Foto: FB LOZ
Braňo Ondruš
Je lekárom v prvej línii. Ako šéf Lekárskeho odborového združenia roky úspešne bojuje za lepšie postavenie zdravotníkov a lepšie zdravotníctvo. Od vypuknutia pandémie navyše strávil stovky hodín v ústrednom krízovom štábe a usiluje sa radiť vládnucim politikom. O boji s COVIDom sa zhovárame s MUDr. Petrom Visolajským.
Aký týždeň máte vo fakultnej nemocnici v Nitre za sebou?
Naša nemocnica bola jednou z najviac zaťažených, najťažším obdobím bol koniec decembra a január. Zo 720 lôžok sme mali v najhoršom období hospitalizovaných vyše 200 „kovidových“ pacientov. Na takú nemocnicu to bol obrovský nával. Preto do starostlivosti o týchto pacientov boli zaradení pracovníci zo všetkých oddelení, aj ja ako pediater. Našťastie, po opatreniach, ktoré sa v našom regióne zrealizovali a po tom, čo si vážnosť situácie uvedomili aj ľudia sme zaznamenali pokles počtu týchto pacientov a najmä sa znížil prítok nových prípadov, čo nám umožnilo sa opäť viac venovať aj ostatným pacientov.
Trpí v takejto situácii starostlivosť o ľudí, ktorí v nemocnici neležia s COVIDom?
Keď je nemocnica zahltená chorými na COVID, nestíhame venovať ostatným pacientom takú pozornosť, ako v bežných podmienkach. Na onkologických pacientov, či tých, ktorí čakajú na operácie to mať vážne následky. Ich ochorenia sa bez riadnej liečby zhoršujú, čo sa nám vráti. Už dnes vidíme, že počet ostatných pacientov narastá. Hlavným negatívom pandémie pre spoločnosť je, že blokuje celý zdravotnícky systém, čo sa týka nielen nemocníc, ale aj ambulancií, špecialistov, ktorých napríklad starí ľudia veľmi potrebujú. A tento dopad sa prejavuje aj vo vývoji počtu úmrtí. Úmrtí, ktoré nie sú vyvolané COVIDom priamo.
Je teda pravda, že údaje o úmrtiach na COVID sú umelo zvýšené tým, že k nim pripočítavame ľudí, ktorí umreli z iných príčin, hoci boli nakazení aj koronavírusom?
Na Slovensku posudzujeme úmrtie na COVID možno najprísnejšie na svete. Musí ho potvrdiť patológ a to až na mikroskopickej úrovni, čiže kritériá sú veľmi prísne. Oddeľujeme úmrtia spôsobené priamo COVIDom a úmrtia s pridruženým COVIDom. Dobrým ukazovateľom je porovnanie počtu úmrtí vlani a v predchádzajúcich rokoch – vlani narástol počet úmrtí o tisícky a to je jednoznačne dôsledok koronavírusu. Títo ľudia by bez pandémie nezomreli. Pre mňa nie je dôležité, či ľudia umreli priamo na COVID, ale či by umreli, ak by pandémia nebola. A tie čísla hovoria jasnou rečou.
Často verejne apelujete na zodpovedné správanie sa ľudí. Ako sme sa z vášho pohľadu postavili k pandémii my, radoví obyvatelia Slovenska?
Veľmi veľa sa dá dosiahnuť zodpovedným správaním ľudí. Ak tí, ktorí štát vedú dokážu túto informáciu podať občanom, má to veľmi pozitívny vplyv na zvládanie pandémie. Ak naopak ľudia stratia dôveru v „manažérov štátu“, čo sa do značnej miery na Slovensku stalo, toto nefunguje a ľudia zľavujú z vlastnej zodpovednosti, lebo informáciám, ktoré im politici poskytujú, neveria.
Túto frustráciu na Slovensku cítiť a je aj dôsledkom chybných krokov vlády a kompetentných ministerstiev. Matematik a analytik Richard Kollár povedal, že dôvera občanov je najdôležitejšie opatrenie proti pandémii. U nás ju, žiaľ, ľudia strácajú, čo sa odzrkadľuje na ich správaní. To, nakoľko opatrne sa ľudia správajú je pre zvládnutie akejkoľvek pandémie vždy rozhodujúce. Plné ulice napriek vyhlásenému lockdownu majú veľký vplyv na situáciu v nemocniciach a počet úmrtí.
„Na Slovensku posudzujeme úmrtie na COVID možno najprísnejšie na svete.“
Do akej miery podľa vás, ako člena ústredného k krízového štábu, vplýva na správanie ľudí ich schopnosť orientovať sa v neustále sa meniacich nariadeniach a pravidlách?
Nariadenia a odporúčania musia byť jednoduché, ľahko zrozumiteľné, musia byť uveriteľné a ľudia musia vidieť, že ich dodržiavanie má zmysel, že vedie k výsledkom. Vláda neraz komunikovala opatrenia nešťastne, napríklad odporúčanie obmedziť svadobné hostiny oslabil premiér, keď povzbudil nevesty, že „bude dobre“, že im to trochu uvoľní. Takéto momenty spoluprácu občanov naštrbia. Vláda sa, samozrejme, môže rozhodovať inak, než odporúčajú odborníci, lebo konečná zodpovednosť je na nej. Lenže nemôže sa rozhodnúť diametrálne odlišne, navyše, ak aj bežní ľudia už chápu, že to rozhodnutie nie je správne. Potom je pochopiteľné, že ľudia hádžu flintu do žita a to je jedna z príčin súčasnej situácie u nás.
Nie je problémom lockdownu že je v ňom, možno nie až tak veľa, ale nezrozumiteľných výnimiek?
Skôr je problém v tom, že na rozdiel od zahraničia u nás chýba prísna kontrola. V talianskom Bergame stáli na jar policajti v uliciach, u nás to takto nefunguje. Považujem za absurdné, ak hygienik vyhláškou dovolí, že pozitíve testovaný človek môže ísť do obchodu. Síce s respirátorom, ale každému je jasné, že toto sa nedá ustrážiť. Sú to nebezpečné rozhodnutia, lebo ak zodpovední ľudia vidia, že tí nezodpovední za svoj prístup nenesú následky, tak to veľmi kazí morálku.
A tým zodpovedným ešte po pár týždňoch minister a premiér povedia, že lockdown nefunguje a že ich lockdownové obety nepomohli, že treba iné riešenia, majú títo ľudia ešte aj oprávnený pocit neférovosti. Aj to je nebezpečné, lebo v skutočnosti máločo funguje tak ako reálny lockdown.
Môžeme teda povedať, že aktuálna situácia je dôkazom, že naše opatrenia zlyhali? Alebo je to objektívny výsledok šírenia mutácií vírusu, čo nemôžeme ovplyvniť?
Ak by sme spravili správne kroky, nedostali by sme sa až do tak zlej situácie. Hlavná chyba je, že vláda o lockdowne rozhodla neskoro, v čase, keď vírus bol veľmi rozšírený, takže sa ďalej šíril v rodinách a na pracoviskách, čiže na miestach, ktoré lockdown zásadne neovplyvní. Preto máme zatiaľ slabé výsledky. Dostavia sa, len sa nesmie oslabiť jeho dodržiavanie. Už dnes vidíme pokles počtu nových prípadov v nemocniciach v celoštátnom priemere. Oneskorený lockdown si, žiaľ, vyžaduje väčšiu trpezlivosť. Úmrtia sú posledné prejavy pandemickej vlny, preto, ak vydržíme, v najbližšom čase by sme mali pocítiť zlepšenie vývoja.
Riadenie opatrení je často predmetom kritiky. Nepovažujete napríklad rozhodovaciu štruktúru, v ktorej je pandemická komisia, ústredný krízový štáb, regionálne úrady verejného zdravotníctva, hlavný hygienik a samotná vláda, za príliš zložitú?
Záverečné slovo musí mať v demokratickom štáte vláda. Dôležité je, aby počúvala rady odborníkov. Na jar sme boli úspešní, lebo vláda počúvala tých, ktorí tomu rozumejú. Rýchlo sme uzavreli školy, verejné prevádzky, obmedzili sme obchody, zaviedli prísny režim po návrate na Slovensko, vrátane povinnej štátnej karantény a to nám dovolilo prežiť následné mesiace slobodne.
Prečo sme v tom nedokázali pokračovať na konci leta a na jeseň?
Žiaľ, premiér sa postupne obklopil ľuďmi, ktorí mu nedokážu oponovať a osobne si myslím, že mu skôr len pritakávajú a to je veľmi nebezpečné. Myslím si, že vedenie boja s pandémiou nemá spočívať na ministerstve zdravotníctva, lebo zdravotníctvo je v príliš zlom stave, aby minister mohol riadiť tento ťažký rezort i epidemiologické opatrenia. Premiér chybil už na jeseň, keď odborné stanoviská nebral tak vážne ako na jar. Komisia a štáb majú len poradenský mandát a ústredný krízový štáb už takmer nezasadá. Vlani sme sa stretali aj každý týždeň, za posledné dva mesiace to bolo len dvakrát. Myslím si, že, ak by sme počúvali ľudí, ktorí tomu rozumejú, pandémia by u nás nemala toľko obetí, koľko ich má.
Čiže nedostatočne počúvame odborníkov?
Slovensko sa upälo k nejakým zázračným riešeniam, ako je plošné testovanie, ale ignorujeme osvedčené postupy, ako je dobrá diagnostika, dôsledné vyhľadávanie kontaktov infikovaných ľudí, ich efektívna izolácia. Ukázalo sa, že zázračné riešenia nám nepomohli.
Je teda plošné testovanie antigénovými testami ako ho dnes robíme, teda bez následných krokov – dohľadanie kontaktov, izolácia infikovaných a pod. – neúčinným opatrením?
Antigénové testy treba používať na to, na čo sú určené. Na súrnu diagnostiku, napríklad ráno pred nástupom do práce. Na pretestovanie ohnísk, či už ide o bytovku, ulicu, mesto, okres. Celoštátne testovanie raz do týždňa sa ukazuje ako neprospešné opatrenie a to, čo sme doň vložili nezodpovedá výsledkom. Ide o obrovské množstvo finančných, personálnych a materiálnych prostriedkov, ktorých efekt je nepomerný k vloženému kapitálu. A ten teraz chýba na efektívnejšie opatrenia proti pandémii. Toto treba urýchlene prehodnotiť. Problém antigénového testovania spočíva aj v tom, že jeho výsledky skreslili analytický obraz situácie. Úspešné krajiny stavajú analýzu na PCR testoch. Toto nás pravdepodobne viedlo aj k niektorým mylným rozhodnutiam.
Takže plošné antigénové testovanie nielen že nepomohlo, ale dokonca poškodilo?
Najškodlivejším rozmerom boli „priepustky na slobodu“. Po prvé preto, lebo ľudia získali potvrdenia, že sú týždeň negatívni, čo nie je vôbec pravda. Tento typ testu hovorí o stave človeka v najbližších pár hodinách. Už na druhý deň výsledok nehovorí o ničom. Po druhé preto, lebo negatívny výsledok podporoval mobilitu ľudí a znížil ich ostražitosť pri kontaktoch s inými. A po tretie, tam, kde večer ľudia dostali informáciu, že v ich obci bol len jeden – dvaja pozitívne testovaní, začali sa vo veľkom stretávať, navštevovať, dokonca cestovať. To všetko zrýchľovalo šírenie nákazy. Modrý papier ako vstupenka na slobodu je veľmi nebezpečný fenomén.
„Modrý papierik ako vstupenka na slobodu je veľmi nebezpečný fenomén“
Ktoré opatrenia ako odborník teda odporúčate financovať namiesto tohto testovania?
V prvom rade trasovanie, čiže vyhľadávanie všetkých kontaktov nakazeného za posledných zopár dní. Nájsť tých ľudí, vysvetliť im riziko, dôrazne im odporučiť okamžitú izoláciu a povedať im, kedy majú ísť na PCR test. Úspešné krajiny investovali do tohto opatrenia napriek tomu, že nemali takú sieť, akú u nás ešte z čias komunizmu predstavujú regionálne úrady verejného zdravotníctva. Uvedomili si, že ju potrebujú, veľmi rýchlo ju vybudovali, lebo na to nepotrebujete odborníkov. V Írsku, Anglicku, alebo Nemecku ukázali, že stačia zaškolení brigádnici. Je to jednoduché a v pomere k vloženým peniazom veľmi účinné opatrenie. Toto sa, žiaľ, u nás nestalo.
Namiesto antigénových testov sme mali radšej investovať do presnejších PCR testov, čo sa týka najmä nemocníc, aby sa nestávalo, že príjmu pacienta, o ktorom nevieme, že šíri infekciu, lebo nemocnica je veľmi rizikové prostredie vo vzťahu k rýchlemu šíreniu vírusu. A tretím dôležitým opatrením je dôsledná karanténa. To, ako riešime a hlavne kontrolujeme izoláciu ľudí, o ktorých zistíme, že sú infikovaní je prejav veľkého diletantstva. A nesúvisí to len s ochotou ľudí. Už vlani som upozorňoval, že medzi karantenizovanými je veľa ľudí, pre ktorých viactýždňové zotrvanie v izolácii znamená nezvládnuteľný výpadok príjmov a neraz porušujú karanténu zo sociálnych dôvodov.
Bez nároku na presnosť odpovede, kedy vy osobne očakávate návrat do normálu?
Nemyslím si, že sme pred pandémiou žili normálne. Dlhodobo žijeme na dlh, ubližujeme prírode, ničíme planétu a tým škodíme aj sebe a po tejto pandémii môžu prísť ešte nebezpečnejšie. Bolo by fajn, aby nás terajšia skúsenosť dala do normálu, čo rozhodne neznamená návrat k štýlu života pred ňou. Predpovedať upokojenie situácie na dlhšiu dobu je rovnako nepresné, ako dlhodobé predpovede počasia. Nevieme predpovedať správanie sa ľudí a tiež samotného vírusu. Nevieme povedať, či sa zopakuje napríklad skúsenosť s vírusom MERS v arabských krajinách, ktoré sa stratili, alebo koronavírus zmutuje do takej podoby, že brániť sa mu bude ešte ťažšie ako teraz. Určite si myslím, že s obmedzeniami budeme musieť žiť aspoň do konca roka. Ak dovtedy zvládneme zaočkovať väčšinu Slovenska a okolitých krajín, s ktorými sme v živom styku, je možné citeľné zlepšenie.
