Vence na Námestí osloboditeľov v Háji Nicovô

Generálmajor Ján Iľanovský spomína na oslobodenie Liptovského Mikuláša.

Martin Krno

Foto – Mesto Liptovský Mikuláš a archív KVH Svoboda

Liptovský Mikuláš a Bratislava sa dočkali definitívnej slobody v ten istý deň – 4. apríla 1944. Lenže kým naše hlavné mesto si mohlo vydýchnuť od nemeckých okupantov už na desiaty deň od začatia Bratislavsko-brnianskej operácie na dolnom Hrone, krvavé boje o srdce Liptova sa predtým ťahali dva mesiace.

Dôstojne si pripomenuli túto historickú udalosť v predvečer jej 76. výročia odbojári vedení predsedom OblV SZPB Jánom Martinkom spolu s predstaviteľmi mestskej samosprávy na čele s primátorom Jánom Blcháčom, poslancom Národnej rady SR (Hlas-SD). Samozrejme, nemohol chýbať ani tretí Ján – jeden z posledných žijúcich účastníkov týchto bojov, čestný občan Liptovského Mikuláša, 98-ročný generálmajor vo výslužbe Ján Iľanovský.

Dvojmesačné boje o Mikuláš

Tradične sa pietne akty konali na Námestí osloboditeľov a Háji Nicovô, pravda, kvôli pandémii sa teraz niesli v komornom duchu. Ale rovnako ako počasie boli krásne aj vence kvetov, ktoré v mene tamojších občanov skrášlili dole na námestí okrášlili hneď dva objekty: NKP Pomník vojakom Červenej armády a pamätník účastníkom protifašistického hnutia (v rokoch 1939 až 1945 padlo 28 občanov Liptovského Mikuláša), a potom na niekdajšej strategickej kóte 748. Tam leží najväčší cintorín príslušníkov 1. čs. armádneho zboru, z ktorých 1 361 tu našlo miesto posledného odpočinku. Nedávno sa tu rozbehli rekonštrukčné práce.

Boje, ktoré predchádzali oslobodeniu centra Liptova, sa považujú po Karpatsko-duklianskej operácii za najťažšie na území Slovenska. Vyžiadali si veľké materiálne škody a celkovo vyše 4 500 mŕtvych, ranených alebo nezvestných vojakov (červenoarmejcov neskôr pochovali na vojenskom cintoríne Žilina – Bôrik).

Ľudia ich vítali

Sovietski vojaci prvý raz dobyli Mikuláš 3. marca 1945. O týždeň na to ho však príslušníci Wehrmachtu získali späť. Po nevyhnutnom preskupení, doplnení jednotiek a príprave nového útoku svobodovci prelomili nepriateľskú obranu severne od mesta 30. marca. Ešte počas svitania 4. apríla Nemci strhli most cez Váh na južnom okraji Vrbice a začali ustupovať na západ. O 6. hodine vojaci 1. čs. armádneho zboru prešli spolu s 24. sovietskou streleckou divíziou do útoku. Čoskoro prelomili nepriateľskú obranu.

Klub vojenskej histórie Svoboda pri príležitosti 76. výročia uverejnil spomienku generálmajora Oldřicha Kvapila (1918 – 2011), v tom čase zástupcu náčelníka operačného oddelenia 4. brigády vojsk Ludvíka Svobodu:

„Po polnoci (4. 4. 1945) sa začali ozývať v tyle nepriateľa výbuchy. Pretože to bolo niekde v priestore železničnej stanice a trate, usudzovali sme, že nepriateľ ničí pred odchodom železničnú trať a telefónne vedenie. Jednotky v obrane však zostali na mieste až do svitania. Potom nepriateľská paľba podstatne zoslabla. Všetky naše jednotky, ktoré boli celú noc v plnej pohotovosti, vyrazili na svitaní do posledného útoku. Liptovský Mikuláš bol druhýkrát v rukách sovietskych a našich jednotiek, tentoraz už definitívne. Do mesta ako prvé z nášho zboru prenikli jednotky štvrtej brigády. V meste sa dlho nezdržali. Sotva ho vyčistili od nepriateľa, pripravovali sa k jeho prenasledovaniu. Mnoho ľudí nás vítalo s radosťou, že ich mesto je konečne oslobodené.“

Pomáhali aj miestni

Osloboditeľom pomáhali aj miestni odbojoví pracovníci. Vyznamenal sa najmä Koloman Petrovič. Počas útoku najprv odmínoval most na Iľanovo, ale pri podobnom pokuse pri Váhu smerom na Palúdzku padol zasiahnutý dávkou z guľometu. Pomenovali tu po ňom ulicu. Najťažšie boje sa odohrávali v priestoroch Vrbice, cintorína, ktorý sa nachádzal v lokalite dnešného Parku M. Rázusa, a pri železničnej stanici.

Vďaka rýchlemu a rozhodnému postupu čs. pechoty sa Nemcom nepodarilo zachytiť na pripravenej obrane pri riečke Kvačianka. V ten istý deň Svobodovci oslobodili aj mnohé obce v strednom Liptove až po Vlašky. Na druhý deň pokračovali na západ, po krátkom pouličnom boji obsadili Ružomberok.