Branislav Balogh
Foto – archív Martin Krno
Siedmeho júna sme si pripomenuli 160. výročie prijatia jedného zo základných štátoprávnych dokumentov Slovákov – Memoranda národa slovenského. V texte, ktorého autorom je Štefan Marko Daxner (svoje myšlienky publikoval v Pešťbudínskych vedomostiach), zástupcovia v Turčianskom sv. Martine žiadali svojbytnosť Slovákov na území nazvanom Hornouhorské slovenské Okolie.
Útvar mal mať autonómiu v Uhorsku s možnosťou používania slovenčiny na úradoch a na školách. Ďalšou významnou požiadavkou bolo uznanie príslušných jazykových práv Slovákov a rovnoprávnosť s inými národmi Uhorska v oblasti školstva, kultúry, správy a súdnictva.
Nielenže sa v Turčianskom sv. Martine zišli zástupcovia celého politického spektra, ale o zhromaždení priniesli informáciu aj noviny v zahraničí. Za zmienku stojí, že na zhromaždenie cca 200 aktivistov národného hnutia prišlo vyše 2 000 hostí. Medzi nimi bol už spomenutý Daxner, ale aj J. M. Hurban, J. Francisci, J. Kalinčiak, z mladších J. Palárik alebo geológ D. Štúr. Účastní boli aj ablegáti hornej komory uhorského snemu, turčiansky župan Šimon Révaj a liptovský župan Martin Sentiváni-Svätojánsky. Z Pešti meral cestu (Budapešť vznikla až v r. 1873) krajinský vyslanec Jozef Just z Mošoviec.
Účasť vyššej slovenskej šľachty na národnom podujatí bola dovtedy nevídaná, o to srdečnejšie ich dav prijal. V úvode sa zvolil 24-členný Stály národný výbor (SNV) na čele s Jánom Franciscim. Ten mal zodpovedať za presadzovanie požiadaviek memorandistov. Zhromaždenie sa postavilo proti zákonom preferujúcim maďarčinu, žiadali preklad zákonov do slovenčiny. Najvýraznejší odpor vyslovený Jánom Palárikom vzplanul voči požiadavke Okolia. Predvídal, že sa stane pre uhorskú vrchnosť neprijateľnou, v čom mu dali za pravdu aj župani. Napriek tomu bol pôvodný Daxnerov návrh aklamačne prijatý.
Ďalší osud požiadavkám zhromaždenia neprial. Predstavitelia SNV odovzdali Memorandum podpredsedovi dolnej komory snemu K. Tisovi koncom júna 1861 a cisárovi Františkovi Jozefovi v decembri 1861. Keďže cisár František Jozef rozpustil na konci augusta pre snahy o štátnu suverenitu Uhorska snem, požiadavky na ňom neboli prerokované. Sám sa výraznejšie vyjadril až s odstupom dvoch rokov, keď vyslovil prísľub na vydanie zákona o právach nemaďarských národov v Uhorsku. Ten sa však nerealizoval. Aj keď v rámci Memoranda absentovali výraznejšie sociálne požiadavky a neboli prítomné ani konkrétne myšlienky na povznesenie života národa, Memorandum bolo veľmi významným dokumentom. Stalo sa ústredným programovým dokumentom politiky Slovenskej národnej strany a Starej školy slovenskej až do prvej svetovej vojny.
