Pamätník SNP v Kremničke pred obnovou.
PhDr. Ladislav Skrak
Foto – archív autora
Z hľadiska pokrokových, antifašistických tradícií nášho výtvarného umenia vyzdvihli sme už Jána Koniarka, Martina Benku a mienime sa zhostiť aj mena DUŠANA JURKOVIČA.
Tak ako opozične namietali voči rizikám vznikajúceho „szlovákštátu“ napríklad Janko Jesenský, Rudolf Viest či Ján Golian, tak dôrazne varovali pred ľudáctvom a slovenským variantom fašizmu sily, ktoré dobre rozumeli pojmom kultúra, ľudskosť, antimilitarizmus.
O Dušanovi Jurkovičovi už veľa toho vieme. Vydali o ňom monografie v čase vzniku Mohyly M. R. Štefánika na Bradle (František Žákavec), jeho dielom sa v súčasnosti zaoberá docentka Dana Bořutová, resp. profesor Matúš Dulla.
Dušan Jurkovič, fotoportrét. 
Dušan Jurkovič, portrét počas pôsobenia na Oddelení vojenských hrobov v Krakove.
Narodil sa na v Turej Lúke pri Myjave 23. augusta 1868 ako syn notára. V Brezovej navštevoval evanjelickú cirkevnú školu, v Šamoríne maďarskú meštianku a v Šoproni nižšie gymnázium. V rokoch 1884 až 1889 študoval staviteľský odbor na Štátnej škole remesiel vo Viedni. Od roku 1887 sa intenzívne zaujímal o ľudové umelecké prejavy (výšivky). Pôsobil u architekta Blažeja Bullu v Martine a vo Vsetíne u Michala Urbánka. Skúma základy ľudového staviteľstva Valašska a západného Slovenska. Na Národopisnej výstave v Prahe v roku 1895 sa zoznámil s Mikolášom Alešom a Jožom Úprkom.
Jiráskova chata s rozhľadňou na Dobrošove, 1912. 
Luhačovice, letecký pohľad na Janov dom. 
Janov dom v Luhačoviciach, 1902. 
Poštová známka z roku 2015 s architektonickým návrhom Spolkového domu v Skalici z roku 1904. 
Poustevny pod Radhoštěm. 
Spolkový dom v Skalici, detail. V tympanone štítu priečelia mozaika M. Aleša s námetom Sv. Štefan žehná slovenskej rodine. 
Spolkový dom v Skalici.
Jurkoviča považujeme za slovenský ekvivalent viedenskej, budapeštianskej aj bratislavskej secesie. Pripomeňme Pustevny pod Radhoštěm, kúpeľnú architektúru Luhačovíc, obnovu moravských hradov, projektovanie atraktívnych víl a skvost – Spoločenský dom v Skalici. Secesia na moravsko-slovenskom pomedzí má svoj ornament, drevo ako výtvarný materiál, farebnosť, interiérovú originalitu.
Časopis Bojovník z roku 1949, slávnostné prevzatie prste zeme pre vznikajúci Pamätník odboja v Hamburgu. 
Odznak Zväzu (Sväzu) ľudových protifašistických bojovníkov (SĽUB). 
Pamätník SNP v Kremničke, štít s pôvodnou symbolikou – znakom SĽUB-u. 
Vojenský cintorín č. 60, Przelecz Malastowska. 
Vojenský cintorín č. 55 v Gladyszowe. 
Vojenský cintorín na Rotunde, 1916. 
Vojenský cintorín v Łużnej v západnej Haliči. 
Vojenský cintorín v Lysej Góre. 
Vojenský cintorín, Wola Cieklinska. 
Vojenský cintorín, Przelec Malastowska, 1916-17.
Počas 1. svetovej vojny pôsobil na Oddelení pre výstavbu vojnových cintorínov v Krakove. Vytvoril mimoriadny súbor memoriálnej architektúry v Žmigródskom okrsku, na poľskom území medzi Jaslom a Duklou. Po vzniku ČSR viedol Vládny komisariát na ochranu pamiatok na Slovensku. Zachraňuje Vlkolínec, Oravský a Zvolenský zámok… Rieši zároveň koncepciu nových obytných štvrtí a stavebných technológií. Pripomeňme ďalšie dôkazy Jurkovičovej geniality: Mohyla M. R. Štefánika, stanice lanovky v Tatrách, elektrárenské stavby, Kochovo sanatórium v Bratislave atď.
Návrh na pomník pri druhom výročí lidickej tragédie z roku 1944. 
Návrh pamätníka na Bradle. 
Obrázky k článku Emila Belluša o Jurkovičových návrhoch, Elán č. 9-10, júl-august 1946. 
Návrh rekonštrukcie Zvolenského zámku z roku 1926.
Nás zaujíma aj ako autor Pamätníka – cintorína v Kremničke z rokov 1947 a 1948. Vybudovali ho na mieste beštiálneho popraviska. Aj tie tri kríže sú tu na mieste. Nedávno pomník rekonštruovali a nepriznali mu znak vtedajšieho investora – SĽUB-u. Dnes je tu krížov dajako priveľa. Nemožno o týchto veciach špekulovať, má ísť o principiálnu odbornú obnovu.
Nádvorie Zvolenského zámku, súčasný stav. 
Zvolenský zámok, súčasný stav. 
Vila Dušana Jurkoviča v Brne – Žabovřeskoch, 1905-06. 
Štúdie. 
Štátne byty vo Zvolene. 
Kochov ústav, dnešný stav gynekologicko-pôrodníckej nemocnice v Bratislave. 
Stanica lanovky na Skalnatom plese, 1938-39.
Tento komplikujúci jav naozaj mrzí. Ide už o druhý „šuter“. V Bořutovej monografii nájdeme ďalší: fotografiu z osláv „oslobodenia“ Banskej Bystrice z konca októbra 1944. Prečo a načo? Aby sa blokovali iniciatívy na ocenenie umelcovho diela ako svetového kultúrneho dedičstva UNESCO?
Mohyla nad hrobom J. M. Hurbana v Hlbokom, 1943. 
Náhrobok S. H. Vajanského na Národnom cintoríne v Martine. 
Mohyla M. R. Štefánika na Bradle z roku 1929, súčasný stav. 
Mohyla M. R. Štefánika na Bradle, letecký pohľad.
Rodák z Turej Lúky bol zrejmý antifašista. V roku 1946 jeho kolega Emil Beluš uverejnil v Smrekovej revue Elán Jurkovičove architektonické návrhy z čias vojny a tesne po nej: spomienku na krvavý zánik Lidíc, Mauzóleum na pamiatku bitky pri Stalingrade či Kamennú apoteózu slovenského povstania.
Tak jednoznačne završoval svoje geniálne dielo Dušan Jurkovič. Zomrel v Bratislave 21. decembra 1947 ako národný umelec.