Fotoportrét Jozef Kostka
PhDr. Ladislav Skrak
O Jozefovi Kostkovi sa dá nesporne hovoriť ako o vrcholnom zjave vývinu moderného slovenského sochárstva. Spolu s Rudolfom Pribišom tvoril sochársky ekvivalent bratislavskej vetvy Generácie 1909.
Narodil sa 29. januára 1912 v Stupave. Slávny džbánkar, náš prvý národný umelec Ferdiš Kostka, mu bol strýkom, u ktorého sa talentovaný synovec remeselne vyučil. Neskôr študoval v Brne na Umelecko-priemyselnej škole a na pražskej AVU u prof. Karla Dvořáka. V rokoch 1938 a 1939 absolvoval študijný pobyt na École des Beaux-Arts v Paríži.
Po návrate do vlasti pôsobil na Oddelení kreslenia a maľovania SVŠT. S Jánom Mudrochom usporiadal dve pozoruhodné výstavy. Na rozdiel od svojho kolegu pokračoval v pedagogickej práci. Išlo o obdobie enormných snažení umelcov zoskupených okolo nadrealistických zborníkov Júliusa Považana.
Básnik Rudolf Fabry v roku 1940 uverejnil v časopise Elán recenziu Kostkovej tvorby. Neskôr vyzdvihoval aj ostatných mladých pokrokových umelcov ostro odsudzujúc ľudácke protiumelecké ťaženia a heslá o tzv. zvrhlom umení. Kostka sa síce nezúčastnil na Povstaní, no vyjadril námety tejto dejinnej udalosti. Už v roku 1941 bol v kontakte s Annou Onderkovou, neskoršou manželkou partizánskeho veliteľa Ľudovíta Kukorelliho.
Keď som v roku 1979 kompletizoval na výstave v Banskej Bystrici autentický výtvarný obraz SNP, Kostka poskytol súbor povstaleckých a protivojnových kresieb. Už v roku 1945 namaľoval portrét Anny, od roku 1948 Kostkovej. Majster žil teda v radostnej ilegalite, keďže sa nevyjadroval o svojej účasti na protifašistickom zápase slovne, ale tvorbou. Zaštítil Annu Kukorelli v čase, keď svedčila o formovaní a činnosti partizánskeho zväzku Čapajev na východom Slovensku.
Na sklonku svojho života sa pani Anna stala členkou nášho Klubu výtvarných umelcov a teoretikov, aj ona sa totiž realizovala výtvarne, na báze textilu. Po úmrtí svojho druhého manžela 30. septembra 1996 usilovne zhromaždila a dobudovala súkromnú galériu venovanú uzavretému dielu Jozefa Kostku.
V novembri 1950 mu odhaľovali vrcholné dielo pomníkovej tvorby – Pamätník SNP v Partizánskom, krátko predtým sochu Víťazstvo, symbol oslobodenia Bratislavy Červenou armádou neďaleko SND. V nasledujúcom roku vyhral prvú súťaž na výtvarné riešenie Slavína, ktoré sa však nezrealizovalo.
Od roku 1955 mohla verejnosť na Donovaloch pred Športhotelom, dočasným sídlom SNR a velenia Povstania, obdivovať pomník Návrat partizána – jar 1945. Žiaľ, necitlivo sme nechali toto pamätné miesto obstavať novými rekreačnými zariadeniami. Z roku 1963 pochádzajú Kostkove dve alegorické dievčenské súsošia na Slavíne.
Druhú, národnú dimenziu vidíme v jeho diele z toho istého roku: v náhroboku Ľudovíta Štúra v Modre s názvom Slovenská jar. V roku 1975 dokončil skulptúru Pochodeň pred treťou budovou Matice slovenskej v Martine. V tvare pochodne dokončil ešte v roku 1971 kamenný pútač na Železnej Studienke v Bratislave – pomník prvého prvomájového zhromaždenia robotníkov na Slovensku z roku 1890.
Kostkovi udelili titul národný umelec v roku 1967. Ako profesor na VŠVU odchoval také výtvarné osobnosti ako V. Remeň, T. Kavecký, L. Berák, M. Ksandr, F. Patočka, V. Kompánek, J. Hovorka, J. Jankovič, P. Roller, Š. Prokop, M. Palko, J. Barinka, J. Meliš, J. Kočiš, P. Tóth, bratia Hložníkovci a Šickovci.
