Deportácia Židov z Nitry v roku 1942
Viera Kováčová, historička
Fotoarchív Múzea SNP
Pred 80 rokmi, 25. marca 1942 po ôsmej večer odišiel vo železničnej stanice v Poprade prvý transport slovenských Židov do vyhladzovacieho nacistického tábora. Do vagónov, pôvodne určených na prepravu dobytka, muselo nastúpiť 1 000 mladých žien a dievčat zo Šarišsko-zemplínskej župy.
Vlak smeroval smerom na Žilinu a Čadcu, až 26. marca 1942 okolo štvrtej ráno opustil územie Slovenska pri obci Skalité. V ten deň v popoludňajších hodinách vystúpilo z vozňov koncentračnom tábore Auschwitz 999 živých žien (jedna, diabetička, cestou zomrela).
Do 5. apríla 1942 vypravili ľudáci za asistencie príslušníkov Hlinkovej gardy osem transportov s osemtisíc výlučne mladých Židov. Potom však predseda vlády Vojtech Tuka, minister vnútra, hlavný veliteľ Hlinkovej gardy Alexander Mach a prezidiálny šéf ministerstva vnútra Izidor Koso žiadali, aby sa deportovali celé rodiny. Zdôvodňovali to tým, že trhať ich je nekresťanské! Napriek počiatočnému odporu nacisti napokon súhlasili, prvý rodinný transport odišiel z Trnavy 11. apríla.
Práceschopnosť a konečné riešenie
Pre väzňov, ktorých hneď po príchode do tábora nacisti nezavraždili, bola schopnosť pracovať podmienkou ďalšej, hoci zväčša iba dočasnej existencie. Toho, koho nacisti označili za neschopného pracovať, poslali do plynu. Od 29. apríla sa po príchode každého transportu vykonala na rampe selekcia. Tak ihneď skončilo v plynových komorách 5 799 Židov.
Väčšinu žien zamestnali v poľnohospodárstve, na zemných prácach a stavbách. Robili ťažko, bez vhodného náradia, strojov a ochranných prostriedkov. V ešte tvrdších podmienkach sa ocitli muži. Viaceré ženy pôsobili ako pisárky v centrálnej administratíve či zapisovateľky na politickom oddelení, v správe tábora, skladoch a nemocniciach. To im poskytlo určitú privilegovanú pozíciu, ktorú využívali na pomoc spoluväzňom a na zapájanie sa do konšpirácie. Mnohé z nich ako nepohodlné svedkyne Nemci fyzicky zlikvidovali.
Lekárky a ošetrovateľky pomáhali pri záchrane chorých, získavaní liekov a ukrývaní väzňov pred osudovou selekciou. Členky Hašomer Hacair, ktoré pôsobili v ošetrovniach, tak často konali v ohrození vlastných životov. Napríklad Manca Erneyová, Ena Weissová, Ilonka Sternová, Magda Goldbergerová, Eva Neumannová, Elza Rosenthalová, Božena Teichnerová či Cipka Friedmanová. Duchovnou oporou chorých väzňov v táborovej nemocnici sa stala Tamara Grünbergerová. Tiež zahynula v plynovej komore…
Vlakové súpravy do pekla
Na zabezpečenie hladkého priebehu deportácií Slovenské železnice (SŽ) vyčlenili šesť špeciálnych vlakových súprav. V každej za lokomotívou zaradili služobný vozeň pre lekára a sanitnú službu, nasledovalo desať vagónov na prepravu transportovaných, dva na batožinu, jeden s potravinami, osobitný pre eskortu a opäť 15 vozňov pre deportovaných.
Tie označovali kriedou poradovými číslami 1 až 25. Každý z nich vybavili jedným vedrom s vrchnákom. Dvere vozňa na jednej strane napevno uzavreli. Tie, ktorými sa nastupovalo, zabezpečili, aby sa dali zvnútra otvoriť maximálne na šírku desať centimetrov.
Ministerstvo dopravy a verejných prác vedené Júliusom Stanom v rámci vybavenia vozňov na prepravu Židov začiatkom marca 1942 objednalo 150 plechových nádob s rozšíreným horným okrajom a vrchnákom, ktoré slúžili ako latríny, 150 plechových nádob s vrchnákom na zásobovanie pitnou vodou, 300 zámkov a 150 retiazok so svetlosťou 150 milimetrov. Latríny sa pritom riešili veľmi provizórne – vyrezaním otvoru do dna vagónu. Na celú objednávku požadoval železničný odbor od ministerstva vnútra 150-tisíc korún.
Židov sústreďovali v piatich mestách
V roku 1942 vlaky vypravovali z piatich miest, kde sústreďovali osoby určené na deportácie. V Bratislave na Patrónke zriadili tábor s kapacitou pre 1 000 osôb (jeho veliteľom sa stal Imrich Vašina), v Seredi pre 3 000 Židov (Jozef Vozár), v Poprade pre 1 500 (Jozef Petrík) a v žilinských Štefánikových kasárňach 2 500 (Rudolf Marček). V Novákoch existoval najväčší tábor, v ktorom skoncentrovali 4 000 osôb. Velil mu Jozef Polhora.
Tieto zariadenia dostali za úlohu zhromaždiť Židov na základe dodaných zoznamov a pripraviť ich na cestu. Veliteľ tábora im mal skontrolovať batožinu a urobiť osobnú prehliadku. Často využíval právo odobrať deportovaným veci, ktoré neboli povolené, čo dávalo široké právomoci personálu tábora a viedlo aj k šikanovaniu Židov. Oni mohli mať pri sebe len základné šatstvo, hygienické potreby a jedlo na tri dni. Váha batožiny nesmela presiahnuť 50 kilogramov.
Veliteľ tábora musel do vlaku naložiť presne 1 000 osôb, zabezpečiť pre nich potraviny podľa presného zoznamu na 14 dní, ako aj strážnu službu pre transport až na hranice Slovenska. Zodpovedal tiež za odovzdanie budúcich väzňov veliteľovi transportu.
Vlakovú súpravu strážilo 8 až 10 žandárov alebo príslušníkov Hlinkovej gardy. Každej pridelili zamestnanca SŽ, ktorý vlak sprevádzal až do cieľovej stanice a vracal sa s ním naspäť na Slovensko. Na železničnom prechode Skalité – Zvardoň sa na poľskej strane menili rušne.
Ako železnice zdokonaľovali latríny
Ministerstvo dopravy prostredníctvom svojho železničného odboru 14. januára 1943 vypracovalo správu o priebehu akcie David v predchádzajúcom roku. V nej sa uvádza, že vnútorné vybavenie vozňov, vrátane ich uzamykania sa vyúčtuje v nasledujúcom období.
Pôvodne mali súpravy po 30 vozňov, neskôr SŽ vynechali dva až tri vagóny, pretože batožinu si transportovaní brávali so sebou. Taktiež vylepšili provizórne sociálne zariadenia, bola „navŕtaná podlaha vozňa a vsadená k tomuto účelu urobená nádoba“. Všetky náklady spojené so zabezpečením hygienických potrieb deportovaných hradila Ústredňa Židov.
Železnice v prvej fáze sústreďovali Židov do táborov zväčša normálnymi osobnými vlakmi, len vo výnimočných prípadoch použili špeciálne súpravy. Za túto službu naúčtovali ministerstvu vnútra 13 600 032 korún. V druhej fáze išlo o „transporty vysťahovalcov, čo boli ucelené vlaky, pozostávajúce z vyhradených vlakových súprav, z jednotlivých koncentračných miest na vysťahovanie za hranice Slovenska“.
Transporty odovzdali na železničnej stanici Zvardoň v okupovanom Poľsku Nemeckým železniciam (DR). Podľa tejto správy od 25. marca do 20. októbra 1942 celkovo za hranice slovenská vláda poslala vlastnými mocensko-administratívnymi prostriedkami za hranice štátu v 57 vlakoch 57 752 Židov, z nich do Auschwitzu 19 transportov s 18 746 osobami, ďalších 38 s 39 006 Židmi do okolia Lublinu. Od 25. do 31. marca 1942 odišlo zo Slovenska 5 transportov, v apríli 15, v máji 19, v júni 10 a v júli znovu 5.
Výhodný obchod so smrťou
August bol bez deportácií, lebo sa neustále množili protesty proti ich vykonávaniu. Napriek tomu odišli ešte dva špeciálne vlaky v septembri a posledný v októbri. Na Slovensku tak zostalo okolo 24-tisíc Židov, z nich približne 4 000 internovali v pracovných táboroch. Za ich prepravu mimo územia republiky si železnice účtovali 2 620 608 korún. Celkové tržby za transportovanie Židov do koncentračných táborov predstavovali 16 362 483 korún. Viac ako 8 miliónov korún si vyinkasovali DR.
Začiatok deportácií sa týkal mladých, práceschopných ľudí – 7-tisíc dievčat a mladých žien a 13-tisíc mladých mužov. Organizačné prípravy sa skončili v druhej polovici marca 1942. Oddelenie č. 14 ministerstva vnútra v inštrukcii výkonným orgánom a okresným policajným veliteľom tvrdilo, že Židia „sú určení na prácu“.
Obežníkom z 12. marca rozoslalo organizačné a technické pokyny, podľa ktorých mali transporty prekročiť hranicu „riadnym spôsobom“. Ministerstvo najprv určilo, že sa deportácia bude týkať žien od 18 do 35 rokov. Keď sa však zistilo, že ich počet nebude dostačujúci, znížilo vekovú hranicu na 16 rokov.
Ženy utišoval vojnový zločinec
Prvé sústredenie židovských dievčat a mladých žien naplánovali už na 21. marca. Zo západného a časti stredného Slovenska ich zhromaždili na Patrónke, tie zo zvyšku republiky v Poprade.
Správy o deportáciách sa, samozrejme, neutajili a dozvedeli sa o nich aj ostatní Židia. Neistota sa stupňovala. Predtým ako popradskú stanicu opustil prvý transport mladých žien vo veku 16 až 30 rokov, mal k nim príhovor zástupca obávaného Adolfa Eichmanna v Bratislave Dieter W. Wisliceny, ktorého po vojne v Bratislave odsúdili na smrť a 4. mája 1948 popravili ako vojnového zločinca.
Nemecký „poradca“ tvrdil, že idú na prácu do Nemecka a keď si splnia úlohu, budú sa môcť vrátiť domov. Vďaka jeho prejavu mladé ženy prekonali pocity úzkosti a depresie vyvolané odlúčením od rodín a zaobchádzaním v internačných táboroch. Niektoré pamätníčky popisujú, že atmosféra na stanici pripomínala odchod do letného tábora alebo na brigádu.
Nacisti však na ich príchod neboli pripravení. Koncentračný tábor pri poľskom meste Oswienčim – Auschwitz II (Birkenau), ktorý Heinrich Himmler určil za jedno z hlavných miest vyhladenia európskych Židov, ešte stále stavali. Dovtedy jediný ženský tábor v Ravensbrücku bol preplnený, preto sa rozhodli mladé Židovky zo Slovenska umiestniť v Auschwitzi I., ktorý od začiatku roku 1942 intenzívne rozširovali a skúšali v ňom prvé plynové komory. Z tisícky dievčat prvého transportu prežilo neľudské, takmer štvorročné väznenie okolo dvadsať.