Rodina Dubčekovcov v protifašistickom odboji

Manželia Dubčekovci s deťmi v Biškeku 1925

Karol Fremal

Onedlho si pripomenieme 100. výročie narodenia Alexandra Dubčeka. Pri tejto príležitosti pripravujeme sériu článkov. Ako prvý od profesora Karola Fremala, v ktorom sa venuje účasti Dubčekovej rodiny v protifašistickom hnutí a v Povstaní.

 Štefan Dubček sa s rodinou po poloilegálnom návrate zo Sovietskeho zväzu usadil najprv v Novom Meste nad Váhom a potom v Trenčíne. Ako člen KSČ od roku 1921 pokračoval od jesene 1938 v činnosti v úradmi zakázanej strane.

Od roku 1940 žil v plnej ilegalite. Skrýval sa na strednom Považí, v okolí Bánoviec nad Bebravou, vo Velčiciach (1940), v Topoľčanoch (1941) a v Bratislave (1942). Od roku 1939 bol kuriérom 1. ilegálneho Ústredného vedenia (ÚV) KSS a od roku 1940 jeho ústredným technikom, neskôr vedúcim technického aparátu 2. a 3. ilegálneho ÚV KSS pod vedením Jána Osohu.

Zabezpečoval rozmnožovaciu techniku, papier, farby, organizoval vydávanie ilegálnej tlače, vrátane ústredného tlačového orgánu KSS Hlasu ľudu (1940, 1942), iné ľavicové časopisy, letáky, propagačný a agitačný materiál, smernice, pokyny, tlačivá, legitimácie a stranícke známky.

Zapojili sa všetci

Alexander Dubček v pamätiach Nádej zomiera posledná uvádza, že celá rodina distribuovala spomínané tlačoviny a schovávala zásielky čerstvo vydaných novín, časopisov a letákov doma i v iných skrýšach. Historik Ján Uher o tejto ilegálnej práci Dubčekovcov napísal:

„Alexander so starším bratom Júliusom a matkou rozširovali ilegálnu tlač, smernice a letáky, počúvali Londýn a Moskvu, budovali a udržiavali ilegálnu sieť a spojenie medzi ilegálnymi bunkami a skupinami. Domové prehliadky najmä po odchode Štefana Dubčeka do ilegality, boli na dennom poriadku. Nakoniec ich donútili vysťahovať sa do Velčíc pri Chocholnej.“

V polovici roka 1939, mladý Alexander vstúpil do ilegálnej KSS. Ručiteľmi mu boli dvaja členovia 1. ilegálneho ÚV Ján Osoha a Ľudovít Benada.

 Štefan členom vedenia

Po zatknutí pracovníkov II. ilegálneho ÚV KSS na jar 1942 ostal na slobode Ján Osoha prakticky sám. Tretie ilegálne ÚV vytvorili s Jozefom Lietavcom a Štefanom Dubčekom.Lietavec pracoval pod Osohovým vedením už od roku 1939, poverili ho organizovaním odboja komunistickej mládeže. Osoha Dubčeka poznal dlhé roky v ZSSR, lebo obidvaja boli členmi Interhelpa, ale tiež z ilegálnej práce od roku 1939.

Na základe výpovede Jaroslava Hlinenského zatkli Osohu 19. júla 1942 príslušníci ÚŠB v Slávičom údolí v Bratislave. A tiež Dubčeka. Tak sa za mrežami ocitli dvaja z trojčlenného III. ÚV KSS.

„Jeho činnosť v čase krátkeho pôsobenia v máji až júli 1942 sa nemohla výraznejšie rozvinúť a prejaviť. Uväznenie členov partizánskej skupiny Janka Kráľa bolo pre ÚŠB kľúčom k novému zatýkaniu, ktorému sa tento raz nevyhol ani Ján Osoha,“ píše historik Jozef Jablonický o Dubčekovi v práci Samizdat v odboji 2. Štúdia a články (2006).

 Ľudáci vydali väzňov gestapu

Zatknutím Štefana Dubčeka sa prakticky jeho odbojová činnosť skončila. Väznili ho v Nitre a Bratislave a odsúdili na 28 mesiacov straty slobody. Aj po vypršaní trestu ho nechali za mrežami a 5. februára 1945 ho s iným odsúdenými odbojármi vydali nemeckej bezpečnostnej službe, ktorá ich 19. februára transportovala do koncentračného tábora v Mauthausene, v ktorom sa dočkal oslobodenia. Po návrate do vlasti žil v Topoľčanoch.

Alexander Dubček vo svojich pamätiach tieto údaje doplnil: „Pre otca sa najhoršie časy začali od februára 1945. Transport, v ktorom bolo takmer 200 slovenských a iných politických väzňov spojenecké lietadlá bombardovali (ostreľovali – pozn. red.) pri Melku. Niektorých väzňov to zabilo. Medzi nimi bol aj Ján Osoha, dlhoročný otcov priateľ. Iným väzňom, vrátane otca, sa podarilo ujsť, ale nie nadlho. Kým došli na slovenskú hranicu, znova ich chytili a odvliekli do Mauthausenu. Keď sa otec v máji 1945 vrátil domov, vážil menej ako 50 kíl.“

V období medzi návratom na Slovensko zo Sovietskeho zväzu a vypuknutím SNP Alexander chodil do práce v Dubnici nad Váhom spolu s bratom Júliusom a s priateľkou z detstva a svojou budúcou manželkou Annou Borsekovou.

Bratia sa v tomto čase zapájali do ilegálnej činnosti straníckej bunky v tamojšej strojárskej továrni. Mali spojenie aj s členmi ilegálnej KSS v okolí Bánoviec nad Bebravou a so silnou odbojovou skupinou na čele s Jozefom Trojanom v závode na výrobu obuvi v Baťovanoch.

 Obaja bratia do Povstania

Tesne pred vypuknutím SNP dostali príkaz, aby sa s celou skupinou z Dubnice a Bánoviec spojili s partizánmi. V utorok 29. augusta 1944 sa Alexander rozlúčil s matkou, ktorá súhlasila s jeho odchodom do Povstania slovami „pravdaže musíš ísť“. O dva dni na to do hôr odišiel aj Július.

Alexander Dubček vo svojich memoároch neuviedol bližšie a konkrétne údaje, k akej partizánskej jednotke sa pripojil, vôbec nespomenul jej názov, ani meno veliteľa a okrem jedného spolubojovníka – J. Bulka zo Selca – o iných nič konkrétne. Nespresnil ani miesto, kde ho vystrojili a vyzbrojili. Z kontextu jeho textov sa dá predpokladať, že to bolo na hornej Nitre prostredníctvom vojenských posádok a skladov Topoľčanoch a Zemianskych Kostoľanoch. V tejto súvislosti napísal: „…moja skupina pomohla sformovať obranné pozície pri Topoľčanoch na južnom okraji povstaleckého územia“.

V nasledujúcich častiach memoárov podrobne zobrazil bojovú anabázu svojej skupiny až do posledných októbrových dní roku 1944. Najprv bojovali v údolí rieky Nitry medzi Novákmi a Prievidzou. Pridelili ich k delostreleckej jednotke povstaleckej armády. V tom čase partizáni bojujúci na hornej Nitre nedisponovali delostrelectvom. Tu sa posledný raz stretol s bratom Júliusom.

 Prvé a druhé zranenie

Partizáni s povstaleckými vojakmi ustupovali smerom na Handlovú a odtiaľ k Svätému Krížu nad Hronom (dnes Žiar nad Hronom). Ešte predtým blízko Sebedražia Alexandra prvýkrát ranila guľometná strela z nemeckého tanku. Strela vošla cez opasok do svalu, ale nezasiahla chrbticu. Po krátkom ošetrení pokračoval v pochode.

Po bojoch pred Zvolenom a po obsadení mesta Nemcami sa dostal do Banskej Bystrice, nepíše však, že by bol na Donovaloch. Len naznačuje, že z Bystrice ustupovali na sever. Jeho jednotka sa odtiaľ vracala na západné Slovensko. Obišla Kremnicu, Handlovú a mala namierené do Strážovských vrchov, ktoré dosiahla v sile roty začiatkom decembra 1944.

Druhé zranenie postihlo Dubčeka pri Motešiciach. Guľka z nemeckého guľometu zasiahla pravú nohu. To už bolo ťažké zranenie. V Selci, kde žila rodina jeho priateľa Bulka, mu ranenú nohu prvý raz ošetrili. Spolubojovníci ho odviezli do Velíc do domu rodiny Peterovcov, kde ho po celý čas opatrovala Anna Borseková. Lekár J. Bojko z Melčíc bol ochotný pomôcť, ošetroval Dubčeka, pokým sa mu rana nezahojila. Pre niekoľkomesačnú liečbu sa už nemohol zúčastňovať na partizánskych bojoch v regióne.

Desiatky rokov považovali Alexandra Dubčeka za partizána. Vzhľadom na uvedené skutočnosti pri pohľade na jeho bojovú cestu od Topoľčian až do Banskej Bystrice, ktorá sa nápadne podobá na boje IV. taktickej skupiny Prvej čs. armády na Slovensku, však vyslovujem tézu, že Dubček pôsobil v rámci povstaleckej armády ako vojak alebo dobrovoľník. Na partizánsky spôsob boja prešiel po ústupe do hôr a až vtedy bol ťažko zranený pri Motešiciach v zostave doteraz pre nás neznámej partizánskej jednotky.

 Príčiny nezrovnalostí v pamätiach

Od roku 1948 až do roku 1989 partizánov považovali najprv za hlavnú ozbrojenú silu SNP, neskôr za rovnocennú s 1. čs. armádou na Slovensku, ktorá bez akýchkoľvek pochybností niesla hlavnú úlohu pri obrane slobodného povstaleckého územia proti náporu nemeckých divízií Wehrmachtu, zbraní SS a bojových skupín. Bez nej, krvi jej príslušníkov a obetí by sa Povstanie neudržalo až 61 dní a bez jej nástupu do bojov by Povstanie ani nevypuklo.

Po februári 1948 sa partizáni označovali za „komunistickú armádu“. Získavali vyznamenania, funkcie, hodnosti, vymoženosti, osobitné dôchodky, privilégiá, všeobecné uznanie a rozličné pocty. Písalo sa o nich v novinách, časopisoch, v umeleckej literatúre, nakrúcali sa o nich filmy, televízne seriály atď.

Povstalecká armáda sa zaznávala. Jej vojakov a najmä dôstojníkov prepúšťali z armády, diskriminovali, zatýkali, väznili a osočovali. Označovali ich za zbabelcov, zradcov, reakcionárov a alibistov, prisluhovačov buržoázie a legitímnej čs. vlády v Londýne. Takže nebolo populárne a výhodné najmä v 50. a začiatkom 60. rokov minulého sa storočia hlásiť za príslušníka 1. čs. armády na Slovensku. Naopak, bolo to nebezpečné, predovšetkým pre komunistického funkcionára.

 Július vo zväzku Jána Žižku

O  bratovi Júliusovi niet žiadnych pochybností, že bol po celý čas SNP partizán, a to v rámci zväzku Jána Žižku. Pamäti Alexandra Dubčeka Nádej zomiera posledná vyšli v roku 1993. Vtedy už bol dosť dlhý čas na to, aby sa vedeli podrobností o Júliusovej smrti v boji proti nemeckým okupantom.

Dubček spomína: „Vo februári 1945 som pokrivkával okolo domu, keď som sa dozvedel, že Júliusa zastrelili. Po našej rozlúčke počas SNP uprostred bojov, prešiel ako ja na partizánsky spôsob boja. Zostal pri svojej partizánskej jednotke, ktorá v neskorej jeseni 1944 ustúpila do hôr medzi riekami Nitrou a Hronom. Takže sme neboli ďaleko od seba. Tam ho 28. januára 1945 zastrelila nemecká hliadka. Július nebol politicky zmýšľajúci človek, bol to iba slušný poriadny chlap. Prijal presvedčenie rodičov i moje, ale nikdy nevstúpil do komunistickej strany.“

Údaje o Júliusovej smrti, ako ich opisuje jeho brat, treba dať na správnu mieru. Podrobné údaje máme o protipartizánskej akcii nacistickej jednotky Edelweiss 20. januára 1945 proti bojovníkom zo zväzku Jána Žižku v obciach Kšinná a Omastiná. Zajali pritom 30 partizánov, ktorých viezli na konských povozoch cez Dolné Vestenice do Novák.

Skupina partizánov, medzi ktorými bol aj Július, dostala rozkaz zajatých vyslobodiť. Prepad konvoja sa mal uskutočniť v noci na veľmi vhodnom mieste pri kameňolome v Horných Vesteniciach.

 Osudná noc

Noc bola mrazivá, mínus 17 stupňov Celzia. Preto veliteľ prepadového oddielu urobil osudnú chybu. Dovolil svojim druhom, aby sa v Dolných Vesteniciach navečerali a ohriali v domoch tamojších ľudí. V bydlisku J. Cvopu bol aj Július. Podľa spomienok domácich išlo o veľmi čiperného a veselého mladého muža. Pri debate povedal gazdovi, „že sa vojna skončí o dva alebo tri týždne“, netušiac, že o niekoľko minút sa skončí jeho život.

Práve v tomto momente cez dedinu prechádzal konvoj so zajatými partizánmi. Jeho veliteľ dal pokyn zastaviť. Bolo mu podozrivé, že sa v niekoľkých domoch na okraji dediny v takých neskorých nočných hodinách ešte svieti.

Keď maďarský partizán na stráži K. Házer videl, že edelweissovci majú namierené do dedinských dvorov a domov, vystrelil na poplach. Partizáni vybehli von priamo pred hlavne nepriateľa. Vidiac situáciu, utekali do blízkeho lesa. V boji padlo päť partizánov a viacerí boli ranení. Zahynuli F. Ostružák z Makova, Š. Vrabec od Trnavy, J. Hrdlovič z Vištuka, K. Házer z Tatabáne a Július Dubček.

Nemci chceli obyvateľov obce potrestať. Keď zistili, že ani jeden partizán nie je z Dolných Vesteníc, na prosby miestneho vládneho komisára a richtára J. Bošániho, ktorý bol zároveň aj predsedom miestneho Revolučného národného výboru, upustili od represívnych akcií.

Prepadový oddiel partizánov nesplnil svoju úlohu, utrpel značné straty a vystavil veľkú obec prípadnému teroru nacistov. Jediným pozitívnym výsledkom bola skutočnosť, že vo vzniknutom zmätku sa viacerým z 30 zajatých partizánov podarilo ujsť.

 Prínos k objektívnejšej historiografii

Dubček po skončení vojny, ale najmä po februári 1948, zastával vysoké funkcie v komunistickej strane. Treba vyzdvihnúť ešte jeden jeho osobný prínos. V rokoch 1963 a 1964 časopis Kultúrny život priniesol celý rad článkov, v ktorých pomerne objektívne vykreslil činnosť 5. ilegálneho ÚV KSS, ilegálnej a povstaleckej SNR, vojenské i partizánske osobnosti, prípravy, priebeh a význam Povstania.

V roku 1964 Vyšla Dejinná križovatka. Slovenské národné povstanie – predpoklady a výsledkya memoárová kniha Gustáva Husáka Svedectvo o SNP.V nasledujúcom roku zborník príspevkov z vedeckej konferencie pod názvom Slovenské národné povstanie roku 1944 s úvodným referátom Alexandra Dubčeka, vtedy prvého tajomníka ÚV KSS. Všetky tri knihy zohrali pozitívnu úlohu pri odstraňovaní najväčších stalinských deformácií v historiografii o odboji, hoci vychádzali z kritérií jeho marxisticko-leninského hodnotenia.

Najlepším výsledkom tohto obdobia sa stal fakt, že sa podarilo vydať dva zväzky kľúčových dokumentov o odboji a SNP, ktoré zredigoval český historik Vilém Prečan – SNP Dokumenty (1965) a Nemci a Slovensko (1971). Navyše v roku 1969 vyšla jedinečná monografia Z ilegality do Povstania s podtitulom Kapitoly z občianskeho odboja na Slovensku od Jozefa Jablonického.

Niet pochýb o tom, že Dubček na vysokých straníckych postoch (od roku 1963 prvý tajomník ÚV KSS a od 1. januára 1968 prvý tajomník ÚV KSČ) podporoval tento vývoj v historickej vede a zohral pri tom významnú a dôstojnú úlohu.

(Úprava a medzititulky redakcia Bojovník)