Eduard Chmelár
Foto – autor
Účastníčka bojov o Čierny Balog a hrdinka Slovenského národného povstania Anna Dubínyová sa nedávno dožila 95. narodenín. V našej rodine sme na ňu patrične hrdí, no presvedčiť ju k rozhovoru nebolo jednoduché.
Stará mama Dubínyová nám síce kedysi o svojich povstaleckých zážitkoch rok čo rok vášnivo rozprávala, spoločne s nebohým starým otcom Vojtechom Dubínym (účastníkom bojov o Brezno a Čierny Balog a dlhoročným predsedom ZO SZPB v Pezinku) pravidelne organizovala posedenie pri partizánskej vatre v Kučišdorfskej doline, chodila na besedy a robila osvetu v školách, no dnes je všetko inak. Už niekoľko rokov žije utiahnutým životom, o ďalšie vyznamenania nemá záujem a predstava, že by mala slúžiť ako fotografická trofej pre súčasného ministra obrany alebo kohokoľvek z tejto mocenskej garnitúry, je jej vyslovene odporná. „Za toto sme nebojovali,“ opakuje zatrpknuto, keď vidí, čo sa deje na Slovensku.
Zbierala zbrane, ošetrovala ranených
Keď mala 17 rokov, vydala sa za horára z horárne Boldiška v doline Šaling Vojtecha Dubínyho. Starý otec Dubíny bol už vtedy ilegálny pracovník, budoval pre partizánov bunkre, zaisťoval výzbroj a potraviny. Anna Dubínyová zasa zbierala po lesoch zbrane, ktoré poodhadzovali vojaci utekajúci z východného frontu a zhromažďovala ich v horárni. Keď vypuklo Slovenské národné povstanie, zapojila sa do neho celá jej rodina. Jej otec bol baníkom a zabezpečoval výbušniny. Anka ich tajne prenášala z Dolnej Lehoty do Čierneho Balogu takmer 30 kilometrov. Poznala dobre tamojšie hory a vedela sa vyhnúť nemeckým hliadkam.
Nemcov sa však nebála. Nikolaj Semionovič Radul, do ktorého partizánskej skupiny obaja manželia patrili, v knihe Blčiace rudohorie (Martin, Osveta 1979) spomína, ako Annu Dubínyovú pre jej smelosť často využívali na riskantný prieskum medzi nacistickými vojakmi v Brezne, Tisovci a Podbrezovej. Z horárne Boldiška sa čoskoro stalo centrum odboja. Anna Dubínyová v nej zhromažďovala nielen zbrane, ale aj ranených partizánov, ošetrovala ich, varila im a prala.
Ukrývala tu aj Antona Ťažkého, otca spisovateľa Ladislava Ťažkého. Po ústupe povstalcov do hôr našlo mnoho bojovníkov u nej dočasný úkryt – keď si oddýchli a najedli sa, odviedla ich do bezpečia.
Fotografia z vojnových rokov.
Päťdesiati piati proti 700
Tu musím urobiť malú osobnú pauzu. Keď sme boli mladí a nezrelí, občas sme si zo starej mamy uťahovali, že akáže to bola bojovníčka proti fašizmu, keď nemala v ruke zbraň. Ani sme netušili, ako strašne sme sa mýlili. Vtedy sme obdivovali najmä starého otca, hrdinu najťažších bojov o Čierny Balog, slávnej bitky, ktorá znesie kritériá antického eposu. Ten príbeh poznám naspamäť a napriek tomu mi zakaždým, keď si na neho spomeniem, nabehnú zimomriavky. Dodnes nechápem, ako to dokázali.
Štyridsať obyvateľov Čierneho Balogu, ku ktorým sa pridalo 15 mužov z partizánskeho oddielu Nikolaja Radula, medzi ktorými bol náš starý otec Vojtech Dubíny, bránili dedinu dva dni v treskúcej zime proti neuveriteľnej 700-člennej nacistickej presile. V jednom momente dal Radul dokonca rozkaz na ústup, ale starý otec za guľometom odmietol rozkaz splniť. Vraj, čo je to za veliteľa, keď píska na ústup.
„Najťažšie bolo odraziť prvý útok,“ spomína Anna Dubínyová. „Tam mali najväčšie straty.“ Ona sama prežila dramatické chvíle, keď tehotná a v hlbokom snehu prevážala raneného partizána do horárne. V jednej chvíli sa dostala do bubnovej delostreleckej paľby medzi nacistickými jednotkami a Červenou armádou. Vydesená si pamätá len to, že na ňu padol mŕtvy kôň, na ktorom bol rumunský vojak bez hlavy.
Horáreň
Boldiška v doline Šaling.
Lesť s Göringom
Ten hrôzostrašný obraz ju prenasleduje dodnes. Nadľudská odvaha hŕstky statočných povstalcov napokon nacistov porazila. Nemci sa do dediny nedostali. Ubránili ju až do 29. januára 1945, keď o 11. hodine predpoludním vstúpila do Čierneho Balogu Červená armáda. Horár Vojtech Dubíny bol oprávnene oslavovaný ako jeden z osloboditeľov Čierneho Balogu.
Okrem toho, málo sa o ňom vie, že zachránil 16 obyvateľov Čierneho Balogu pred popravou. V spomínanej knihe Blčiace rudohorie sa opisuje jeho odvážny čin, keď nacisti pochytali šestnásť mužov, čo im prišli do cesty, zatvorili ich v budove lesnej správy a chceli ich na výstrahu zastreliť. Starý otec si obliekol lesnícku uniformu, na hlavu nasadil nemeckú čiapku a na lesnej správe sa hlásil u nemeckého dôstojníka, ktorému sa dobrou nemčinou predstavil ako ríšsky úradník.
Hoci bol sám partizán, zahral divadlo a rozčúlil sa, že mu zadržali drevorubačov, ktorí zásobujú drevom samotného Hermanna Göringa a sebavedomo požiadal esesáka, aby ich okamžite prepustil. Dôstojník chvíľu popremýšľal a napokon dal príkaz všetkých pustiť na slobodu. Vojtech Dubíny sa neskôr priznal veliteľovi Radulovi, že očakával presný opak a bol pripravený na to, že to nevyjde, zadržia ho a zastrelia…
Stretnutia bojovníkov
S odstupom času si však uvedomujem, koľko obdivuhodnej odvahy, osobnej statočnosti a vnútornej sily musela preukázať neozbrojená žena vo vysokom štádiu tehotenstva, ktorá riskovala viac než vlastný život. Vytvárala zázemie pre celý partizánsky oddiel, strašne riskovala, neustále sa potácala medzi životom a smrťou, dokázala prejsť cez rozum nemeckým kontrolám a pritom päť mesiacov ukrývať na pomerne viditeľnom mieste ustavične nových a nových ranených povstalcov.
Na jej nebojácnosť často spomínal aj veliteľ Nikolaj Radul. Po vojne bol „veľké zviera“ (hovorilo sa, že bol dôstojníkom KGB, no oficiálne v diplomatických službách), často chodil na Slovensko, kde ho prijímali najvyššie stranícke a štátne špičky, no vždy sa pri tom zastavil v Pezinku u Dubínyovcov. Ich dom sa stal akýmsi centrom stretávania bývalých bojovníkov SNP, zavítal sem okrem iných aj nacistami obávaný „čierny generál“ Alexej Sadilenko, často sem chodieval napríklad spisovateľ Miloš Krno so synom Martinom, terajším členom predsedníctva SZPB (Anna Dubínyová si ho pamätá ešte ako malého chlapca), neskôr sa tam zastavil aj terajší šéfredaktor Bojovníka Braňo Ondruš.
Hrdinka bojov o Čierny Balog Anna Dubínyová s vnukom Eduardom Chmelárom, leto 2021.
Strach z Banderovcov
Spýtal som sa jej, kedy sa bála najviac. Na moje prekvapenie odpovedala, že to nebolo v Povstaní, ale o tri roky neskôr, keď do Čierneho Balogu vstúpili banderovci. Starý otec odišiel do hory, keď horáreň obkľúčili chlapi s puškami a samopalmi a vyzvali domácu pani, aby vyšla von. Stará mama bola doma sama a v chalupe mala dve malé bábätká.
Banderovci sa jej spýtali, či tu býva „ten komunista“. Anna Dubínyová sa roztriasla na celom tele a nezmohla sa na jediné slovo. Banditi povedali, že ho tu počkajú. Situáciu pohotovo zachránil horár z Páleničného Ján Daniš. Ten presvedčil Michala Zibrina, poslanca Národného zhromaždenia za Demokratickú stranu a člena Slovenskej národnej rady, ktorý tam mal blízko chatu, aby zasiahol. Údajne mu povedal: „Vojto vie, že ho udali demokrati a ak sa Hane niečo stane, zabije ťa.“
Nato Zibrin presvedčil banderovcov, že sa pomýlili, že stoja pri poľovníckej chate a horáreň je až na konci doliny… To stačilo na to, aby sa horár vrátil domov, privolal vojsko a urobil bezpečnostné opatrenia.
Nezmieriť sa s fašizmom
Deväťdesiat päť ročnej účastníčke Slovenského národného povstania Anne Dubínyovej, nositeľke mnohých vyznamenaní za statočnosť, odvahu a hrdinstvo, želám nielen v mene našej rodiny, ale celej antifašistickej obce ešte veľa pekných rokov, radosti, zdravia a chuti do života.
Stará mama, ďakujeme ti za všetko, čo si urobila pre slobodu našej vlasti, s úctou sa skláňame pred tvojou obetavosťou a ubezpečujeme ťa, že si vychovala dostatok odhodlaných potomkov, ktorí nezmieriteľnosť s fašizmom ponesú ďalej.