Slavín, pamätník s antickým šmrncom

Martin Krno

Prehistória bratislavského Slavína siaha do stredoveku, keď tento južný výbežok Malých Karpát tvoril jadro vinohradníckej oblasti. V mestských úradných knihách sa prvý raz spomína roku 1520 ako Hymelperti, vo voľnom preklade Nebeský štít.

Neskôr ho premenovali na Himmelspirzeln, čo v prešpuráčtine mohlo znamenať aj spadnutý z neba. Koncom 19. storočia tu pestovanie vinnej revy zaniklo, návršie sa však začalo zastavovať záhradnými domčekmi až v prvej tretine minulého storočia.

V rastúcom sa centre Bratislavy sa Himmelspirzeln stal jeho najvyšším bodom, a preto keď sa po druhej svetovej vojne hľadalo dôstojné miesto pre padlých osloboditeľov mesta, odborníci sa logicky zamerali práve na tento zatiaľ z hľadiska urbanizmu voľný kopec.

Na večnú slávu hrdinom

Pri hlavnom vchode do areálu, ktorý svojím spôsobom pripomína aténske Propyleje, návštevníkov víta reliéf vysekaný do sivého kameňa s názvom Prísaha na bojovú zástavu. Vytvoril ho sochár a medailér Ladislav Snopek, okrem iného autor pomníka francúzskym partizánom pri Strečne. Vľavo na stene z leštenej žuly stojí nápis Večná sláva hrdinom, ktorí padli v boji za slobodu a nezávislosť našej vlasti, vpravo jeho ruská verzia v azbuke.

Stúpajúc po impozantnom, spočiatku dvojramennom schodišti síce nenaďabíme ako na Akropole na chrám bohyne Atény Niké (Víťaznej), no po oboch stranách vidno identické, tak trocha záhadné hranolovité objekty. Na informačnej tabuli sa návštevník dočíta, že ide o vojenské bunkre z prvej svetovej vojny. Nie dajaké guľometné hniezda, no pozorovateľne opatrené vodorovnými štrbinami a plynotesnými poklopmi.

Pokiaľ v okolí nenarástli ako huby po daždi niekoľkoposchodové „rodinné vilky“, tak obrancovia mali polovicu mesta ako na dlani. Za „veľkej vojny“ sa v Prešporku však nebojovalo, a tak sa tieto objekty údajne mohli využívať až v 60. rokoch pre potreby Civilnej obrany. No tiež iba teoreticky.

Pri ľavom bunkri sa zachoval elegantný kamenný rezervoár s vytesanými iniciálkami JM a  letopočtom MCMXXI (1921). Takže tu za prvej republiky iste nebola iba dajaká skromná záhradka s petržlenom.

Architektonická súťaž na pokračovanie

Podľa návrhu českých architektov Jaroslava Vaculíka, Miroslava Skálu a akademického sochára Františka Davida, ktorý v prvom kole súťaže na jeseň 1953 ohodnotil ako tretí v poradí, monumentálne dvojramenné schodište malo viesť dole kopcom v osi Šancovej ulice, jednej z najdlhších v hlavnom meste.

Po vojne ju premenovali podľa maršala Rodiona J. Malinovského, veliteľa vojsk 2. ukrajinského frontu, ktoré oslobodili Bratislavy. Kvôli famóznemu pohľadu z nej na pomník celý projekt presunuli trocha na sever. Vrchol horského masívu predĺžili. Vyriešili to železobetónovou konštrukciou so 64 stĺpmi. Vďaka tomu ústredný pamätník nestojí priamo na nestabilnej skale, ktorú tvorí drobiaca sa bridlica. Po novembri 1989 otcovia mesta rozhodli, že sa treba vrátiť k pôvodnému názvu ulice.

Napokon zrejme aj z finančných dôvodov je hlavný prístup na Slavín skromnejší – vedie z juhu od zhluku uličiek smerujúcich od Bratislavského hradu. Tak pietny areál sa orientoval pôvodne najúspešnejší návrh profesora Emila Belluša v tíme s mladými architektmi Ivanom Matušíkom a Ferdinandom Milučkým. No ani ten sa nezrealizoval.

Po ďalších dvoch kolách výberového konania sa z víťazstva tešil kolektív sochára a architekta, rodáka z Hybe, Jána Svetlíka. V ňom boli zastúpení vtedy ešte mladí, no dodnes známi výtvarní umelci Tibor Bártfay, Rudolf Pribiš, Ján Kulich, Ladislav Snopek, Alexander Trizuljak, Juraj Kren, Dezider Castiglione a ďalší. Aj ich projekt však prešiel viacerými peripetiami. Na prospech veci.

Pôvodný návrh totiž pripomínal pompézne pamätníky v Sovietskom zväzu. Napokon príslušná komisia i politici dospeli k záveru, že krása tkvie v jednoduchosti, v jasných líniách stavby a v ľudskejšej proporčnosti prislúchajúcej Bratislave. Maketu definitívneho projekt prezentovali samotnému Nikitovi S. Chruščovovi, keď v júli 1957 zavítal do Československa na niekoľkodňovú návštevu. Dokonca aj s predsedom Rady ministrov (vlády) ZSSR maršalom Nikolajom A. Bulganinom, čo by bolo dnes pri najvyšších činiteľoch veľmocí nepredstaviteľné.

Posledný sen na Nebeskom vrchu

Po schodoch vystupujeme na plošinu, ktorá sa vytvorila splanírovaním návršia niekdajšieho Himmelspirzelnu. Z oboch strán nás vítajú dve bronzové dvojice dievčat s kvetmi a stuhou – Súsošie vďaky od zakladateľa slovenského moderného sochárstva Jozefa Kostku. Tie sem pribudli až dodatočne. Nasledujú štyri vyvýšené, kameňom obložené veľké štvorce s trávnatým povrchom.

V každej z týchto mohýl, ďalšie dve sú na nižšej, východnej terase, svoj večný sen sníva viac ako tisíc červenoarmejcov. Padli nielen pri oslobodzovaní Bratislavy (tých bolo 742), ale aj v ostatných okresoch v rámci Bratislavsko-brnianskej operácie, ktorá sa začala pri dolnom toku Hrona 25. marca 1945. Tí, čo zahynuli v prvej etape ofenzívy, ležia na cintoríne v Štúrove. Tam ich je 5 248.

Na Slavíne pochovali 6 845 príslušníkov 2. ukrajinského frontu a dunajskej flotily. Po obvode masových hrobov má 278 dôstojníkov individuálne miesto posledného odpočinku. Na náhrobkoch z tmavého kameňa uvádza meno, hodnosť a dátumu skonu. Medzi nimi nájdeme okrem rusky znejúcich priezvisk aj ukrajinské, gruzínske, arménske, moslimské (chlapov od Kaukazu a zo strednej Ázie) a sem-tam i mená žien.

Niektoré sú opatrené fotografiami prenesenými na kameninové doštičky, ktoré sem v povojnovom období pripevnili príbuzní padlých. Objavili sme aj dve novšie – zo smaltu pripevnenú na kmeň tisu – Vasilija R. Kuksenku a na východnom podpornom múre Nikolaja G. Jevsjuka. Prvý zahynul 15. a druhý 11. apríla 1945. Nejde o chybu, viacerí zomreli na následky smrteľného zranenia až niekoľko dní po tom, čo sa Bratislavčania dočkali slobody.

Na jar roku 1945 telá vojakov napochytro pochovávali na rozličných miestach západného Slovenska, kde akurát padli. V Bratislave napríklad i na Hodžovom a Floriánskom námestí, na niekdajších cintorínoch pri Trnavskom mýte, v Rači a Slávičom údolí. Postupne ich exhumovali a prevážali na Slavín.

Premyslená umelecká koncepcia

Pietny areál sa budoval v rokoch 1957 až 1960. Slávnostne ho odhalili pri 15. výročí oslobodenia mesta na Dunaji – 4. apríla 1960. Jeho autori tuho rozmýšľali, ako čo najúčinnejšie ovplyvniť emócie a estetické cítenie návštevníkov. Základnú kompozičnú os od vstupného schodiska až na najvyššiu terasu lemuje sochárska výzdoba. Aj pred ústrednou časťou pomníka stoja dve súsošia, ten vľavo s názvom Nad hrobom spolubojovníka je od Tibora Bártfaya, vpravo Po boji od Jána Kulicha.

Vystupujeme po schodoch ako k nejakému moderne poňatému antickému chrámu v tvare kubusu – mohutnej kocky so stĺporadím. Na štyroch stenách vytesali doleštenej žule názvy jedenástich slovenských miest s dátumom oslobodenia. Prvá je Dukla (6. 10. 1944), posledná Žilina (30. 4. 1945).

Dojem sa graduje závratným pohľadom na štíhly, tridsaťdeväť metrov vysoký obelisk, na ktorom sa týči jedenásťmetrová bronzová, dosiaľ najvyššia socha na Slovensku nazvaná jednoducho, ale veľavravne: Víťazstvo. Znázorňuje červenoarmejca s vejúcou zástavou. Autorom bol moderný sochár, pedagóg a organizátor kultúrneho diania na Slovensku – Alexander Trizuljak.

V posledných rokoch pre narušenú statiku klenby oficiálne delegácie ani normálni smrteľníci sa nedostali do najčestnejšej časti pamätníka – obradnej siene. Vedú do nej pompézne kazetové dvere pripomínajúce bránu do baptistériavo Florencii. Z vonkajšej strany ich zdobí súbor ôsmich bronzových reliéfov Rudolfa Pribišapribližujúcich útrapy civilného obyvateľstva počas vojny.

V interiéri krásnu vitráž rodáka z Hlohovca, akademického maliara Dezidera Castiglioneho, ktorý sa venoval aj monumentálnej tvorbe v architektúre. Na stenách obložených mramorom rozličných farieb si možno prečítať epitaf akoby inšpirovaný antickými veršami na počesť Sparťanov, ktorí padli v bitke proti Peržanom pri Termopylách:

Ty, ktorý vchádzaš sem, odožeň bôľ a súcit,

nech kropky tvojich sĺz nezvonia o mohyly,

za hrdosť človeka, za život ľudstva súci,

za tvoju jasnú tvár my smrť sme podstúpili.

Pietny areál sa dopĺňa a obnovuje

V areáli postupne pribúdajú novšie artefakty. V novembri 1997 tam inštalovali Mierovú lúku Alexandra Dubčeka, ktorú tvoria stĺpy s nápismi vo viacerých jazykoch. Na priľahlej tabule sa uvádza, že sa o to zaslúžilo občianske združenie Za zdravú spoločnosť, Spoločnosť A. Dubčeka, nadácia Biela harmónia a medzinárodná iniciatíva Prosba za celosvetový mier so sídlom v OSN.

Na východnej terase pribudol masívny pravoslávny kríž z borovicového dreva, ktorého autorom je architekt Klement Trizuljak, syn otca sochy Víťazstva. Inde zase nájdete prasknutú kamennú dosku so skromným nápisom Pamäť 1985. Možno si niekdajší zväzáci spomenú na celoštátnu štafetu pri 40. výročí oslobodenia ČSSR.

Pred piatimi rokmi na podpornom múre oddeľujúcom jednotlivé umiestnili čierne pamätné tabule s menami a hodnosťami vojakov pochovaných na Slavíne. O realizáciu projektu financovaného spoločne Ruskou federáciou a Slovenskou republikou sa zaslúžili ľudia z ruskej ambasády, Krajského pamiatkového úradu v Bratislave a  mestskej príspevkovej organizácie Marianum. Do roku 2015 sa podarili identifikovať vyše 5 550 padlých, no zoznam sa postupne dopĺňa.

Vtedajší primátor hlavného mesta SR Ivo Nesrovnal spolu s ministrom obrany Martinom Glvačom deklarovali, že v nevyužívanom suteréne pod pamätníkom zriadia do dvoch rokov expozíciu venovanú konečným bojom druhej svetovej vojny aj s obchodom so suvenírmi, kaviarničkou a sociálnym zázemím.

Ukázalo sa, že išlo o dosť voluntaristické vyhlásenie. Najprv treba tieto rozsiahle priestory vyčistiť, staticky a vodotesne zabezpečiť, tepelne izolovať, lebo v zime tu bývajú mrazy mínus 15 a za letných horúčav aj 50 stupňov Celzia. Až potom sa bude môcť pristúpiť k inštalácii „moderného zážitkového vojenského múzea“.

Dosiaľ ide o pesničku budúcnosť, ale hádam nie až takej vzdialenej. Veď pred koronou denne, najmä počas letnej sezóny, sem prichádzali stovky turistov. Aj zo zahraničia, ktorí po umiestení veľkých informačných tabúľ v angličtine pochopili, že Slavín nie je iba akási pekná vyhliadka na metropolu Slovenska.

Minulý rok v hodine dvanástej úspešne prebehla prvá etapa generálnej obnovy pamätníka za vyše 575-tisíc eur, 80 percent tejto sumy išlo z kapitoly štátneho rozpočtu ministerstva obrany, zvyšok hradilo mesto. Na päť mesiacov siluetu Slavína zahalila sieť lešenia. Robili sa hydroizolačné a sanačné práce, pri renovácii pylóna museli vymeniť časť zvetraného žulového obloženia, osobitnú pozornosť si vyžadovala socha Víťazstva.

„Až takú deštrukciu sme veru neočakávali,“ priznal sa nám vtedy ešte riaditeľ pohrebníctva Marianum Boris Šramko. „Hrozilo, že sa kvôli tomu práce pretiahnu o tri mesiac, napokon sme však mali sklz iba tri-štyri týždne. Vďaka zanietenosti a profesionality odborníkov na bronz, kameň, mozaiky… Ten neutešený stav nebol spôsobený iba tisíckami bleskov, ktoré tu desiatky rokov napriek bleskozvodom dorážajú. Obnova červenoarmejca v sedemdesiatych rokoch bola fušerácka. Nestálo tu vtedy lešenie – pavúkovi – horolezcovi nariadili, aby sochu natrel epoxidovou farbou! Urobil tým oveľa viac škody ako osohu.“

Ako dodal inžinier Šramko, bronzová megasocha je dnes v lepšej kondícii ako pri jej vztýčení v apríli 1960. Podľa neho novú generálnu opravu si nebude vyžadovať prinajmenšom najbližších šesť desaťročí.

Odklad dokončenia rekonštrukcie

Žiaľ, pre pandémiu musia odložiť druhú etapu obnovy plánovanú na roky 2021 a 2022. Finančné náklady sa totiž očakávajú vyššie ako tie doterajšie. Ešte Pellegriniho vláda celkovo vyčlenila na rekonštrukciu Slavína 1,73 milióna eur. Majú sa odstrániť poruchy na hlavnej vyhliadkovej terase, na jednotlivých schodiskách, ako aj všetky ostatné zistené poškodenia. Posledná etapa bude zahŕňať komplexnú revitalizáciu zelene rozsiahleho vojnového cintorína.

Pretože je Slavín už od roku 1962 národnou kultúrnou pamiatkou, všetky práce sa uskutočňujú pod dohľadom Krajského pamiatkového úradu. Dúfajme, že pri príležitosti 80. výročia porážky fašizmu a skončenia druhej svetovej vojny už bude vyzerať celý pietny areál ako zo škatuľky a budem si môcť prezrieť nielen obradnú sieň s vynovenou hviezdnou oblohou, ale aj múzeum.

Slavín je najväčším pamätníkom v strednej Európe venovaný sovietskym vojakom, ktorí položili svoje životy za slobodu ďaleko od domoviny. Smelo ho môžeme považovať za najkrajší pomník svojho druhu. Pokiaľ ide o históriu slovenského sochárstva, rozmermi, technickou a umeleckou koncepciou dodnes nemá a zdá sa, že ani tak skoro nebude mať konkurenciu.