Adam Šumichrast, historik

Foto archív autora

Naši čitatelia iste niečo počuli o Nicholasovi Wintonovi či o Oskarovi Schindlerovi. Poznáte však príbeh Antonína Kalinu? Asi nie. Pritom v nacistickom koncentračnom tábore Buchenwalde blízko nemeckého mesta Weimar zachránil viac ako 900 detí pred istou smrťou. Mimochodom, počas 2. svetovej vojny tam v ňom zavraždili 7 700 obyvateľov Československa.

Podľa Kalinových spomienok mohlo ísť dokonca až o 1 200 židovských a 100 rómskych detí. Jeho spolupracovník Jindřich Flusser operoval s číslom 1 100, k spomenutej cifre 900 dospeli izraelskí historici.

Najväčšia záchranná akcia za vojny

Podľa amerického historika Kennetha Waltzera to bola najväčšia záchranná akciu, aká nemala v dejinách druhej svetovej vojny obdoby. Medzi deťmi, ktoré zachránil, sú známe mená ako Elie Wiesel, americký filozof, humanista, politický aktivista a nositeľ Nobelovej ceny za mier, maďarský spisovateľ Imre Kertész, ktorý získal za román Bezosudovosť v roku 2002 Nobelovu cenu za literatúru, či významný fyzik Felix Jiří Weinberg, rodák z Ústí nad Labem.

Winton a Schindler sa nachádzali predsa len v inej pozícii, hoci ich zásluhy nik neznižuje. Kalina dennodenne riskoval vlastný život a tým i životy svojich chránencov.

Narodil sa 12. februára 1902 v Třebíči na Českomoravskej vysočine ako jedno z dvanástich detí v obuvníckej rodine. Neskôr sa tomuto remeslu vyučil. V roku 1917 vstúpil do Robotníckeho telocvičného zväzu, stal sa členom Robotníckeho cyklistického klubu. V júli 1931 sa zúčastnil na cyklistickom zájazde na berlínsku spartakiádu, ktorú organizovala Červená športová internacionála.

Prirodzená autorita politického väzňa

Ako predvojnový člen a funkcionár KSČ ho po nemeckej okupácii v roku 1939 z politických dôvodov zatkli a následne až do konca vojny väznili v koncentrákoch Dachau a Buchenwald. Vedel výborne po nemecky a mal autoritu, čím si dokázal vybudovať pozíciu. Väzni si ho vybrali za tzv. blokátora, „staršieho“ bloka.

Keď sa v roku 1944 začali transporty z východu, z najmä z Auschwitzu, objavili sa v Buchenwalde zdecimovaní účastníci prvých tzv. pochodov smrti. Všimol si, že medzi nimi bolo vždy niekoľko desiatok chlapcov vo veku 12 až 16 rokov pochádzajúcich z celej Európy. Ako skúsený väzeň si uvedomoval, že ak zostanú v blokoch s dospelými, nemajú šancu na prežitie. Preto s pomocou miestnej samosprávy loboval za vytvorenie špeciálneho Kinderblocku. Zástupcovia ilegálnej organizácie v tábore boli proti, ale Kalina si presadil svoje, mal totiž plán.

Blok zriadil ďaleko od hlavnej časti koncentráka, hlboko v špinavej karanténnej oblasti, kam sa esesáci báli chodiť, o to viac, že pred neho umiestili cedule upozorňujúce na týfus. Chlapci z bloku č. 66 tak nemuseli dvakrát denne opúšťať svoje baraky na appelplatz. Na rozdiel od ostatných väzňov tí starší nechodili ani do práce a neboli fyzicky trestaní.

Pobyt na lôžku bol pre chlapcov obrovskou výhodou a mnohým z nich určite pomohol prežiť, hoci ich situácia stále nebola ľahká. Kalina dennodenne riskoval, aby im situáciu nejakým spôsobom uľahčil. Väzni sa dočkali slobody 11. apríla 1945, keď nemeckí nacisti ušli pred blížiacou sa americkou armádou.

Spravodlivý medzi národmi

Po vojne pracoval v Prahe na ministerstve ľahkého priemyslu. O svojich hrdinských činoch nikomu nehovoril. Nechýbalo veľa, a možno by to navždy upadlo do zabudnutia. To, čo spravil, považoval za samozrejmosť.

Dnes je už Antonín Kalina v zahraničí, najmä v Izraeli, celkom známy, v Česku a u nás však stále pomenej. Možno to zapríčinil aj fakt, že bol komunista.

Zomrel v Prahe 26. novembra 1990. V roku 2012 mu in momeriam udelili titul Spravodlivý medzi národmi, ktorým sú oceňovaní ľudia nežidovského pôvodu, ktorí prispeli k záchrane Židov počas holokaustu. O dva roky na to mu prezident Miloš Zeman zase udelil medailu Za zásluhy o štát I. stupňa. Po Kalinovi v Třebiči na jeho počesť pomenovali ulicu.