Opäť prinášame ukážky z pripravovanej knihy spisovateľa a esejistu Gustáva Murína Povstanie 60 dní národa. Teraz zo stredy 30. augusta 1944.
Ozvláštnená manifestácia v Bystrici
Mladý výtvarník Štefan Bednár opisoval atmosféru v Banskej Bystrici v spomienkovej reportáži Dvojník Šimon ide do Povstania: „Všade plno vzruchu a ruchu. Hrmotili motorky a prechádzali nákladiaky… Na šoférskej búdke guľomet namierený dopredu, alebo vejár pušiek, na voze skupina chlapcov a dievčat s puškami v rukách. Pozdravy so zdvihnutou päsťou. Vojenské i partizánske hliadky na uliciach, časté červené šatky na krku, trikolóry alebo červená stužka na čiapke.“
Nečudo, že aj on uveril, že sa tu nezačína krvavý a brutálny boj o prežitie, ale len o zbrane ozvláštnenú manifestáciu ľudu, kde sa tá sloboda jednoducho len odhlasuje.
Zaujímavý je opis tých chvíľ z pera neskoršieho slávneho sovietskeho spisovateľa Borisa Polevoja: „Pamätám si Banskú Bystricu z tých čias. Partizáni ma sem priviezli z hôr. Toto čisté a pekné mestečko vtedy na mňa pôsobilo tak, ako keby sa na ňom zastavil život ešte kedysi v starých časoch. Ale to len naoko. Vrelo to tam. Chýr o Povstaní sa rozletel do sveta. Po meste chodili vojaci i civili odchádzajúci na front. Statní mládenci dostávali zbrane a výstroj. Bystrica sa stala magnetom priťahujúcim všetkých, ktorí chceli bojovať proti nenávidenému fašizmu.“
Generál Augustín Malár: Čelom vzad!
Za neúspech pokusu o vstup kežmarskej posádky do SNP môže aj kuriózna náhoda. Útok sa mal začať skoro ráno, ale zdržala ho nečakaná návšteva generála Augustína Malára, veliteľa dvoch východoslovenských divízií. Na nádvorí leteckých kasární nechal nastúpiť dôstojníkov a vojakov, aby ich v plamennom prejave odhovoril od účasti na Povstaní. Problém spočíval v tom, že na rozdiel od vtedy málo známeho Jána Goliana, veliteľa povstaleckých vojsk, bol Malár charizmatický a obľúbený.
Keby sa skupine partizánov pod velením Jaroslava Šolca podarilo Malára zajať, nedostal by sa do Bratislavy a nepredniesol by v rozhlase kritický prejav, kde najmä svojim podriadeným divíziám zavelil: „Čelom vzad!“ Potom nebolo nikoho z veliteľov vybraných pre Povstanie, ako bol jeho zástupca Viliam Talský, ktorí by dokázali ešte východoslovenské divízie sformovať pre ich hlavnú úlohu – otvoriť Dukliansky priesmyk Červenej armáde. Dejiny však nezvrátia dobré úmysly. Šolcov oddiel prišiel do kasární neskoro, dôstojníci sa Malárovi nedokázali vzoprieť a ten odletel z popradského letiska, aby zasadil fatálnu ranu rozbiehajúcemu sa Povstaniu.
Šlajchartov prápor v prvej línii
Prvý sa do bojov dostal letecký prápor kpt. Teodora Šlajcharta. Letcov zoskupených v peších jednotkách považovali za elitu povstaleckej armády. Prápor obsadil zrúcaninu Strečnianskeho hradu a viedol paľbu na nepriateľské tanky, ktoré postúpili až k mostom.
Šlajchart si spomínal: „Prvý útok tankov sa nám podarilo zastaviť neuveriteľnou zhodou náhod. Francúzky poručík dobehol k pripravenému kanónu, pri ktorom ležali mŕtvi vojaci, a bez zamierenia, hneď prvou strelou zneškodnil nemecký tank. Francúza zranili, ale inému sa vzápätí podarilo poškodiť pásy na druhom tanku. Tieto dva tanky zatarasili úzku cestu v Strečnianskej tiesňave, medzi Nemcami nastal zmätok a zastavili útok.“
To je príklad, ako bývajú spomienky priamych účastníkov skreslené. Poručík Albert Poupet po rokoch napísal: „Cítim, že sa blíži katastrofa. Som delostrelec a bežím k dvom delám. Vidím, že nie je možné, aby slovenská obsluha obnovila paľbu. Ležia okolo, niektorí ťažko ranení. Zameriavam jeden z kanónov na nemecký tank. Po prvých výstreloch ho zasahujem. Zostáva stáť a prestáva strieľať. Odveta je blesková. Padám prvý k zemi, ťažko ranený. Môj tlmočník Ladislav padá mŕtvy o niečo neskôr. S krvácajúcou tepnou ľavej nohy sa mi podarilo plazením vzdialiť sa trochu od kanóna. Plazím sa ďalej, cítim ako strácam krv. Padám do bezvedomia. Moji priatelia Tomasi a Pillaud ma vtiahli do lesa. Tomasi padol v boji na druhý deň. Z bezvedomia som sa prebral až v nemocnici v Martine, kam sme dorazili v poslednej chvíli. Mladý chirurg nariaďuje okamžitú operáciu. Koňak nahrádza anestéziu. Keď som sa prebral z opojenia, dali mi do ruky 75-gramovú črepinu. Opatrujem si ju ako suvenír dodnes.“
Tak sa vyznamenali Francúzi – Albert Poupet pri protitankovom dele a jeho kolega Gaston Jurmande, ktorý niekoľkými výstrelmi zo sovietskej protitankovej pušky vyradil pás druhého nemeckého tanku. Vtedy zasiahol aj povstalecký stíhač tankov Marder pod velením slobodníka ašpiranta Mateja Buca, ktorý vyrazil spoza cesty a vypálil niekoľko rán, pričom vážne poškodil tretí nepriateľský tank. Potom sa z obáv pred odvetnou streľbou rýchlo stiahol späť za zákrutu. Útok okupantov tak spolu úspešne zastavili.
- Tlmočníkom, čo padol pod Strečnom medzi prvými, bol Ladislav Dzurányi, profesor Obchodnej akadémie v Martine. Tiesňava s tunelmi a mostmi bola ideálnym obranným pásmom, no handlovským baníkom, ktorí na deštrukciu mostov priviezli pohotovo debny s astralitom, sa ich nepodarilo úplne znepriechodniť. Chýbali im kompresory, pneumatické kladivá aj skúsenosti. Most sa tak po explózii nezrútil, ale sa len mierne nachýlil a klesol. Doplatilo na to mnoho povstaleckých životov.
Skončilo sa to happy endom
Podľa osobného svedectva Teodora Šlajcharta ísť do SNP znamenalo vážny zásah aj do rodinných a osobných vzťahov: „Povstanie sa pripravovalo v prísnom utajení, svojej snúbenici Marte som o tom povedal až v poslednej chvíli, keď som odchádzal do boja. Hnevala sa. Prečo som jej skôr nič nepovedal, prečo odchádzam tak náhle a hlavne – prečo práve ja?!“ Nešlo teda len o boj proti nepriateľovi, ale aj o odlúčenie od svojich blízkych. Šlajchart v tie dni vysielal prieskumníkov s dvoma úlohami: Kde sú Nemci a čo je s jeho snúbenicou.
„O smrti vojak v boji nepremýšľa. Až večer, keď si unavený ľahne, kadečo sa mu v hlave vynorí. Ja som bol vtedy zamilovaný, nedalo mi nemyslieť na svoju lásku, na to, či ju ešte niekedy uvidím,“ priznal sa po rokoch.
Na Šlajcharta, ako aj na iných povstaleckých veliteľov, vypísali Nemci ako na zradcu odmenu 25-tisíc korún, čo bola vtedy obrovská suma. Jeho byt vyrabovali tak, že mu neostala ani jedna fotografia ako spomienka na život pred rokom 1944. Tento príbeh sa však skončil šťastne. Kapitán prežil statočne v bojoch Povstanie aj ústup do hôr. Po vojne sa s Martou zvítali, v roku 1946 sa zobrali a narodili sa im dve dcéry. Ostali spolu až do posledných dní života…
Nech kradnú naši, nie Nemci
O tom, čo sa udialo po rozpustení pracovného tábora v Novákoch máme pozoruhodné svedectvo Gustáva Polčíka: „Keď Židia ušli a tábor ostal prázdny, stovky ľudí sa tam vrhli a rozkrádali materiál aj stroje. Nováčania, Sebedražania, Košovci… Keďže sa v Novákoch žandárska stanica rozpadla, tak nás tam vyslali… Tisíce ľudí ako na Svätopeterskom námestí, keď pápež požehnáva. No tak čo teraz? Stáť! zrevali sme. Niektorí začali utekať krížom cez role, no ja som výstražne vystrelil. Bác, bác! Všetko si ľahlo. Väčšinou ženy, len sukne si od strachu dvíhali.
Potom prišli Nemci. Z auta vystúpil dôstojník, chodil okolo, obzeral si to, nepýtal sa ma nič. Keď kradnúci občania utekali, zahodili jeden elektrický motor. Nemec tam mal svojich ľudí a prikázal im, aby motor naložili na auto. Ešte tam bola jedna fréza, tú im kázal odmontovať a zobrať ju tiež. Keď sme to videli, povedali sme si: No, tak nech radšej naši ľudia kradnú… Ale potom sa už báli. Celé to trvalo jeden-dva dni a bolo po všetkom.“
(Úprava a medzititulky redakcia Bojovník.)