Sofia Prétorová
Foto: archív redakcie
Ako členov SZPB nás osobitne zasiahla smutná správa, že vo veku 95 rokov zomrela umelkyňa vskutku národná. Marína Kráľovičová pôsobila v Slovenskom národnom divadle neuveriteľných 74 rokov. A nikdy sa nevzdala ľavicových ideálov.
Narodila sa 7. júna 1927 v „echt“ záhoráckej dedine Čáry ako najstaršia z piatich súrodencov. „Musím priznať, že slovenčina bola prvým cudzím jazykom,“ povedala vlani pre Bojovník.
Spočiatku pracovala ako holička, neskôr sa zamestnala v obchode s odevmi. Keď raz objavila v novinách inzerát na konkurz na miesto herečky, rozhodla sa, že pôjde touto cestou. Jej mama bola proti, pretože herci v tých časoch nemali dobrú reputáciu. Napokon však dcére ustúpila a nechala ju ísť za svojím snom.
Úspechy od začiatku
Dva roky pôsobila Kráľovičová v Komornom divadle Martin. Stvárnila tam 14 postáv a hneď v prvej sezóne získala na Divadelnej žatve v Prahe ocenenie Talent roku za Aničku v Ženskom zákone. V Martine sa spoznala s maliarmi Martinom Benkom a Ferom Kudláčom, s dramatikom Júliusom Barčom-Ivanom či spisovateľkou Máriou Rázusovou-Martákovou. „Hrala som po boku legendy Frontového divadla Eugena Medka, ktorý sa podieľal aj na vysielaní Slobodného slovenského vysielača, za čo ho nacisti uväznili v koncentračnom tábore,“ opísala pre náš dvojtýždenník.
Ešte než doštudovala herectvo na Štátnom konzervatóriu v Bratislave, stala sa členkou SND. V roku 1948 účinkovala ako Agnesa po boku Andreja Bagara v Moliérovej hre Školy žien, o niekoľko mesiacov neskôr v zdramatizovanej verzii slávnej Sládkovičovej básne Marína. Hru neskôr zakázali.
Držiteľka niekoľkých prvenstiev
Kráľovičová sa stala prvou slovenskou televíznou herečkou, keď si v roku 1957 zahrala v televíznom filme Dovidenia Luciene režiséra Jána Roháča. Okrem toho je držiteľkou ďalšieho výnimočného prvenstva – ako prvá recitátorka prezentovala slovenskú poéziu na troch kontinentoch.
Stvárnila vyše štyristo divadelných, filmových a televíznych postáv. Za zmienku stoja jej úlohy v inscenáciách Rómeo a Júlia, Veselé paničky windsorské, Hamlet, Herodes a Herodias, Legenda o láske, Zbojníci, Leni, Kým kohút nezaspieva, Idiot, Chrobák v hlave či Bačova žena. Pre Bojovník pripomenula účinkovanie v Karvašovej Polnočnej omši v roku 1959: „V príbehu politicky rozdelenej slovenskej rodiny s prisluhovačmi, partizánmi, arizátormi a kompromisníkmi vo svojich radoch, u ktorej je ubytovaný nemecký veliteľ. S inscenáciou v réžii Tibora Rakovského a vo hviezdnom obsadení – Beta Poničanová, Jožo Króner, Vilo Záborský, Ctibor Filčík, Ďuso Pántik, Dača Turzonová a Jožko Adamovič – sme potom žali úspechy i na zájazde v Kyjeve, Charkove, moskovskom MCHAT-e.“
Vo filme debutovala v roku 1950: v snímke Priehrada stvárnila Uľku Bojnovú. Ďalej účinkovala vo filmoch ako Ivanov (1963), Mŕtve duše (1971), Americká tragédia (1976), Višňový sad (1978), Lev Tolstoj (1984), Tiene v raji (1986) či Vadí, nevadí (2001). V povstaleckom filme Vlčie diery stvárnila partizánsku spojku. Diváci ju tiež mohli vidieť v seriáloch Príbehy z lepšej spoločnosti (1969), Nepokojná láska (1975), Jedenáste prikázanie (1977), Rodinné tajomstvá (2005) či Priateľky (2008).
Priatelila sa s odbojármi
Marína je držiteľkou množstva ocenení – Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, Krištáľové krídlo, Cena Andreja Bagara, Cena Literárneho fondu za celoživotnú tvorbu, Kvet Tálie, Cena Jozefa Kronera za celoživotné herecké dielo, Osobnosť Bratislavy či Medaila prezidenta Slovenskej republiky za významné zásluhy o rozvoj slovenskej kultúry. Nositeľka titulu národná umelkyňa má svoju tabuľku na Chodníku slávy v Bratislave.
Tento rok jej vysoké ocenenia udelil aj SZPB a Matica Slovenská.
Osobne poznala mnoho významných osobností protifašistického odboja: Laca Novomeského, Alberta Marenčina, Alexandra Matušku, Ctibora Štítnického, Vladislava Babniča, Ladislava Mňačka, Juraja Spitzera či Sama Falťana: „Maliarovi a publicistovi Štefanovi Bednárovi, ktorý počas SNP pôsobil ako redaktor týždenníka Nové slovo a v Banskej Bystrici vytvoril množstvo politických karikatúr, plagátov a letákov, sme chodili gratulovať.“
Miro bol jej Pygmalion
S manželom Mirom Procházkom – novinárom, básnikom a spisovateľom – sa zoznámila na svojom prvom plese v Redute. Mali dve deti a prežili spolu vyše 50 rokov. V roku 2005 Procházka zomrel po prehratom boji s rakovinou. Pre Bojovník o ňom Marína povedala: „Bol môj Pygmalion. Keďže ma hojne obsadzovali, vravievala som mu: Mirulko, všetci chlapi ti môžu závidieť. Každú noc máš v posteli inú ženu!“
Do poslednej chvíle sledovala aj spoločenské dianie. „Ľudia sa kvôli výhodám alebo mindrákom udávajú, vyvyšujú, zneužívajú mocenské postavenie na pomstu a ponižovanie, psychický nátlak. Každý je odborníkom na všetko, jestvuje „len jedna pravda“, nijaký dialóg, tolerancia, názorového oponenta treba stoj čo stoj zničiť,“ povedala a dodala: „Aby sa nám raz nestalo ako vo filme srbského režiséra Emira Kusturicu Underground – Podzemie z roku 1995, kde ľudí v hlbokej ilegalite ustavične zásobovali správami o zúriacej vojne, hoci vonku už bolo dvadsať rokov po nej.“
