Foto – Detail knihy Fašizmus. Bratislava: Premedia, 2019.
Jakub Drábik, historik, HÚ SAV
Základom fašistickej ideológie je predstava jednoduchého sveta, plného jasných odpovedí a rýchlych riešení. Fašisti tvrdia, že hovoria v mene národa a oponenti mu škodia. Fašisti boli a sú presvedčení, že žijú v čase úpadku, že demokracia je dekadentná, všetci politici skorumpovaní, kultúra sa rúti do skazy pod cudzími vplyvmi, hospodárstvo je v kríze a celá spoločnosť smeruje do záhuby.
Do tohto obrazu potom vstupujú s prísľubom nového očisteného sveta, kde bude lepšie všetko a každému, kto sa pridal na správnu stranu. Samozrejme, jediný, kto polepšený svet môže priniesť a zachrániť národ pred jeho nepriateľmi, sú oni.
Problémov s touto víziou je niekoľko. Podľa fašistov za úpadok národa, za naše chyby nezodpovedáme my sami, ale vnútorní alebo vonkajší nepriatelia, ktorých vykreslia v najhorších farbách. Ich spektrum bolo už od 30. rokov široké: iné národnosti, vybrané profesie či spoločenské vrstvy. Cieľom útokov boli Židia, nekonformní kresťania, bankári, demokratickí politici, liberáli, Slovania, Rómovia, „dekadentní“ umelci, sexuálne menšiny, aj vedci, ktorých závery fašistom nevyhovovali.
Kým sa pôvodná fašistická politika v Taliansku zamerala na očistu od liberálov, boľševikov či bankárov, jej nacistická mutácia v Nemecku na očistu pozerala cez rasové teórie. Po židoch mali prísť na rad Rómovia a Slovania – Poliaci, Rusi, Ukrajinci, Bielorusi… a aj Slováci.
Predstava, že vlastný národ je lepší ako ostatné a neúspech je dielom škodcov, býva spočiatku lákavá. Ale keď fašisti nadobudnú silu a „nepriateľov“ sa reálne zbavujú aj masovým vraždením a genocídou, trpia všetci. Aj mnohí z tých, čo im uverili.
Navyše je táto predstava hlúpa. Svet nie je čierno-biely a za naše chyby a problémy nezodpovedá imaginárna skupina nepriateľov. Demokracia nám dáva slobodu, no zároveň máme zodpovednosť. Ak urobíme zlé rozhodnutie, ak si zvolíme zlú vládu, ak umožníme politikom, aby plagizovali, či s rôznymi podnikateľmi rozkrádali štátny majetok, nie je to výsledok medzinárodného sprisahania. My sme im to umožnili tým, že sme ich zvolili, že ich nekontrolujeme, sme nečinní. A nevyrieši to za nás žiaden diktátor či populista. Spoľahnúť sa môžeme len na seba. Treba využiť možnosti, ktoré nám ponúka demokracia.
Fašizmus sa po porážke musel zmeniť. Pochodovanie v uniformách so zdvihnutou pravicou a hákovým krížom na ruke dnes politické body neprinesie, iba ak väzenie. Fašizmus svoju skutočnú ideológiu skrýva a tvári sa, že dodržiava zákony. Až na výnimky fašisti sami seba takto nenazývajú. Používajú pozitívne znejúce označenia, ako vlastenci, patrioti, konzervatívci.
Fašizmus prináša nové témy, nových nepriateľov, novú rétoriku, využíva nové formy komunikácie, nové technológie. Je preto ťažšie si ho včas všimnúť. Rozoznať ho však vieme podľa základov jeho ideológie: podľa úsilia o mocenské, aj násilné „očistenie“ národa, rasy, či civilizácie od „nepriateľov“ a vytvorenie novej spoločnosti založenej na nedemokratických princípoch. Dnes sa nemusíme mať na pozore pred fašistickým delostrelectvom, letectvom a tankami, ale pred fašistickým jazykom.
Nebezpečenstvá pre demokraciu
Zároveň nie je fašizmus jediným ohrozením demokracie. Predstava, že by mohol vzniknúť skutočne fašistický totalitný štát, sa nezdá reálna. Reálnejšou hrozbou pre demokraciu sú skôr formy autoritarizmu, ktoré nie sú vo svojej podstate fašistické. Donald Trump, Viktor Orbán, Vladimír Putin, a podobní politici nie sú fašisti. Ani čínska diktatúra nie je fašistická. No zároveň títo ľudia nie sú demokrati.
Mnohí autoritári či diktátori ľuďom dnes ponechávajú istú mieru slobody a demokracie. V krajinách, kde vládnu, sa dá podnikať, cestovať, vyberať si filmy či hudbu. Pravidelne majú voľby a formálne existuje šanca na zmenu politických špičiek, hoci je skôr hypotetická. Najviac sa usilujú ovládnuť médiá, aby mohli kontrolovať tok informácií a šíriť strach, ktorý potom využijú vo svoj prospech.
Takýmto ľuďom ide v prvom rade o politickú moc. To stále nie je fašizmus, lebo fašisti sa snažia ovládnuť celú spoločnosť. Demokracia je v ohrození, ak ľudia podľahnú strachu, ktorý takýto lídri vytvárajú. Ak uveríme, že nimi označené skupiny (mimovládne organizácie, „slniečkári“, liberálnejší kresťania, podporovatelia pápeža Františka) nám chcú len ubližovať a škodiť, môžu sa k moci dostať i u nás. Aj si ju udržať, ako sa to darí Orbánovi v Maďarsku alebo Putinovi v Rusku. Brániť demokraciu nie je ani dnes jednoduché. V II. sv. vojne bol nepriateľ identifikovateľný a vojensky poraziteľný. Dnes je ťažké ho identifikovať a vojensky sa poraziť nedá, len pravdou a silou argumentov.
Najprv treba poraziť strach
Žijeme v zložitej dobe, ktorá bude ešte komplikovanejšia. Svet bude prepojenejší a zmeny sa šíria rýchlejšie. Ľudstvo čakajú nové výzvy ako klimatická kríza, či etické a morálne otázky spojené s novými technológiami. Žiť v demokracii, v slobode, no zároveň so zodpovednosťou za svoje činy môže pôsobiť stresujúco. Ľudia majú obavu o budúcnosť a svoje deti, chcú mať istoty. Ich strach je prirodzený.
Keď zrazu príde politik, ktorý predstaví jednoduchý svet, v ktorom sme my dobrí, cnostní a pracovití a za naše problémy je vinný niekto iný, môže sa to zdať príťažlivé. Jednoduché riešenia sú lákavé, lenže málokedy správne. Už sa nám to v dejinách stalo mnohokrát a väčšinou s katastrofálnymi dôsledkami.
Potrebujeme vládu, ktorá bude svoju podporu a legitimitu čerpať zo schopnosti riešiť reálne problémy a nie z emotívneho apelu na prízemné ľudské pudy. Citliví by sme nemali byť len na prejavy fašizmu, ale na akékoľvek porušovanie ľudských práv, nespravodlivosť, narúšanie slobody či podkopávanie demokratických inštitúcií.
Čerpajme z minulosti hrdosť a sebavedomie. Počiatky SZPB siahajú do roku 1945, keď v apríli vznikol Zväz slovenských partizánov a v máji Zväz protifašistických politických väzňov a ilegálnych pracovníkov. Ustanovovali sa ešte počas vojny, v ktorej ich prví členovia bojovali proti fašizmu so zbraňou v ruke. Dokázali prekonať strach a postaviť sa na obranu demokracie. Dnes pri tom nemusíme prekonávať strach z vlastnej smrti, ale strach prameniaci v predsudkoch, ktorý sa mení na nenávisť voči nepoznanému alebo inému.
Ako zakladatelia SZPB, i jeho dnešní členovia nech sú v prvej línii boja proti strachu a za demokraciu. SZPB je jednou z najstarších fungujúcich mimovládnych organizácií na Slovensku, s vlastnou tradíciou boja za demokraciu, za práva menšín a za slobodné médiá. Tak, ako to považovali za samozrejmé jeho zakladatelia, aj dnes patrí k jeho podstate boj proti nenávisti, nespravodlivosti, neznášanlivosti a rasizmu. To je poslanie antifašizmu.
