Rodion Jakovlevič Malinovskij (23. 11. 1898 – 31. 3. 1967), hrdina ZSSR, najschopnejší povojnový minister obrany (1957 – 1967). Ako nemanželský syn zažil krušné detstvo. Hneď po vypuknutí 1. svetovej vojny sa ako neplnoletý prihlásil do cárskej armády. Neskôr ho vyslali na západný front, kde až do porážky Nemecka pôsobil v Cudzineckej légii. Po návrate do vlasti bojoval proti bielogvardejcom na Sibíri a v španielskej občianskej vojne na strane republikánov.
Po napadnutí Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom vyviedol svoje jednotky z obkľúčenia pri čiernomorskom pobreží. Už ako generálporučík velil obrane Donbasu, podieľal sa na vedení úspešnej druhej bitky o Charkov. Malinovského 66. armáda prispela k tomu, že okupanti neboli schopní preniknúť za Volgu a po porážke pri Stalingrade ich prenasledovala a vyhnala z Donbasu. Tretí ukrajinský front pod jeho velením pokračoval v oslobodzovaní Ukrajiny, vrátane rodnej Odesy.
Od mája 1944 velil 2. ukrajinskému frontu. Úspešnou Jassko-kišiňovskou operáciou sa zaslúžil o to, že Rumunsko a Bulharsko prešli na stranu Spojencov. Za to ho Stalin povýšil do hodnosti maršal, hoci Malinovskij bol v jeho očiach pre dávnejšie pôsobenie vo Francúzsku a v Španielsku „nespoľahlivým živlom nakazeným západnými myšlienkami“. Červenoarmejci po ťažkých bojoch obsadili Debrecín a Budapešť. Vzápätí Malinovskij viedol Bratislavsko-brniansku operáciu. Ani na Morave sa preňho vojna neskončila, v jeho réžii sovietski vojaci v rámci Augustovej búrky rozbili miliónovú japonskú Kvangtunskú armádu v Mandžusku.
Malinovskij zomrel v Moskve, pochovali ho pred Kremeľským múrom. Na Slovensku po ňom premenovali obec Éberhárd na Malinovo, kde údajne 4. 4. 1945 strávil noc počas oslobodzovania Bratislavy. V hlavnom meste Slovenska niesla jeho meno jedna z najdlhších ulíc, no po novembri 1989 na nej najprv zmizol pamätný reliéf a potom aj názov.