Leopold Moravčík
Foto – archív Múzea SNP a redakcie
Podľa niektorých historikov sa druhá svetová vojna začala už 7. júla 1937 mohutnou ofenzívou militantného Japonska proti Číne so zámerom rozšíriť svoje územné zisky na pevninskej časti Ázie. Ide síce o menšinový názor, no tak či onak tento krvavý konflikt bol jednou z predohier najničivejšej vojny v histórii ľudstva, ktorý sa definitívne skončil kapituláciou cisárskych vojsk 9. septembri 1945 práve v Číne.
Druhej Čínsko-japonskej vojne (prvá prebehla v rokoch 1894 a 1895) predchádzali ozbrojené incidenty už od roku 1931. Počas bojov prišlo o život 3,8 milióna čínskych vojakov a okolo 17 miliónov civilistov. Japonsko stratilo pri bojoch v rokoch 1937 až 1945 1,1 milióna mužov. Situáciu komplikovali aj rozbroje medzi dvoma zložkami domácich vojenských síl, o ktorých píše známy publicista a zahraničnopolitický komentátor LEOPOLD MORAVĆÍK.
Svetovými agentúrami prebehla 12. decembra 1936 prekvapujúca správa: čínsky premiér generalissimus Čankajšek padol do zajatia svojich dvoch regionálnych veliteľov. Stalo sa tak neďaleko historického mesta Si-an, centra provincie Šen-si.
Dôvodom, prečo sa maršal Čang Süe-liang a generál Jang Chu-čcheng rozhodli k takémuto riskantnému kroku, bola snaha prinútiť najvyššieho veliteľa čínskej armády, aby zastavil občiansku vojnu a všetky sily zameral proti japonskej agresii. Čankajšek zastával totiž názor, že najskôr si musí poradiť s domácimi komunistami a až potom príde na rad obrana pred postupujúcou zahraničnou armádou.
Krehké obdobie republiky
Po búrlivom období na prelome 19. a 20. storočia revolučné skupiny vedené Sunjatsenom vyhlásili 11. októbra 1911 Čínsku republiku a zjednotili sa v Čínskej národnej strane, známej v Európe pod názvom Kuomintang. Reálnu moc v krajine však mali v tom čase početní provinční diktátori. Každý z nich ovládal určité územie a mal súkromnú armádu. Ak s republikánmi občas uzavreli dohodu, väčšinou išlo len o účelové koalície.
Čoskoro po smrti prezidenta Sunjatsena 12. marca 1925 vznikli dve centrá politickej moci. Pravicové v novom hlavnom meste Nan-ťing na čele s Čankajškom a ľavicové v dnes pre koronavírus známom Wu-chane, v provincii Chu-pej, kde mali prevahu komunisti. Bolo iba otázkou času, kedy sa pôvodný Kuomintang rozdelí na dve samostatné strany.
Stalo sa tak už v roku 1925, keď sa Čankajšek prevratom zmocnil vlády a stal sa najvyšším veliteľom armády. Odvolávajúc sa na Sunjatsenovo dedičstvo postupne si upevňoval moc. Aj ako premiér (neskôr prezident) a predseda Kuomintangu si pridelil i titul generalissimus, ktorý si v 20. storočí okrem neho privlastnil len španielsky diktátor Franco a sovietsky vodca Stalin.
Spečatil definitívny rozkol
Čankajšek si však udržiaval moc iba na územiach, ktoré ovládal. Komunistická strana si vytvorila vlastnú armádu. Zakladala v odľahlých regiónoch sovietske oblasti, v ktorých realizovala svoje predstavy o vláde ľudu. Po rebríčku partajnej hierarchie začal stúpať mladý Mao Ce-tung. Generalissimus spečatil definitívny rozkol s komunistami aj tým, že vymenil dovtedajších sovietskych poradcov za nemeckých a s ich pomocou sa snažil zlikvidovať revolučné základne.
Tieto plány na krátky čas prekazila zahraničná agresia. Japonsko zinscenovalo 31. septembra 1931 v Mukdene na severovýchode Číny incident, ktorý sa stal zámienkou na vpád do krajiny. Po víťaznom postupe na juh vytvorilo na okupovaných územiach bábkový štát Mandžukuo na čele s posledným čínskym cisárom Pchu-im.
Koncom januára 1932 sa Japonci vylodili aj v Šanghaji. Napriek tomu sa Čankajšek rozhodol, že pred obranou vlasti uprednostní výpady proti komunistom. Taktika navrhnutá nemeckými poradcami začala sláviť úspech. Jeho jednotkám sa podarilo zovrieť hlavné revolučné sily na juhu pomocou niekoľkých línií pevností, ktoré nechal vybudovať.
Dlhý pochod do Jen-anu
Vedenie KS Číny vydalo rozkaz, aby sa nielen armáda, ale aj celý aparát strany i s rodinnými príslušníkmi, teda asi 130-tisíc ľudí, prebojovali z obkľúčenia a presunuli sa z provincie Ťiang-si do bezpečnejších častí krajiny. Tak sa zrodil slávny Dlhý pochod, ktorý sa skončil až v októbri 1935 po prekonaní vzdialenosti takmer 12 500 kilometrov, keď sa vedenie revolučných síl usadilo v meste Jen-an.
Utrpeli pritom veľké straty. Do zeme zasľúbenej v provincii Šen-si na severozápade Číny dorazilo z pôvodných 86-tisíc vojakov iba 7-tisíc! Pod to sa podpísali nielen prudké boje, ale aj choroby a dezercie. Ak sa však neskôr hovorilo o hrdinskom skutku, malo to svoje opodstatnenie, lebo na jeho konci ostalo naozaj zocelené jadro strany i armády zomknuté okolo Mao Ce-tunga.
Následky vyčerpávajúcich bojov počas presunu pocítili i vládne jednotky. Preto regionálni velitelia s nevôľou prijímali Čankajšekove rozkazy na boj proti komunistom napriek tomu, že veľkú časť ich vlasti okupovali Japonci.
Keď na jeseni 1936 premiér pripravoval nový plán na konečné potlačenie revolučných síl, urobil inšpekciu v posádkach, ktoré mali viesť hlavný útok proti Čínskej sovietskej oblasti v Šen-si. Zavítal 4. decembra do Si-anu, lebo poznal názory tamojších veliteľov armády Čang Süe-lianga a Jang Chu-čchenga. Od svojich vyzvedačov sa dopočul o tajnom prímerí, ktoré uzavreli za jeho chrbtom s predstaviteľmi KS Číny.
Pamätné kúpele Chua-čching
Generalissimus sa neubytoval priamo v Si-ane, ale v neďalekých kúpeľoch Chua-čching. Pramene horúce až 43 stupňov boli vyhľadávaným miestom tamojšej smotánky už v staroveku. Vyvierajú na úpätí hory Li-šan a celému prostrediu dodáva čaro jazierko obkolesené pavilónmi. Čankajšek si vybral príťažlivé prostredie na rozhovory, rozjímanie, oddych i prípravu bojových plánov.
Nespokojný maršal Čang a generál Jang sa rozhodli prehodiť výhybku histórie iným smerom. Zavčasu ráno 12. decembra vzácneho hosťa rezidencie prebudila streľba. Uvedomil si, že osobná ochranka dlho nedokáže odolávať presile, preto ušiel bosý v pyžame k horám. Tak sa ponáhľal, že si zabudol nasadiť umelý chrup.
Čangovi vojaci našli síce prázdnu generalissimovu posteľ, no keďže bola ešte teplá a umelé zuby čakali na svojho majiteľa v pohári s vodou, usúdili, že objekt ich útoku nebude ďaleko. O pár hodín ho našli učupeného v malej jaskyni, odkiaľ na vojakov neustále kričal: „Ja som váš najvyšší veliteľ!“ Odpovedali mu: „Áno, ale teraz ste aj náš zajatec.“
Pavilón, kde došlo k útoku, slúži v súčasnosti ako múzeum. Tabuľky z plexiskla chránia na múre miesta, kde ostali diery po strelách ako dôkaz urputného boja. Presný počet mŕtvych nie je známy, ale vtedy tam zahynul prezidentov bratranec, ktorý mu robil osobného strážcu.
Pikantnejšie vyznela smrť ministra propagandy. Údajne sa snažil preliezť vysoký múr obkolesujúci rezidenciu. Podarilo sa mu dostať hore, no na druhú stranu nedopadol celý. Na ostrých výčnelkoch, ktoré zakončovali múr, sa vraj zachytili jeho genitálie…
Štyri hodiny po zadržaní najvyššieho veliteľa usporiadali vzbúrenci tlačovú konferenciu, na ktorej oznámili, že Čankajška prepustia, ak vytvorí spolu s komunistami jednotný protijaponský front.
Rozhodla nakoniec Moskva
Podľa jednej verzie bolo rozhodnutie Čanga a Janga zajať generalissima vopred dohodnutým komplotom. Špička komunistickej strany síce niečo vedela o sympatiách oboch veliteľov k povstalcom, no zrejme nie o pláne zatknúť Čankajška. Otto Braun v knihe Čínske zápisky uvádza, že správy o udalostiach v Chua-čchinge vzbudili veľký rozruch a najvyššie vedenie KS Číny sa okamžite nevedelo dohodnúť na ďalších krokoch.
Mao Ce-tung a ďalší radikáli by totiž zajatého premiéra najradšej ihneď postavili pred nekompromisný ľudový súd. Navyše, dobre bol známy Maov výrok, že najskôr sa treba porátať s Čankajškom a až potom s Japoncami. V poradí priorít sa teda zhodoval so svojím úhlavným nepriateľom. Lenže umiernení, vrátane Čou En-laja, tvrdili, že poprava populárneho politika s určitým kreditom vo svete by neprospela boju proti Japoncom.
Napokon sa o ďalšom postupe rozhodlo v Moskve. Stalin sa priklonil na stranu Čou En-laja. Denník Pravda reagoval na tú dobu až príliš pohotovo, 14. decembra, teda dva dni po incidente, uverejnil článok, v ktorom odsúdil uväznenie generalissima ako krok ohrozujúci koalíciu proti okupantom.
Reakcia Kremľa prekvapila radikálov vo vedení KS Číny. Ako neskôr napísal Braun, keď sa Mao dozvedel o Stalinovom stanovisku, tak rádiogram od zlosti rozšliapal. Čou En-laj neskôr len diplomaticky konštatoval, že zvažovanie o ďalšom osude Čankajška bolo „najťažším rozhodovaním nášho života“.
Príklon Stalina k umiernenému krídlu čínskych komunistov znásobilo averziu Mao Ce-tunga k sovietskemu vodcovi. Pamätným sa stal jeho výrok, keď mu niekto vo vedení protirečil a odvolával sa na názor Kremľa. Podľa Petra Vladimirova, ktorý bol v tom čase v Jen-ane spojkou Kominterny, Mao vyhlásil: „Keby si Stalin trebárs uprdol, ste ochotní vy, Moskovčania, čuchať a jasať.“
Čínsko-čínske rozhovory
Napriek týmto námietkam stanovisko Moskvy umožnilo, že sa čoskoro v Chua-čchingu začali čínsko-čínske mierové rozhovory. Obe strany dosiahli 26. decembra 1936 dohodu. Čankajšek sa zaviazal, že bude iniciovať zriadenie jednotného frontu proti Japoncom, prepustí všetkých politických väzňov a zastaví trestné výpravy proti komunistom.
Vedenie KS Číny tiež urobilo ústretový krok. Súhlasilo s tým, že sa revolučné jednotky začlenia do vládnych ozbrojených síl ako ich ôsma armáda. Maršal Čang navyše vyhlásil, že je ochotný odísť s generalissimom do Nan-ťingu a podrobiť sa prípadnému vojenskému súdu.
Napriek vzájomnej nedôvere obe skupiny dodržiavali dohodu a zamerali svoje hlavné sily na boj proti zahraničnej agresii. Nová situácia prospela najmä Maovi, ktorého armáda získala bez jediného výstrelu územie s rozlohou niekoľko desiatok tisíc štvorcových kilometrov. V rozšírenej Čínskej sovietskej oblasti mohol v pokoji zavádzať nové poriadky, vrátane populárnej pozemkovej reformy. Navyše, obyvateľstvo začalo komunistov po Sianskom incidente vnímať ako hlavnú silu protijaponského boja.
Čankajšek si zasa posilnil svoju pozíciu vo svete, kde ho začali považovať za ďalšiu zložku koalície proti osi Berlín – Rím – Tokio. To prispelo k tomu, že sa v novembri 1943 zúčastnil na káhirskej konferencii veľkej trojky, pravda bez Stalina. Napriek tomu mal pocit, že dohoda vznikla na základe jeho vlastného poníženia.
V Číne neexistuje väčšia potupa ako strata tváre. Maršal Čang a generál Jang svojím činom stratili tvár, lebo porušili prísahu a premiéra prinútili hrozbami uzavrieť dohodu. Tvár stratil aj Čankajšek, lebo dal prednosť záchrane vlastného života pred zotrvaním na morálnych zásadách a princípoch.
Do generalissimovho ťažkého psychického a morálneho rozpoloženia neobratne zasiahol Mao vyhlásením pre médiá: „Čankajšek si vykúpil slobodu tým, že pristúpil na sianské podmienky.“ K tomu dodal, že „čínsky ľud už Čankajškovi nedovolí, aby sa vyhýbal zaplateniu zmenky“.
Čankajškove pocity poníženia pretrvávali a nanovo sa prejavili po skončení druhej svetovej vojny, keď odmietol vytvoriť koaličnú vládu s komunistami napriek tomu, že ho na takýto krok nabádali i Spojené štáty. Netajil sa presvedčením, že po skončení vojny s Japonskom príde opäť na rad konečné zúčtovanie s revolučnými silami, čím svoju potupu zmyje definitívne.
Posledná fáza občianskej vojny
Čankajšek veril tomu, že nebude problém poraziť komunistov. Jeho vojenské sily boli štvornásobne silnejšie ako Maova armáda. Nerátal s tým, že si komunisti reformami, najmä rozdeľovaním statkárskej pôdy, získajú na vidieku veľkú podporu. Navyše, v tom čase prišiel aj o materiálnu pomoc Američanov, lebo už nemohli zatvárať oči pred nesmiernou korupciou čínskej armády a vládneho aparátu. A tak revolučné sily slávili nad demoralizovanými vládnymi jednotkami jedno víťazstvo za druhým.
Krátka epizóda v niekoľko tisícročných dejinách Číny – Sianský incident – poznamenala ďalší osud najväčšieho štátu v Ázii. Jednotný front prispel k tomu, že Japonci nedosiahli hlavný cieľ: obsadenie celej Číny. Neskôr to zrejme zachránilo i Sovietsky zväz, lebo Tokio, zaujaté tamojšími bojmi, si nemohlo dovoliť viesť vojnu súčasne aj so Stalinom, ako ho na to nabádal Adolf Hitler.
Incident pomenovaný podľa mesta Si-an zároveň poznamenal ďalšie správanie sa Čankajška, ktorý sa nedokázal preniesť cez osobné poníženie pred národom i celým svetom. Prehnaná samoľúbosť mu zabránila zhodnotiť situáciu v Číne reálne, čo napokon prispelo k jeho vlastnej porážke.
