Prvý máj 1945 v oslobodených Košiciach
Martin Krno
Foto – archív redakcie a Múzea SNP
Piateho mája z balkóna Župného domu, dnes Východoslovenskej galérie, premiér Zdeněk Fierlinger a jeho vicepremiér Klement Gottwald prečítali pred zhromaždeným davom Košický vládny program.
V ten istý deň ráno čakal v košickej redakcii obnovenej Pravdy kultúrneho redaktora, ktorý sem privandroval pred mesiacom z partizánskej základne pod Prašivou, odkaz, že ho navštívi ruský básnik a dôstojník.
Chudý a strapatý recitátor
„Miša naozaj prišiel, chudý a strapatý,“ uvádza Miloš Krno po rokoch vo svojich memoároch Hory, rieky, ľudia (1984). Spomína, ako Michail priniesol Svobodovi radostnú zvesť a pokračuje: „Sedeli sme v redakcii, dopíjali nesladený čaj a čítali sme svoje verše. Aby som bol presný: Ja som ich čítal, Miša recitoval naspamäť.“
Kým jeho ruský rovesník odniesol z Košíc otcovu poviedky Brilianty sĺz, uverejnenú v ten deň, s tým, že ju vráti, keď môjmu otcovi príde stisnúť ruku k šesťdesiatke, už 8. mája vytlačila slovenská Pravda Veršininovu frontovú reportáž v Krnovom preklade.
Neviem, ako to bolo s tou gratuláciou k šesťdesiatke, no ostali kamarátmi na celý život. Počas pôsobenia na veľvyslanectve v Moskve otca Veršinin zoznámil s mnohými zaujímavými ľuďmi, medzi nimi aj s maršalom Konevom. Tieto kontakty pokračovali ďalšie desaťročia. Vždy keď otec ako spisovateľ či filmový dramatik zavítal do Sovietskeho zväzu, stretol sa s ujom Mišom, ani on nikdy neobišiel našu domácnosť, keď sa objavil v Bratislave.
Priateľ Svobodovcov
Aj Zoe Klusáková-Svobodová vo svojich pamätiach konštatuje, že Svobodovci považovali Veršinina za rodinného priateľa. Po tom, ako Ludvíka Svobodu 30. marca 1968 zvolili za prezidenta ČSSR, prijímal ho aj na Pražskom hrade.
Keď ma Pravda v júli 1985 vyslala do Moskvy, aby som zabezpečoval spravodajstvo z 12. svetového festivalu mládeže a študentstva, dvakrát som si dohovoril stretnutie s ďaďom Mišom. Bol presne taký, ako ho v máji 1945 spoznal otec: chudý, štíhly s nepoddajnou šticou kučeravých vlasov. Chodiaca encyklopédia na všetky mená a udalosti spojené s oslobodzovaním Československa.
Autorita
Veľmi sa mu rátala skutočnosť, že s mojím otcom sa spoznal v redakcii Pravdy a teraz ja po 40 rokov píšem pre ten istý denník zo sovietskej metropoly. Keď sme sa prechádzali po rušnej Gorkého ulici (teraz Tverskaja), s typicky ruským pátosom mi prednášal vojnové básne a rad-radom ma predstavoval svojim známym i neznámym: „Eto syn mojevovo samovo velikovo druga, on korrespodent čechoslovackovo dnevnika Pravda!“
Keď ma zaviedol k reštaurácii Peking na Majakovkého námestí, použil svoj starý trik. Dostať sa v Moskve na večeru bez rezervácie bolo nemožné. Preto na „dežurného“ vo vestibule zrúkol: „A vy znajete pjesňu Moskva Pekin? Nu, ja avtor!“
Išlo o veľký hit na prelome 40. a 50. rokov, keď sa ZSSR a Maova Čína tešili z nadštandardných vzťahov. Veršinin k nemu napísal text. Neviem, či to príslušnému vyhadzovačovi čosi hovorilo, no básnik to vyslovil takým autoritatívnym tónom, že nám hneď s úklonom otvoril dvere.
Perestrojka sa skončila rýchlo
Po necelý dvoch rokoch som opäť zavítal do Moskvy ako novinár na 20. zjazd Komsomolu. Znovu som si vypočul na vlastné uši perestrojkový prejav Michaila Gorbačova. Lež vtedy som navštívil v jednom zo siedmich stalinistických vežiakov už iba vdovu uja Mišu. Bývalú sólistku baletu. Rozprávala o pochovanom mužovi zásadne ako o Michailovi Maksimovičovi s hlbokou úctou.
Vtedy som netušil, že po augustovom puči v roku 1991 všezväzovú organizáciu sovietskej mládeže rozpustia a krátko po nej aj Sovietsky zväz. Na celú perestrojku som už pomaly zabudol, ale na Veršinina nie. Určite nezabudla ani Zoe Klusáková-Svobodová.