Braňo Ondruš
„Myslím, že čistý, celkom čistý vzduch / po studniach pitná voda pre kone, pre hoviadka tak jak pre ľudí… Fuksie v oblokoch, čo nepovädnú zrazu / a noci v starostiach / len o to, či sa, chalan, z kina vráti pred polnocou, veď zasa, mamľas jeden, nechal doma kľúče / búrlivé navečery, to som teda za, navečer búrlivý toť na Tehelnom poli / keď ide o našich a body ligové…“
Nech to, prosím, neznie pateticky, ale práve túto báseň Laca Novomeského som si ako 14-ročný fagan vybral na recitátorskú súťaž. Iste aj pod vplyvom rodičovskej výchovy, aj pod vplyvom výchovy v škole a celkom určite pod vplyvom rozprávania dedka, priameho účastníka protifašistického odboja. Nie o hrdinoch a hrdinských bojoch, ale o utrpení obyčajných ľudí, ktorí „iba“ tŕpli, či sa ich otcovia a synovia vrátia. Z vojnového bojiska, tajnej schôdzky či roznášania letákov, alebo doručovania informácií partizánom.
Aj pod vplyvom nanajvýš osobnej, priam intímnej výpovede skvelého slovenského básnika a odhodlaného bojovníka, ktorí paradoxne najväčším utrpením prešiel po vojne, akoby za trest, že sa tak veľmi zaslúžil o porážku fašizmu a nacizmu, som si vybudoval vzťah k mieru. Rovnako osobný až intímny, vyvolávajúci zimomriavky po tele pri každom pohľade na zúfalých civilistov, matky, túliace k sebe vystrašené a uplakané deti, ale aj zničené školy, nemocnice, kultúrne stánky…
A podobne silný som si vybudoval odpor k zbrojeniu. Nie emotívny, naopak, silne racionálny. Postavený na faktoch, ktoré priam kričia, že je prejavom politického hnusu presadzovať miliardové nákupy nových zbraní, keď nám zomierajú ľudia, lebo pre nedostatok peňazí sa nemôžu dostať k adekvátnej liečbe. Je prejavom ľudského hyenizmu tvrdiť, že musíme znižovať verejné výdavky a že nemáme na dôchodky, ale ani nemuknúť pri každoročnom zvyšovaní výdavkov na „prezbrojenie“ armády, keď penzistom nezostáva na lieky a rodičom na športové aktivity ich detí. Tisíce detí by mohli rozvíjať svoj talent, ak by sme im zaplatili výdavky na krúžky a športové kluby namiesto nových vrtuľníkov, stíhačiek, obrnených transportérov.
Zdá sa, že aj o mieri platí ono pravidlo, že si nevieme vážiť, čoho máme dostatok. Veru, už tretia generácia na Slovensku dospela bez strachu o život pod nepriateľskou paľbou a bombardovaním. Mladí majú skôr strach, že ich mobilný telefón nebude dosť moderný a oblečenie dosť módne. My, starší, máme strach, čo z nich v tomto svete vyrastie a beháme po obchodoch, kde zoženieme niečo lacnejšie. A naši rodičia majú strach o nás, aby sme sa v tom zhone nepozabíjali na autách, či nedostali „zrádnika“…
„A keby sa aj toto dalo prijať len tak: čo je na tom? To by bol, myslím, mier.“
Usilujme sa, aby nám vydržal dlho. Minimálne navždy.