Branislav Ondruš
Pavol Mešťan dôrazne odmieta stavanie komunizmu a nacizmu na roveň. „Holokast sa týkal všetkých Židov. Samozrejme, nie všetci Židia zahynuli. Ale všetci mali byť zlikvidovaní. To bol úplný cieľ holokaustu, totálne vyhladenie Židov,“ vysvetľuje. A hoci totalitné komunistické režimy zabili výrazne viac ľudí, takéto porovnanie považuje za neprípustné. „Po prvé nacizmus má na svedomí oveľa viac ľudí, než je obetí holokaustu, veď systematické vyvražďovanie sa týkalo napr. aj Rómov. Lenže my predsa nemôžeme porovnávať obete, akoby to boli suché štatistické čísla, na jednej strane taký a na druhej onaký počet, veď ľudský život má neoceniteľnú hodnotu, či je jeden, alebo je ich viac,“ hovorí dlhoročný šéf Židovského múzea a pokračuje: „Oveľa dôležitejší je fakt, že nacizmus definoval ako svoj jasný a jednoznačný cieľ systematické a úplné vyhladenie Židov. A nielen ich, veď aj Slovania mali napokon zmiznúť z povrchu zemského.“ Jednoznačná a jasná rasová genocída bola ideologickým cieľom nacizmu. Nespochybniteľne. O ideológii komunistických strán to povedať nemožno. „Toto je židovská skúsenosť. Preto o tom takto hovoríme. Naozaj nechcem relativizovať obete komunistických totalít, ale práve toto je dôvod, pre ktorý musím odmietnuť, ak chce niekto tieto dva totalitné režimy postaviť na roveň.“ Aj to urobil. Na začiatku 90. rokov, keď Václav Havel v Izraeli vyhlásil, že by chcel v Bratislave postaviť pomník „obom totalitám“. Znelo to humánne. „Ale ja som okamžite upozorňoval, že takto sa pri jednom pamätníku stretnú vrahovia s ich obeťami. A budú postavení na roveň, obom sa budeme klaňať. Veď komunisti prenasledovali aj tých, ktorí posielali Židov a iných nepriateľov nacizmu do koncentračných táborov,“ dôvodí P. Mešťan, podľa ktorého takýto prístup vedie k relativizácii obetí holokaustu. Navyše v posttotalitných štátoch strednej a východnej Európy neexistuje ani len jednoznačný a nespochybniteľný celospoločenský konsenzus, koho možno považovať za obeť komunizmu a koho nie. Ľudácka emigrácia po roku 1945, aktéri, či tichí alebo hlasní prisluhovači slovenského nacizmu, alebo priamo holokaustu, ktorých komunisti prenasledovali, sa bez viditeľného spoločenského odporu prezentujú ako obete komunizmu. „Pre mňa je naozaj nepredstaviteľné, že títo ľudia budú stáť spoločne s preživšími Židmi pri SPOLOČNOM pamätníku a dokonca ich bude spoločnosť rovnako a spoločne oceňovať! Uvedomme si, že čas plynie a takýmto prístupom sa otvárajú dvere tomu, že raz sa povie, že obete komunizmu sú spoločensky dôležitejšie, lebo veď celosvetovo ich je viac. Absurdné, ale k tomuto stavanie nacistického a komunistického režimu a ich obetí na roveň naozaj môže viesť,“ uzatvára svoje jasné stanovisko syn Židov deportovaných do koncentrákov v Seredi a Terezíne.