Ioannis Metaxas na portréte
Redakcia Bojovník
Foto – archív redakcie
Ioannis Metaxas (12. 4. 1871 – 29. 1. 1941), generál, konzervatívny politik a tvrdý zástanca monarchie. Vojenské vzdelanie získal v Berlíne. Počas 1. svetovej vojny bol náčelníkom generálneho štábu a vplyvným poradcom kráľa Konštantína I. V súvislosti s vyhlásením Druhej helénskej republiky v roku 1924 emigroval do Francúzska. Po čase sa vrátil do vlasti a v roku 1935 pomáhal obnoviť monarchiu na čele s kráľom Jurajom II. Ten ho ustanovil za predsedu vlády, ministra vojny a zahraničných vecí, súhlasil i s vytvorením generálovej osobnej diktatúry. Metaxas inicioval výstavbu línie opevnení, ktorá dostala názov podľa neho. Po vpáde Mussoliniho jednotiek do Grécka v októbri 1940 ihneď zmobilizoval všetky vojenské rezervy. Grékom sa podarilo Talianov vyhnať a obsadiť polovicu Albánska. Do situácie sa snažil zasiahnuť Hitler, nútil Atény uzavrieť separátny mier s Rímom. Generál lavíroval medzi Nemeckom a Britániou, ale čoskoro zomrel po prechodení angíny a nacistickej anabázy sa nedožil.
Juraj II. (Geórgios, 7. 7. 1890 – 1. 4. 1947) bol kráľom Grécka po abdikácii svojho otca Konštantína I. od septembra 1922 do marca 1924 a od novembra 1935 až do svojej smrti. Mnohé roky však prežil vo vyhnanstve. V roku 1936 podporil Metaxasov „samoprevrat“, ktorým sa ustanovil autoritársky, nacionalistický a antikomunistický režim. Počas nemeckej invázie kráľ najprv odišiel na Krétu, potom do Egypta a Londýna, kde stál na čele exilovej vlády. Po vojne sa vrátil do Grécka, kde sa vďaka zmanipulovanému referendu v roku 1946 zachovala monarchia. Dlho sa z nej netešil. Zomrel na artériosklerózu vo veku 56 rokov. Po ňom nastúpil na trón jeho mladší brat Pavol Ich ďalší brat Andrej bol otcom nedávno zosnulého Philipa, vojvodu z Edinburgu a manžela britskej kráľovnej Alžbety II.
Alfred Jodl (10. 5. 1890 – 16. 10. 1946) sa narodil vo Würzburgu ako syn dôstojníka, vyštudoval kadetskú školu v Mníchove. V 1. svetovej vojne bojoval na západnom i východnom fronte. Svadba s Irmou Gräfin von Bullion mu pomohla ku kariére. Ako sympatizant nacistov ho rýchlo povyšovali. Podieľal sa na zmene stratégie nemeckých ozbrojených síl z defenzívnej na ofenzívnu. Počas násilného pripojenia Rakúska k tretej ríši ho vymenovali do funkcie náčelníka Operačného štábu Vrchného veliteľstva brannej moci, v ktorej zotrval do mája 1945. Spolu s Wilhelmom Keitelom pomáhali Hitlerovi plánovať strategické operácie. Podpísal viacero rozkazov, ktoré sa priečili vojnovému právu, napríklad príkazy na okamžité strieľanie politických komisárov Červenej armády. Pri bombovom atentáte na Hitlera 20. júla 1944 bol vážne zranený. V Remeši 7. mája 1945 dohodol ako predstaviteľ vlády Karla Dönitza bezpodmienečnú kapituláciu Nemecka. V Norimberskom procese ho odsúdili za na trest smrti obesením.