Štefan Hij, MsÚ Bardejov
Jedna z najväčších horských bitiek II. svetovej vojny, miesto utrpenia a smrti, ale aj nevýslovného hrdinstva a obety: aj tak by sa v krátkosti a lakonicky dala charakterizovať Karpatsko-duklianska operácia, na ktorej výročie nezabúdajú ani Bardejovčania.
Desaťtisíce vojakov mnohých národov a národností našlo na Dukle miesto svojho posledného odpočinku. Vojaci Červenej armády a I. Čsl. armádneho zboru v mimoriadne ťažkom teréne, pod neustálou paľbou nemeckých vojsk v októbri 1944 meter za metrom oslobodzovali našu vlasť. Ako sa sám Ludvík Svoboda neskôr vyjadril, ten kto prežil tieto boje, na ne dozaista nikdy nezabudne.
Tým, čo padli i tým, čo prežili prišla vzdať hold ku všetkým trom miestnym pomníkom aj skromná delegácia z Bardejova na čele s primátorom Borisom Hanuščakom a predsedom OblV SZPB Artemom Feckom. Je nám ľúto, že pamätníkov je čoraz menej. O to nástojčivejšie nesmieme zabúdať a musíme pripomínať našim deťom a vnukom, že mená Ludvík Svoboda, Ivan Konev, Andrej Grečko, Kirill Moskalenko, Richard Tesařík či Jaroslav Vedral – Sázavský, ale i desaťtisíce bezmenných padlých nie sú vymyslené postavy, ale reálni hrdinovia vojny, reálni hrdinovia Karpatsko-duklianskej operácie.
A napokon by sme mali mať na pamäti slová, ktoré prezident Eduard Beneš vyriekol tri mesiace po skončení vojny: Nech bude všetko zaznamenané, nech bude na všetko a všetkých pamätané, lebo príde čas, keď z hrdinov sa stanú zločinci, a zo zločincov hrdinovia…
