrytých korbách nákladných áut. Napriek neustálej streľbe a bombardovaniu sa podarilo evakuovať vyše milióna ľudí, z nich veľa sirôt, pre ktoré zakladali vo vnútrozemí osobitné domovy.
Cesta života cez zamrznuté jazero Ladoga. 
Hladina Ladožského jazera sa na jar začína roztápať. 
Zvítanie vojakov sovietskych jednotiek, ktoré prekonali obkľúčenie Nemcami.
Na jar však jazero odmrzlo. Zásobovanie prevzali lode, no tie mali menšie kapacity. Situácia sa zlepšila, ale správy z frontov neboli povzbudivé. Pri obranných bojoch za prvé štyri mesiace roku 1942 padlo viac ako 300-tisíc vojakov. Na konci roka zostalo v Leningrade už „len“ 600-tisíc osôb. Mesto postupne opúšťali ďalšie deti.
Vo februári 1943 sem prišiel po dlhom čase vlak. Na túto zimu sa ľudia vedeli lepšie pripraviť. Konečne v polovici januára 1944 začala ofenzíva Červenej armády a tá sa skončila definitívnym prelomením blokády. Nacisti ustúpili a konečným dátumom vojenských operácií v tejto oblasti sa stal 27. január.
(Medzititulky redakcia Bojovník.)
Foto: archív autora