Predsedajúci Heydrich (druhý sprava) pri príchode do Prahy v septembri 1941.
Martin Krno
Foto: archív redakcie
V honosnej vile na polceste medzi Brandenburskou bránou a Postupimom sa 20. januára 1942 konalo stretnutie predstaviteľov nacistického Nemecka. Radili sa, ako ďalej postupovať v perzekúcii a znižovania počtu židovského obyvateľstva v celej Európe.
Niekedy sa význam konferencie na brehu jazera Wannseepreceňuje. Ideologicky holokaust pripravil Adolf Hitler už v roku 1924, keď v manifeste Mein Kampf varoval pred „požidovštením“ nemeckého národa. Svoje politické hnutie označil za vysoko antisemitské s tým, „že sa nezľakne ani pred všestranným oslabením a udusením židov“.
Najprv vynucovaná emigrácia…
Keď sa 30. januára 1933 nacisti predrali k moci, rozpútali hospodársky a spoločenský tlak, aj fyzické násilie voči tzv. menej cenným rasám, aby „dobrovoľne“ opustili Nemecko. Čoraz viac im obmedzovali občianske práva a slobody. Židia už nemohli pracovať v štátnej správe, ani zamestnávať „árijcov“, zatvárali im podniky, kancelárie, ordinácie. Na jeseň 1935 norimberské zákony o. i. zakázali manželstvá i mimomanželský sexuálny styk medzi Židmi a germánskym obyvateľstvom.
S Hitlerovým súhlasom v noci z 9. na 10. novembra 1938 celú krajinu zasiahol pogrom označovaný podľa rozbíjaných výkladov židovských obchodov ako Krištáľová noc. Nemci vyplienili dve stovky synagóg, počas noci zahynulo 91 nevinných ľudí, no po započítaní ťažkých ublížení s následkom smrti a samovrážd s tým súvisiacich sa počet obetí odhaduje na 400.
V takejto nenávistnej atmosfére z Nemecka emigrovalo asi 360-tisíc Židov, ku ktorým sa po zabratí Rakúska 15. marca 1938 pridalo z tzv. Východnej Marky ďalších 147-tisíc. Mnohí našli nový domov v Československu. Žiaľ, nie na dlho. Presne po roku Nemci našu republiku rozbili. Z Ríšskeho protektorátu Böhmen und Mähren do konca októbra 1941 ušlo okolo 30-tisíc Židov. Tí, čo v Tretej ríši zostali, sa mylne domnievali, že už horšie byť nemôže. Chudobnejším chýbali peniaze na cestu do zámoria, vlaky i prepravné lode mali obmedzené kapacity. Navyše viaceré demokratické štáty zredukovali kvóty pre utečencov, resp. úplne priškrtili prisťahovalectvo.
…potom koncentračné tábory
Po prepadnutí ZSSR 22. júna 1941 nasledovali za Wehrmachtomš peciálne oddiely Einsatzgruppen SS, ktoré, nevyvražďovali na okupovaných územiach iba politických komisárov, komunistov a komsomolských aktivistov, ale aj civilné obyvateľstvo. Počty Židov, ktorí tam zahynuli do januára nasledujúceho roka,sa odhadujú na státisíce. Zväčša nechcenými svedkami krvavých jatiek, ktorým asistovali ukrajinskí nacionalisti, boli vojaci slovenskej armády. Tá sa podieľala na agresii proti slovanským národom s požehnaním kňaza prezidenta Jozefa Tisu.
Okupanti pri prepadoch dedín a miest používali bežné strelné zbrane. Po niekoľkých inšpekciách Heinrich Himmler „útlocitne“ skonštatoval, že takéto spôsoby likvidácie škodia psychike katov. Bolo to navyše zdĺhavé a drahé, muníciu vraj potrebujú viac na frontoch. Preto začal hľadať iné metódy zúčtovania sa s „rasovo nečistými“, politickými odporcami aj sovietskymi vojenskými zajatcami.
Na rokovaní v rekreačnej zóne pri Berlíne sa pred 80 rokmi nezišli politické esá. Okrem SS-Obergruppenführera Reinharda Heydricha súčasníci poznajú iba Obersturmbannführera Adolfa Eichmanna, ktorý neskôr rozhodoval o osude každého väzňa pri selekcii už na železničnej rampe v Auschwitzi.
Zvyšní trinásti muži boli politikmi druhého rangu: štátni tajomníci rezortov vnútra a spravodlivosti, či špeciálnych ministerstiev pre obsadené a okupované východné územia, riaditelia straníckej kancelárie NSDAP a Ríšskej kancelárie, náčelníci gestapa a bezpečnostných služieb z „pričlenených“ štátov.
Vládol mrazivý deň, padal tichý sneh. Eichmann osobne dozeral na to, aby personál vo vile pre hostí bez chybičky pripravil vyberané jedlá a nápoje, vrátane kvalitných vín z polovice Európy. Pri čakaní na hlavného účastníka sa prítomní rozprávali najmä o umení a kultúre…
Rokovanie viedol Heydrich
Heydrich, ktorého Himmler poveril organizáciou podujatia, prišiel posledný. Pôvodne sa mali stretnpť 9. decembra 1941, ale pre „nepriaznivú situáciu“ pri Moskve a náhly vstup USA do vojny po útoku na Pearl Harbor ho presunulina január 1942. Rokovanie trvalo 90 minút, z toho na úvod takmer hodinu rečnil Heydrich.
Podľa neho v Európe žilo jedenásť miliónov Židov. Napríklad v Generálnom gouvernemente zriadenom nacistami v strednom a južnom Poľsku 2,28 milióna, v Białystoku na severovýchode dnešného Poľska 0,4 milióna, celkovo vo Francúzsku 865-tisíc,v Maďarsku743-tisíc, v Rumunsko 342-tisíc,vo Veľkej Británii 330-tisíc, v Holandsku 161-tisíc, na Slovensku 88-tisíc, v protektoráte údajne ostalo 74 200 Židov. Pri Sovietskom zväze uviedol číslo 5 miliónov, z toho na Ukrajine 2,99 milióna a v Bielorusku 446-tisíc… Estónsko ako jediné označil za Judenfrei, bez Židov.
Výnimka si vyžadovala sterilizáciu
Keďže bol pôvodný nápad deportovať Židov na Madagaskar alebo do Palestíny počas vojny nerealizovateľný a ďalšiu emigráciu z Nemecka zakázali, Heydrich prítomným signalizoval, že ich budú posielať „do pracovného nasadenia“ na východ, pričom sa pri transporte a počas otrockej roboty počítalo, že „bezpochybne veľká časť odpadne prirodzeným úbytkom“.
„Rozdelení podľa pohlavia budú v týchto pracovných oblastiach stavať cesty,“ vyhlásil SS-Obergruppenführer. „Už počas presunu mnohí z nich zahynú. S najodolnejším zvyškom sa musí zaobchádzať tak, aby sa po prípadnom prepustení nemohli stať semienkom nového židovského oživenia.“ Tých, čo zázrakom to peklo prežijú, chcel fyzicky zlikvidovať.
Účastníci si na základe Heydrichových definícií ujasňovali, koho pri tejto operácii treba považovať za Žida a koho nie. Keď ktosi nie je „čistý Žid“, treba vraj zistiť, koľkých má židovských predkov, či sa zosobášil so Židom, resp. Nežidom a či s ním vychováva vlastné deti.
Výnimka si vyžadovala sterilizáciu
Povinný odsun sa netýkal tých, ktorým „najvyššie úrady strany a štátu“ udelili písomnú výnimku. Takých však mali pre istotu sterilizovať, aby si nezaložili, nedajbože, rodinu! Ak by takýto zásah do svojho tela odmietli, tak by ich museli deportovať. Smolu mali aj tí, čo síce uzavreli manželstvo s nežidovskou osobou a mali deti, no vyznačovali sa „rasovo zvlášť nežiaducim vzhľadom“.
Na Heydrichov referát nadviazalo zo tridsať minút otázok a komentárov, po ktorých nasledovala neformálna konverzácia. Išlo len o potvrdenie predstáv Berlína o riešení židovskej problematiky a o koordináciu činnosti zainteresovaných inštitúcií. Ku koncu schôdzky sa podával drahý koňak…
Vojnový zločinec vypovedá
„Páni stáli spolu alebo sedeli a diskutovali o téme celkom úprimne, odlišne od jazyka, ktorý som musel neskôr použiť v zázname. Hovorili o metódach zabíjania, likvidácii a vyhladzovaní“, priznal po rokoch na súde v Izraeli Eichmann. Heydricha priebeh stretnutia uspokojil. Očakával totiž odpor, namiesto toho našiel úplnú podporu.
Eichmanna poveril, aby vypracoval protokol. Mal sa vyhnúť explicitným výrazom, necitovať všetko doslova. Pri výsluchu v roku 1962 poznamenal, že „určité prehnané rozhovory a žargón som musel previesť do úradného jazyka“.
Odhalená zápisnica
Výrazy ako „zvláštne zachádzanie“, „vysídlenie“, „evakuácia“, či „úspešné urýchlenie konečného riešenia (Endlösung) židovskej otázky (Judenfrage)“ predstavujú povel na rýchly štart likvidácie Židov v Nemecku a jeho satelitoch. Nacistickým štátom programovo riadená a plánovaná genocída európskych Židov si v rokoch 1933 až 1945 vyžiadala podľa rozličných odhadov 11 až 17 miliónov obetí!
Eichmann kópie zápisníc i s protokolom poslal všetkým účastníkom. Dokumenty na sklonku vojny nacisti skartovali, aby zakryli stopy po zločinoch proti ľudskosti. V roku 1947 však americký prokurátor Robert Kempner našiel v zabavených spisoch kópiu zaslanú štátnemu podtajomníkovi Ríšskeho ministerstva zahraničných vecí Martinovi Lutherovi.
Svet sa tak všetko dozvedel.
Dnes je tam pamätník
Objavený spis už nestihli predložiť pri pojednávaní tribunálu v Norimbergu, no využili ho v tzv. následných norimberských procesoch. Vtedy však západní spojenci, najmä Američania, nechceli tvrdo trestať bývalých nacistov. A tak sa viacerí účastníci schôdze dožili vysokého veku. Zomreli na slobode až v 80. rokoch minulého storočia.
Pri príležitosti 50. výročia konferencie budovu pri jazere Wannsee premenilina pamätník a múzeum, ktoré pripomína túto neslávnu kapitolu nemeckej histórie. V roku 2001 Američania v koprodukcii s Britmi nakrútili historický film Konferencia vo Wannsee.