Martin Krno
Foto – archív autora a redakcie
Vtedy som to netušil, ale v júli 1999 som urobil posledný rozhovor s odbojárom, účastníkom SNP, dramatikom, prozaikom, publicistom a divadelným teoretikom Petrom Karvašom. Vyšiel v týždenníku Slovo 11. augusta. Jeho témou boli, ako inak, Karvašove spomienky na Povstanie. Plnú verziu nájdete na internete https://noveslovo.sk/c/25186/Hlasi_sa_Slobodny_slovensky_vysielac.
Keď vypuklo Povstanie, pracovali ste v Matici. Ako ste sa tam dostali?
Raz ma v Banskej Bystrici navštívila Elena Rázusová, dcéra básnika Martina Rázusa. Môj otec bol u Rázusovcov rodinným lekárom. Tlmočila mi polohlasom pozvanie Hronského a Martáka, ktorý mal za manželku spisovateľku Marienu Rázusovú-Martáková, Eleninu tetu, či by som neprišiel robiť do Matice. Onedlho tam vraj má vychádzať nový, prevažne beletristický matičný časopis Vesna. Zodpovedným redaktorom bude sám Hronský a ja mám byť výkonným redaktorom.
Ako ste reagovali na ponuku?
S nadšením. Avšak súčasne som sa odvážil vysloviť podmienku: že sa totiž páni, resp. bratia gardisti Stanislav Mečiar a Koloman Geraldini, ktorý bol tajomníkom Matice, zaviažu, že mi nebudú robiť ťažkosti. Raz ma Hronský ponúkol cigaretou a slivovicou a ja som sa mu priznal, že nefajčím a nepijem. Obrátil sa k ostatným a zacitoval: „Nefajčí, nepije – ako sviňa žije.“ Kým sa tamtí zabávali, Hronský sa naklonil ku mne a potichu mi oznámil: „Mečiara a Geraldiniho si vezmem na starosť ja sám. Vám odporúčam dávať si pozor na Mistríka a Silnického.“ Július Silnický bol šéfredaktor fašizujúceho humoristického časopisu Kocúr. Kto sa volal občianskym menom Ľudovít Mistrík, hádam viete. Pritom fakt je, že v prvý deň Povstania prišiel na veliteľstvo a pýtal si pušku.
Do Povstania ste teda neprišli z Martina sám?
Vôbec nie! Konkrétne sa pamätám na filozofa Alexandra Hirnera, Jána Štefánika, Bohuša Žingora, Ondreja Štípalu, no najmä na Júlia Barča-Ivana a Ivana Turzu. Mnohí prišli po Martinských holiach pešo, vrátane Barča, ktorý vôbec nebol zdravý. A rád by som spomenul aj prozaikov Dominika Tatarku, Jána Bodeneka, Fedora Ballu, Vlada Mináča, Ctibora Štítnického a Ivana Terena.
Už v Martine ste sa viacerí napojili priamo na ľudí z vojenského a partizánskeho protifašistického odboja?
U Benku každý týždeň hrávalo kvarteto, ktorého členmi boli aj Hirner a jeho brat Teodor, dôstojník martinskej posádky, ktorej velil plukovník Emil Perko. Teodor bol dirigentom plukovej hudby. V Matici pre mnohých nebolo tajomstvom, že nejeden spomedzi nás chodil priamo na posádku a neskôr do Sklabine, centra a tábora ruských partizánov v Turci pod velením majora Piotra Veličku.
Aké boli vaše úlohy v Bystrici?
Po príchode koncom augusta som sa hlásil na veliteľstve Čs. armády. Tam ma poverili, aby som spolu s priateľom Jozefom Brandoburom, ktorý neskôr narukoval ako veliteľ delostreleckej batérie, pripravil vydávanie povstaleckého tlačového orgánu armády. S Brandoburom som pripravil poltucta čísel armádneho časopisu, no potom ma odvelili do tvoriaceho sa Slobodného slovenského vysielača. Tam som strávil celý čas SNP až do priameho útoku jednotiek SS a Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy na Pohronie.
Bola práca v povstaleckom rozhlase prínosom pre budúceho pracovníka Čs. rozhlasu a spisovateľa?
Áno. Predovšetkým som mal každodenne dokonalé informácie o jednotlivých udalostiach, bojoch, pohyboch frontov, o významnejších bitkách a strategických perspektívach, ktoré otvárali. Navyše som bol členom tímu, povereného odposluchom bratislavskej protipovstaleckej propagandy a pravidelnou polemikou s ňou. My sme sa pousilovali a naši hlásatelia od Milana Dudáša, Tóna Hollého, Dušana Brucháča, Andreja Sarvaša po Vieru Kubenkovú, Soňu Nemanovú a Viktóriu Tublovú si veru dali záležať. Kompletné texty našej kontrapropagandy sa v zázname zachovali, po vojne sa zjavili na stole riadneho bratislavského rozhlasu na Zochovej ulici. Kamsi sa však náhle podeli. Nikdy sa mi nepodarilo zistiť, kam, a najmä kto to zariadil. Náš repertoár sa postupne rozširoval, pribudol hudobný odbor za pomoci priateľov Jána Hadrabu, Zoltána Vilčeka-Blanského a literárny, ktorý mi zverili. Napokon sme začali vysielať reportérov na fronty. Osvedčil sa najmä Ivan Teren, ktorý okrem toho režíroval dramatické a literárne satirické formy, dokonca celé seriály.
Takže roboty ste mali vyše hlavy.
Stávalo sa, že sme boli v práci osemnásť – dvadsať hodín. Ale mali sme „vysokú počúvanosť“, aká sa u nás potom nikdy nezopakovala. Robili sme nadšene, so zápalom a vedeli sme, prečo. Vtedy ťažko nebýva.
Kedy sa skončili aktivity kolektívu Slobodného slovenského vysielača?
Keď Nemci a slovenskí fašisti dobyli Zvolen a tiahli na Bystricu, dostali sme rozkaz stiahnuť sa do hôr. Premenili sme sa teda na partizánsku jednotku SSV. Ustúpili sme najsamprv na Staré Hory, kde nás dostihli nemecké dvojtrupé výzvedné a bombardovacie Focke-Wulfy. Zhodili na nás rozšafne po štyri bomby nezanedbateľného kalibru a vyprázdnili po jednej debničke plnej odistených granátov. My sme zasa mali na plošine poniže Donovalov postavené štyri protiletecké delá, ktorými sa podarilo zostreliť jedno nemecké trojmotorové bombardovacie lietadlo typu Junkers. Noc sme strávili v hoteli Šport-Donovaly.
Tým sa skončilo vaše vysielanie?
Pred úsvitom si nás dal zavolať nový veliteľ generál Rudolf Viest, ktorý do štábu pribudol po polnoci spolu s generálom Jánom Golianom. Odovzdal nám do vysielača svoj posledný armádny rozkaz. V ňom sa hlásalo, že Povstanie ostalo neporazené, že sa iba mení charakter bojov, že sa rušia fronty a prechádzame na partizánsky spôsob boja.
Čo to znamenalo pre vašu jednotku?
Pochodovali sme po Prašivej, Chabenci a Ďumbieri. Na Chabenci medzi bralami na vrchole som uvidel prvého mŕtveho mladučkého vojaka. Náš veliteľ poručík Jožko Vrabec, neskorší riaditeľ bratislavského rozhlasu a potom i televízie, mi prikázal sňať vojačikovi zo zápästia retiazku s číslom s tým, že ho po vojne zanesieme jeho mamke. Nevykonal som to, zaliali ma slzy. Vrabec to musel urobiť sám. Pri prechode po hrebeňoch ma čakala ďalšia relatívne bezvýznamná, no jednako dodnes v pamäti zakotvená epizóda. Pred strmým výstupom na hrebene rozdal nám Rapoš neočakávane po kališteku kvalitného štábneho koňaku. Bol to prvý pohárik koňaku v mojom živote.
Zostali ste iba pri tom jednom?
Nie, ale na tie ďalšie, aj na ďalší deň a noc výstupu sa pamätám iba medzerovito. Najprv sme v kosodrevine poniže hrebeňa našli raneného koňa. Vrabec mi ho nie bez viditeľnej zvedavosti kázal zastreliť, aby sa zviera zbytočne netrápilo, a vtisol mi do ruky ozrutný armádny revolver. Znovu som zlyhal, lebo kôň viditeľne žil a hýbal sa. Vykonal to za mňa hravo Anton Hollý, maliar a grafik, otužilejší odo mňa. Na hrebeni sme sa rozdelili. Rodení Liptáci zostúpili na Horehronie a Pohronci do Liptova pre prípad, že by nás niekto tamdolu spoznal. Tak som sa dostal do Liptovskej Dúbravy a do partizánskej brigády M. R. Štefánika.
Vy ste sa teda vydali na liptovskú stranu…
Cestou sme pribrali niekoľkých nižších dôstojníkov zo Svobodovho zboru a za ďalšieho úsvitu – po tom, čo sme daždivú noc strávili v premokajúcom stane a za údesného chrapotu prehlušujúceho delá – niekoľkých vojakov z neidentifikovateľnej jednotky. Tá ustupovala dosť chvatne pred nepriateľom pod velením majora Igora Daxnera, po vojne predsedu Národného súdu, súdiaceho prominentných fašistov. Mimochodom, počas môjho pobytu na veliteľstve Československej armády ma vyšetroval veľmi prísne. Či vraj nie som príbuzný Imricha Karvaša, za fašizmu guvernéra Národnej banky. Podarilo sa mi Daxnerovi vysvetliť, že Imro Karvaš nebol fašista ani ľudák, ba že predisponoval na budúce povstalecké územie veľké sumy peňazí, množstvo zásob rozličného druhu a naliehavosti.
Čo bolo po tom, keď ste sa spustili do Liptova?
V Liptovskej Dúbrave nás prichýlili miestni baníci. Strávili sme tam niekoľko dní, kým sme znovu zostavili jednotku SSV a pokračovali v pochode. Osobne som nocoval u baníka Janičinu, a to aj v pamätnej noci, počas ktorej dedinu obsadili Nemci a gardisti. Noc som strávil ukrytý v maštali, hoci som nebol syn Boží, lež iba lekára a umelkyne, ktorých 4. januára 1945 popravili v Nemeckej. Otec zásoboval inú partizánsku jednotku liekmi a informáciami. Udal ho ktorýsi jeho dobre ošetrený pacient z neďalekej Sásovej ako človeka nevhodného pôvodu.
Každé dejstvo dobrej hry má vyvrcholenie…
Pokračovali sme v pochode a vmašírovali rovno a hrdo na územie obsadené ruskými partizánmi pod velením kapitána Alexeja Jegorova. Tam ku mne pristúpil urastený mladý človek v uniforme s epoletami staršinu a ozbrojený puškou. Vzal ma za gombičku a opýtal sa ma írečitým voronežsko-harmaneckým nárečím, kto som a kto sme. Vysvetlil som mu to v jeho slangu. Nato sa ma spýtal, čo to mám na chrbte. Povedal som, že pravý sovietsky automat „s tanierom“. Vraj či s tým viem zaobchádzať. Povedal som mu s poľutovaním, že ešte nie. Podotkol, že ma zrejme ešte nenasadili tak blízko nepriateľa. Mlčal som. Navrhol mi, aby sme si vymenili zbrane, on že má dokončený výcvik s automatom. Akosi sa mi nechcelo priznať, že poriadne neviem narábať ani s puškou. Takže napokon došlo k výmene zbraní. A to bol okamih, keď sa Povstanie pre mňa stalo aj trápením. Nepredvídal som, že puška je hádam sedemkrát ťažšia ako automat.
Dokedy ste boli v liptovských horách?
Prešli sme frontom na poľskej strane 2. februára 1945. O štyri dni sme v Košiciach začali vysielať pod firmou Vysielač Slovenskej národnej rady. Ako člen redakcie Slobodného rozhlasu a nedávno Lacom Novomeským a Jánom Trachtom založenej redakcie Národnej obrody dostal som sa začiatkom mája 1945 do Bratislavy. Vzápäť akosi automaticky do tamojšieho rozhlasu a napokon do dramaturgie Slovenského národného divadla.