Martin Krno, predseda OblV Bratislava
Foto – Martin Krno, Vladimír Mikunda a archív redakcie
Po oslavách víťazstva nad fašizmom na Slavíne sa bratislavskí členovia SZPB druhý raz vo väčšom počte zišli 2. júna v parčíku na Vajanskom nábreží. Od roku 1949 ho zdobí bronzové súsošie českého akademického sochára Františka Davida, ktoré v nadživotnej veľkosti znázorňuje ozbrojeného muža pomáhajúcemu ranenému druhovi.
Majstrovské dielo bolo postavené na pamäť bulharských partizánov, ktorí bojovali a zahynuli v SNP. Každý rok sa tu začiatkom júna koná slávnosť organizovaná veľvyslanectvom Bulharskej republiky a organizáciami Bulharov, z ktorých už niekoľko generácií žije na Slovensku, resp. u nás pracujú alebo študujú. Čas na spomienku si nevybrali náhodou. Prvého júna 1876 zahynul hrdinsky v boji proti osmanským okupantom veľký básnik revolucionár Christo Botev ako 28-ročný.
Na nábreží krásneho Dunaja
S hlavným príhovorov na zhromaždení sa predstavil nový veľvyslanec BR Vassil Petkov, ktorý sa iba ujal svojej diplomatickej misie. Zdôraznil, že s hlbokým precítením vystupuje pri brehu krásneho Dunaja. Nielen preto, že veľrieka spája naše dva národy, v Bulharsku tvorí dokonca jeho 470 kilometrov dlhú severnú hranicu. Ale aj preto, lebo Botev sa pred 145 i ostatnými povstalcami plavili hore Dunajom a pri mestečku Kozloduj na nich zaútočila turecká vojenská loď. Po niekoľkých dňoch bojov bola jeho družina porazená.
Na podujatí tradične nechýbal ani kultúrny program žiakov Bulharskej základnej školy a gymnázia Ch. Boteva, kam chodí okolo 140 detí z bulharských alebo z národnostne zmiešaných rodín. Bratislava je popri Prahe jediným mestom, kde môžu mimo svojej vlasti adobudnúť plné stredné vzdelanie v bulharčine. Na pietnom akte sa zúčastnili zástupcovia hlavného mesta SR, ministerstiev obrany a zahraničných vecí a ďalších inštitúcií. K pomníku položila veniec kvetov aj delegácia SZPB na čele s tajomníkom Ústrednej rady Zväzu Viliamom Longauerom.
Bojovali aj za našu slobodu
Po tom ako nacisti na jeseň 1939 zavreli české vysoké školy, mnohí Bulhari pokračovali v štúdiu v Bratislave, najmä na Lekárskej fakulte terajšej Komenského univerzity a Slovenskej vysokej škole technickej. Po rozbití Juhoslávie sa k nim pridali ďalší z Ľubľany. Záhrebu a Belehradu. Bratislava sa stala jedným z najväčších centier bulharských študentov v zahraničí. V školskom roku 1941/42 ich bolo až 562! Výrazná väčšina sa hlásila k ľavici, vytvorili Balgarski obštonaroden studenski sajuz (BONSS), ktorý tajne vydával časopis Antifašista a mal napojenie na ilegálne štruktúry v Sofii.
Začiatkom septembra 1944 po protifašistickom povstaní moc v Bulharsku prevzal Vlastenecký front, ktorý vypovedal vojnu Nemecku. Zároveň vznikla vo Viedni exilová neonacistická vláda Alexandra Cankova. To posilnili pravicovo orientovaných študentov v Bratislave, ktorí v kolaborácii s gestapom pripravili raziu proti revolučne zmýšľajúcim konškolákom. V noci z 13. na 14. decembra odvliekli 51 antifašistov do Viedne, neskôr do koncentračných táborov v Dachau a Buchenwalde. Dvanásti z nich sa nikdy nevrátili. Boli medzi nimi aj synovia bulharských záhradníkov, ktorí od 20. rokov minulého storočia pracovali na predmestiach Bratislavy.
Na stranu SNP prechádzali bulharskí mládenci skôr jednotlivo alebo v menších skupinách. Viacerí už z miest, kde počas letných prázdnin vykonávali študentskú prax. Spolu ich bolo vyše 50. Začiatkom roka 1945 sa v rámci Nitrianskej partizánskej brigády vytvorila čata s jadrom 13 Bulharov, ktorej velil Stojan Panov Stojanov. Ostatní boli roztratení po jednom, po dvoch v iných povstaleckých jednotkách. Napríklad v Brigáde kpt. J. Nálepku, v oddieloch Pobeda a Národný pomstiteľ, v Brigáde Jánošík, v Prvej čs. partizánskej brigáde M. R. Štefánika či v Prvej čs. partizánskej brigáde J. V. Stalina. Viacerých po vojne vyznamenali Radom SNP I. triedy.
