Žbirka dodržal, čo sľúbil priateľovi

Martin Krno

Boli raz dvaja kamaráti, antifašisti. Rozhodli sa, že budú pokračovať v boji každý z iného konca. Vtedy si položartom sľúbili, že ak nebodaj ktosi z nich padne, ten druhý mu postaví pomník… Znie to ako rozprávka, ale naozaj sa tak stalo. Jeden z nich sa volal Peter Kubík a druhý, o dvanásť rokov mladší, Šimon Žbirka.

Otec nedávno zosnulého speváka a hudobného skladateľa Mekyho Žbirku sa narodil – zhodou okolností – v Kľačanoch 16. februára 1912. Neskôr sa s rodičmi presťahoval na krupinské lazy. Paradoxne o jeho odbojovej činnosti vieme menej ako o Kubíkovej, hoci vojnu prežil a stal sa popredným funkcionárom Zväzu protifašistických bojovníkov. Po vypuknutí občianskej vojny v Španielsku sa tiež prihlásil do medzinárodnej interbrigády.

Strasti Dunkerque aj vylodenia v Normandii

Po porážke republikánov mnohí Česi a Slováci prekročili hranice Francúzska, kde ich ihneď zaistili a presúvali po viacerých internačných táboroch. Zrejme tam sa zoznámil s Vladimírom Clementisom, ktorý emigroval z okupovanej Prahy. Po tom, ako Nemci prepadli Francúzsko, Žbirka vstúpil do rodiacej sa zahraničnej československej armády.

Situácia sa vážne skomplikovala, pretože naše jednotky vo formácii francúzskej armády viedli zväčša iba ústupové boje. Po sérii porážok kryli pri obkľúčenom prístavnom meste Dunkerque masovú evakuáciu britských vojsk cez Lamanšský prieliv. Pri prevoze im pomáhali aj majitelia súkromných plavidiel.

Keď sa Mekyho novinári pýtali na otcove zážitky z vojny, ospravedlňoval sa, že rodičia sa po tragickej smrti najstaršieho brata Jasona neradi vracali v spomienkach do minulosti. Hádam najviac sa na túto tému rozhovoril v júli 2020 pred redaktorom českého denníka Právo Jaroslavom Špulákom:

Pomohli labouristi

„Môjho otca vzal na loď akýsi mladý Angličan a vtedy vraj prvýkrát pocítil, že by sa vojna dala vyhrať. Keď sa plavili cez kanál, začali po nich Nemci strieľať. Mládenec sa postavil ku guľometu a streľbu opätoval. Pritom kričal: Myslíte si, že my nevieme strieľať?! Otca na Albione zaujalo, medzi akých ľudí sa dostal. Utvrdil ho v tom aj zážitok z londýnskeho metra, kde sa skrýval pred náletmi. Ležal na zemi, bol vydesený a nejaký muž si to všimol. Naklonil sa k nemu a riekol: Neboj sa, my im to vrátime!“

Najprv ľavicových interbrigadistov čakali aj v Británii strážené tábory a atmosféra všeobecnej neistoty a nedôvery. Osud ich zavial až do Škótska. Z internácie ich prepustili až na nátlak poslancov Labour Party, zaradili ich do pomocných vojenských jednotiek.

Prvého júla 1941 sa Šimon stal príslušníkom Samostatnej čs. zmiešanej brigády, vodičom tanku v hodnosti slobodníka. Česi a Slováci sa po boku Spojencov 6. júna 1944 vylodili v Normandii, prebíjali sa Francúzskom a po prekročení Rýnu Nemeckom a západnými Čechami. Na operácii Overlord sa ako britský vojak zúčastnil aj Mekyho strýko David. Vojnovú anabázu Žbirka zakončil 1. júna 1945 v Plzni.

Láska na celý život

Najčastejšie spomínaná príhoda z obdobia vojny sa týka Šimonovho zoznámenia so svojou životnou láskou Angličankou Ruth Galeovou v roku 1943 v severnej štvrti Londýna Muswell Hill. „Prišiel do pubu, teda krčmy, ktorá sa volala Green Man. Dnes už na tom mieste nestojí, ale ja sa ešte na ňu pamätám. Dorazil tam, pravdepodobne z vojenského výcviku, bol zamyslený a vypil drink, o ktorom si myslel, že je jeho. Patril však mojej budúcej matke. Pobavene ho sledovala a potom mu povedala, že to bol jej drink. Tatu to veľmi mrzelo. Ospravedlňoval sa, objednal nové drinky, dali sa do reči a bolo im tak dobre, že spolu zostali.“

Pravda, medzi odbojármi kolovala iná verzia príbehu. Šimon vraj nič nenechal na náhodu. V pohostinstve mu Ruth hneď padla do oka a aby na seba upútal pozornosť, siahol po jej poháriku.

S nadšením do obnovy vlasti

„Často mi s úsmevom rozprával,“ pokračoval Meky, „ako mama chránila malého Jasona. V Muswell Hill, kde žili, totiž nemali niektoré domy pivnice. A pretože sa ľudia pred bombardovaním schovávali pod zem, aby mali niečo pevné nad hlavou, mama intuitívne strkala brata pod stôl.“ Myslela si, že tak bude chlapča v bezpečí. Inak, Jason sa narodil presne mesiac po invázii Spojencov do severného Francúzska.

Po vojne sa mladí Žbirkovci podobne ako iné zmiešané páry usadili v Bratislave. V roku 1948 prišiel na svet druhý syn Anton (Toni) a o ďalšie štyri roky – 21. októbra 1952 Miroslav (Meky). Chlapci vyrastali v bilingválnom prostredí, matka ich učila po anglicky a podporovala rozvoj ich hudobných talentov.

Šimon sa s nadšením zapojil do obnovy oslobodenej vlasti. Pôsobil v Jednotnom zväze slovenských roľníkov, po februári 1948 prevzal post generálneho tajomníka po Michalovi Falťanovi, ktorého vymenovali za povereníka SNR pre poľnohospodárstvo. Funkciu predsedu JZSR vtedy zastával Marek Čulen. Vplyv tejto stavovskej organizácie však postupne slabol, nový režim sa preorientoval na politické ovládnutie dediny prostredníctvom kolektivizácie.

Účasť v západnom odboji nevhodná

Nastúpilo obdobie, keď sa, mierne povedané, krivo pozeralo na príslušníkov západného odboja. Syn Šimonov bratranca, zhodou okolností tiež Miroslav Žbirka, vo vyjadrení pre Ústav pamäti národa označil Šimona za presvedčeného komunistu. Ale to, že bojoval ako interbrigadista v Španielsku, „mu nakoniec nebolo nič platné, keďže počas druhej svetovej vojny sa zdržoval na nesprávnej strane. Podobne ako jeho kamarát Clementis. Pretože to bolo na Západe, tak týchto všetkých, čo tam boli, brali ako nepriateľov režimu.“ Vraj napriek tomu, že pôsobil vo vedení ZPB, ho ako tzv. západniara sledovala tajná polícia.

Nuž, ktovie, ale vo voľbách v júni 1960 ho zvolili za poslanca SNR, pôsobil v komisii pre poľnohospodárstvo. Mekyho druhostupňová sesternica MUDr. Anna Hešková, rodená Žbirková, nám prezradila, že ujo sa pomerne často zastavoval v Kľačanoch, keď sa vracal zo služobnej cesty na východnom Slovensku. Jej mama mala podstatne iný názor na zakladanie jednotných roľníckych družstiev ako Šimon a tak sa navzájom doťahovali.

Predseda zväzu

Pani lekárka, dnes už na dôchodku žije vo Zvolene, no nejeden víkend trávi v Šimonovom rodnom dome, ktorý aj s manželom pekne prebudovali na chalupu. Na uja si spomína ako na veselého, komunikatívneho človeka, ktorý dokázal zanietene rozprávať.

V roku 1962 sa na titulnej strane 3. čísla mesačníka Protifašistický bojovník objavuje článok Súdruh Šimon Žbirka päťdesiatročný. Predstavuje nám jubilanta ako úradujúceho podpredsedu Slovenského výboru ZPB, ktorý vznikol v roku 1951 po zlúčení viacerých združení 1. a 2. odboja v rámci celého Československa. V texte sa uvádza, že bojoval na strane ľavicových republikánov v Španielsku, že je dvojnásobným nositeľom Radu práce a Radu Červenej hviezdy, no o účasti v bojoch po boku západných spojencov ani zmienka. Na slovenskej konferencii Zväzu, ktorý sa konal v marci 1962, Žbirku zvolili za predsedu jeho slovenského výboru.

Po federalizácii Zväzu sa 6. marca 1969 v PKO uskutočnil ustanovujúci zjazd SZPB. Hlavnú správu prečítal Šimon už vo funkcii generálneho tajomníka SV ZPB. Okrem iného sa odvolával na oddanosť pojanuárovej politike KSČ napriek „augustovým udalostiam“. Delegáti prijali pozdravný list Alexandrovi Dubčekovi, v ktorom mu tlmočili „plnú podporu, srdečné a bojové pozdravy“. Na rokovaní sa zúčastnil aj prvý tajomník ÚV KSS Gustáv Husák. Vo svojom príhovore sa zameral na nevyhnutnosť úspešného dokončenia mimosúdnej rehabilitácie zdiskreditovaných bojovníkov proti fašizmu. Mnohí sa toho však dočkali až po novembri 1989, resp. už nedočkali.

Synova smrť otriasla rodinou

Žbirka bol poslancom SNR aj vo volebnom období 1964 – 1971, ale potom sa jeho meno stratilo zo stránok ústrednej tlače. Jeho príbuzní nám nevedeli povedať, či to bolo pre „nejednoznačné“ stanoviská spomínaného zjazdu, alebo sa sám rozhodol, že sa stiahne do úzadia. V každom prípade, veľkým úderom bola pre celú rodina samovražda 24-ročného Jasona 2. februára 1969. Mekyho sa novinári viackrát pýtali, či bratove rozhodnutie neovplyvnila smrť študenta Jana Palacha, ktorý dva týždne predtým podľahol následkom svojho demonštratívneho protestu na Václavskom námestí a mnohí mladí ľudia ho nasledovali.

„Nie som schopný povedať, prečo to presne urobil,“ povedal vlani v rozhovore pre Blesk magazín. „Ale je možné, že to súviselo so sovietskom okupáciou. Odohralo sa to päť mesiacov po invázii. Bol hudobník a intelektuál, patril k idealistickej generácii, ktorá žila tým, čo sa v 60. rokoch dialo a chcela zmeniť svet k lepšiemu. A tak ho to, čo sa u nás stalo, veľmi zasiahlo. Mal zrejme aj nejaké osobné problémy, no politická situácia sa na tom mohla tiež podpísať.“

Ocenenie SZPB

Podľa Mekyho Jasey, ako volali Jasona, bol presvedčivý, vysoký, čiernovlasý fešák, ľahko zapamätovateľný mládenec. Študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, bol veľmi sčítaný a hĺbavý. Pôsobil v niekoľkých rokenrolových kapelách, pekne spieval. Na rozlúčku zanechal list, rodičia ho však nikomu neukázali. Z jeho náhleho odchodu sa stalo v rodine tabu. Už sa nemáme koho opýtať… Šimon zomrel 5. októbra 1990, Ruth 3. decembra 2001. Mali by byť pochovaní v Slávičom údolí v hrobe najstaršieho syna.

Ústredná rada SZPB udelila Žbirkovi im memoriam medailu Za vernosť v roku 2019.

Návraty do Kľačian

V Kľačanoch v októbri 1967 odhalili monumentálny pamätník od akademického sochára Jána Hučku. Symbolicky zobrazuje interbrigadistu Petra Kubíka, ktorý tam spolu s ďalšími partizánmi a povstaleckými vojakmi položil svoj život. Za lepšiu budúcnosť Slovenska.

Areál, z ktorého sa ponúka nádherný výhľad na široké okolie, sa v minulosti stával dejiskom každoročných osláv SNP okresu Žiar nad Hronom. Po novembri 1989 však začal chátrať. V polovici 90. rokov vandali odcudzili zo sochy bronzovú tyč zástavy a 85 metrov oceľových reťazí s celkovou váhou 930 kilogramov, ktoré chránili pietne miesto. Pomník sa z toho iba postupne spamätáva.

Na pietnom akte pred 54 rokmi sa zúčastnili aj rodičia a súrodenci Petra Kubíka. Slávnostnú reč predniesol jeho spolubojovník zo Španielska, rodák Z Trnavej Hory a vtedajší predseda Slovenského výboru ZPB, Šimon Žbirka. Splnil to, čo sľúbil priateľovi.