Priami účastníci bojov o Liptov v cieli 2. ročníka v roku 1976 na Háji. Zľava Matej Staroň, Vojtech Rázus, Pavel Chrapčiak, Pavel a Ján Kočtúchovci a Milan Kohút.
Ivan Bubelíny
Foto autor a archív Klubu slovenských turistov a lyžiarov
Poznať krásy horného Liptova, prispieť k otuženiu zdravia a v neposlednom rade zoznámiť sa s krajom, v ktorom deväť týždňov zúril jeden z najťažších bojov na našom území počas druhej svetovej vojny, to boli hlavné zámery pre usporiadanie lyžiarsko-turistického pochodu (LTP) pri príležitosti 30. výročia oslobodenia našej vlasti od fašizmu.
Myšlienka sa zrodila na Výbore zväzu turistiky OV Československého zväzu telesnej výchovy v Liptovskom Mikuláši na čele s dlhoročným predsedom Júliusom Stankovianskym. V spolupráci s Vysokou vojenskou technickou školou, Okresným výborom SZPB a náčelníctvom Horskej služby Vysokých a Západných Tatier – juh sme usporiadali 19. februára 1975 prvý ročník pochodu Po stopách 1. čs. armádneho zboru.Z viacerých možností sme vybrali trasu z Troch studničiek, popod úbočia Kriváňa, Bystrej a Baranca, ponad obce Pribylina, Žiar a Smrečany až k výšine Háj, kde po vojne pochovali 1 369 českých a slovenských vojakov.
Medzi štartujúcimi nechýbali odbojári
Vo frontovom čase sa tadiaľ po lesnej ceste presúval zo Štrbského Plesa do bojov o metropolu Liptova lyžiarsky prápor automatčíkov 1. čs. armádneho zboru. Nachádzajú sa na nej viaceré pomníčky partizánom a vojakom, ktorí tu položili svoje životy. Organizátori navrhli trať dlhú 40 kilometrov. Bežkári štartovali z jednotlivých miest podľa kategórií pri Chate kpt. Rašu, na Podbanskom, v Račkovej a Studenej doline.
Náš zámer ukončiť pochod na Háji sa s výnimkou 2. ročníka (v roku 1976) nepodaril pre nevyhovujúce snehové pomery, preto sme cieľ premiestnili do Žiarskej doliny, kde tiež stojí pomník padlým bojovníkov. Počas 30-ročnej tradície tohto podujatia sme museli pre nepriaznivé podmienky na lyžovanie odvolať pochod v rokoch 1990, 1998, 2001 a 2002.
V prvom ročníku z 32 štartujúcich priamych účastníkov bojov o Liptov k najlepším patrili Matej Staroň zo Závažnej Poruby, Pavel Chrapčiak a Vojtech Rázus z Liptovského Mikuláša. O rok na to k nim pribudli bratia Ján a Pavel Kočtúchovci z Liptovskej Porúbky.
Vtedy v cieli na Háji účastníkov vítalo motto: „Vy drahí, vraciate nám drahú mať. Kľakáme k hrobom, kde už spíte nemí a šepkáme len: Večnaja pamjať! Žijúcim mŕtvym v našej rodnej zemi.“ Nebolo však rozhodujúce, kto ako sa umiestnil, ale vôľa nevzdávať sa, dobehnúť a zvíťaziť nad únavou.
„Bol to ťažký pochod, vojaci šli po pás v snehu a fujavica im oslepovala oči, boli 30 stupňové mrazy,“
armádny generál Ludvík Svoboda
Generálka na Bielu stopu SNP
Pravidelne na LTP chodili odbojári Michal Šiarnik zo Smrečian, Michal Ilavský z Važca a olympionik Daniel Šľachta, rodák z Demänovej, ktorý štartoval ako zjazdár na ZOH v roku 1948 vo St. Moritzi. V Povstaní bojoval ako príslušník osobitnej partizánskej jednotky Michal, štvrtej čaty Vysokoškolského strážneho oddielu. Veliteľom bol ppor. Slavomír Rozbořil. Za hlavnú úlohu im určili prevoz rozličného intendančného materiálu pre 1. čs. armádu na Slovensku z mikulášskych garbiarní do Demänovskej doliny.
Medzi najstarších bežkárov účastníkov odboja patril spomínaný Mikulášťan Slavomír Rozbořil, Ján Rzepiel z Turian, Hrádočan Jaroslav Šoltýs, Benjamín Strmeň zo Starých Hôr a známy historik Eugen Kropilák. Ako sa sami vyjadrili, bola to ich generálka na Bielu stopu SNP v Kremnických vrchoch.
Počet priamych účastníkov oslobodzovacích bojov sa na podujatí postupne zvyšoval. Na 6. ročníku (1980) ich štartovalo z celého Slovenska rekordných 70, neskôr okolo tridsiatky, viacerí už prichádzali aj s vnukmi.
V rámci kondičnej prípravy LTP využívali vodno-slalomárski reprezentanti na čele s trénermi Jozefom Martikánom, Petrom Mrázom a Ivanom Cibákom či volejbalové reprezentantky ČSSR s trénerom Vladimírom Hančíkom.
Vtedajšia nálada sa dá ťažko teraz popísať, tú bolo treba zažiť. O obľube podujatia dokumentuje počet účastníkov. Na prvom ročníku ich bolo 231, na deviatom 2 995, na 15. (1989) rekordných 7 133, z toho 1 125 žien. Celkový počet účastníkov na všetkých 26 ročníkoch dosiahol číslo 60 936.
Boli to dni ako z rozprávky
Na základe novej koncepcie sme od 10. ročníka v roku 1984 upustili od hromadných štartov, čo privítala väčšina tých, čo sa vydávali na trať priebežne, súťažili však v rámci svojho kolektívu i samostatne. V nasledujúom roku sme usporiadali pre najmladších päťkilometrovú Pioniersku stopu od hotela Esperanto v Pribyline do ATC v Račkovej doline, ktorú využilo vyše 200 chlapcov a dievčat. Od 17. ročníka (1992) sa LTP uskutočňoval pod novým názvom – Podtatranská stopa 1. čs. armádneho zboru.
Pre nedostatočné snehové podmienky sa 21. ročník konal až 11. marca 1996 na skrátenej trati zo Štrbského Plesa na Podbanské pod slnkom zaliatym Kriváňom. Na prekvapenie organizátorov sa v cieli ako prvý objavil priamy účastník odboja Vojtech Rázus. Tí, čo túto trasu absolvovali prvý raz, boli očarení. Svedčí o tom aj vyjadrenie Kateřiny Leveckej z Českej Trebovej: „Bol to deň ako z rozprávky.“
Pre vrtochy počasia sme si často kládli otázku, či pochod neodvolať. Vo väčšine prípadov sa za enormného nasadenia podarilo akciu uskutočniť. Neraz sme zažili na štarte fujavicu a mráz vyše 20 stupňov, inokedy slnečný deň, no aj dážď, husté sneženie a rozličnú kvalitu snehu. Veď medzi Štrbským Plesom a Žiarskou dolinou je 550-metrový výškový rozdiel.
Tu sa ani bojovníci nevzdávali!
Na prvých ročníkoch sme trate upravovali iba pre šliapaním na lyžiach. Na najťažších úsekoch bežkárov čakalo heslo: „Nevzdávaj sa, tu sa ani bojovníci nevzdávali!“ Tieto úseky absolvovali slabší lyžiari peši. Neskôr kvôli bezpečnosti trasy sme za spolupráce Štátnych lesov TANAP-u rozšírili, vybudovali novú lavičku cez Belú a premostenia v Studenej doline.
Stopy vylepšené ratrakom a snežným skútrom umožnili použiť voľnú techniku jazdy. Na záver pochodu každoročne organizátori spolu s priamymi účastníkmi oslobodzovacích bojov a čestnými hosťami položili veniec k pamätníku v Žiarskej doline.
Veľkú pomoc pri úprave tratí a organizácii nám poskytovali príslušníci armády, ktorých sa ročne zapojilo takmer dve stovky. Na poste predsedu organizačného štábu sa postupne vystriedali Pavol Koniar, Emil Chudý, Štefan Lepiš, Jaroslav Šoltýs (nešlo o spomínaného odbojára), Peter Ferko a od 19. ročníka Ondrej Bunta. Posledný – 26. ročník sa konal roku 2004.
Riaditeľom pochodu v prvých ôsmich ročníkoch bol zaslúžilý turista, pplk. Tomáš Srpoň, potom Jozef Janda, Peter Lisý a Michal Králik. Ako členovia organizačného štábu pôsobili aj zástupcovia SZPB Jozef Lukáč a nedávno zosnulý Ján Iľanovský, v čestnom predsedníctve sedeli Samuel Kodaj, František Šádek, Dušan Jančovič ako aj profesor Vladimír Černušák, člen Medzinárodného olympijského výboru. Raz, keď prešiel cieľom, povedal: „Po takomto nádhernom behu v prekrásnom prostredí radosť žiť.“
Autor bol dlhoročný organizátor a účastník všetkých ročníkov LTP, tiež prvého a mnohých ďalších ročníkov Bielej stopy SNP. Ako profesionál v telovýchove odpracoval 40 rokov.
