Sovietski zajatci v prvých dňoch vojny, bolo ich státisíce.
Martin Krno
Foto – archív redakcie
V súvislosti s 80. výročím prijatia programu konečného riešenia tzv. židovskej otázky na konferencii vo Wannsee a začatia masového vyvážania slovenských Židov do koncentračných táborov v okupovanom Poľsku sa veľa píše o holokauste. Ako to však bolo s genocídou niektorých slovanských národov počas druhej svetovej vojny? O tom sme sa porozprávali s historikom Stanislavom Mičevom.
Militantný antisemitizmus deklaroval Adolf Hitler vo svojom politickom manifeste Mein Kampf, uverejnenom v júli 1925. O Slovanoch sa v ňom vyjadroval okrajovo. Kedy nám venoval väčšiu pozornosť?
Predovšetkým v Druhej knihe, ktorú nadiktoval približne o tri roky neskôr, no zrejme z taktických dôvodov ju nenechal vytlačiť. Okrem absolútnemu antisemitizmus sa v nej zameral na plánovanú agresiu na Východ, ktorú odôvodňoval nevyhnutným presadením životného priestoru pre Nemcov.
Čo pod výrazom Lebenstraum rozumel?
Územie zo severu ohraničené Baltickým morom, z juhu hranicou s Maďarskom, Rumunskom a Čiernym morom až po Kaukaz, na východe malo siahať 160 – 320 kilometrov za Ural. V tomto priestore nebol žiaduci žiadny tzv. rasovo cudzorodý prvok. V prvom rade tam nemali čo robiť Židia a Rómovia, ale ani Slovania.
Spôsoby vyčistenia tohto územia od akože nevhodných národov boli v priebehu času rôzne. V konečnom dôsledku sa však jasne smerovalo k fyzickej likvidácii a masovými popravami s vyústením do priemyselného vraždeniu v zajateckých a koncentračných táboroch. Iba časť Slovanov mohla zostať v Európe ako otrocká pracovná sila, mnohých mali vysťahovať za Ural.
Realizácia týchto plánov sa začala rozbitím Československa. Spoluúčasť Veľkej Británie a Francúzska na Mníchovskej dohode namiesto zaručenia mieru otvorila cestu nacistickej rozpínavosti. Čo konkrétne mal Hitler proti Čechom?
Videl ich cez prizmu dlhoročného spolužitia s Nemcami a Rakúšanmi. Podľa neho bol každý Čech rodený nacionalista. Tvrdil o ňom, že „je zo všetkých Slovanov najnebezpečnejší, pretože je usilovný. Má disciplínu, poriadok… Sú však rasová črepina, ktorá vnikla do nášho národného tela, a jeden z nás musí uhnúť, buď oni alebo my,“ povedal führer v januári 1942.
Česi po okupácii dali najavo, čo si o tom myslia. Po demonštráciách na jeseň 1939 Nemci brutálne zasiahli, duch odporu však nezlikvidovali. A tak do Prahy zavítal ako zastupujúci ríšsky protektor jeden z hlavných architektov holokaustu Reinhardt Heydrich…
Od začiatku vládol železnou rukou, čo sa prejavilo aj popravami popredných účastníkov odboja. Hitler však potreboval aj oddaných predstaviteľov českého národa. Toho videl najmä v prezidentovi Emilovi Háchovi. „Musíme ho prezentovať ako jedného z najväčších mužov sveta… Jeho meno sa musí vyslovovať jedným dychom s menom kráľa Václava, aby sa naňho v budúcnosti mohol odvolávať každý zbabelec… Budeme vždy vychádzať lepšie so zbabelcami ako so statočnými muži. Čechov najlepšie vybavíme tak, že na nich budeme prostredníctvom takých osôb pôsobiť nepretržite… Značná časť Čechov je germánskeho pôvodu a môže byť ponemčená.“
Aký mal führer názor na Slovákov?
Ľudáckych politikov spomínal málokedy. Jednoducho ich považoval za bezproblémových. Na Slovensku potreboval najmä pokoj a ľudáci mu ho zabezpečovali. Stáli po boku Wehrmachtu pri napadnutí Poľska a ZSSR. Dodržiavali spojenecké záväzky a deklarovali mu vďaku za možnosť vytvoriť svoj štát. Hitler v auguste 1942 vyjadril prekvapenie nad mimoriadnou ochotou deportovať do koncentračných táborov slovenských Židov: „Jedno treba mať na pamäti. Židov musíme vyhubiť, pretože ťahajú za nitky, inak nám nič nepomôže! Je zaujímavé, ako nám ten katolícky farárik Tiso posiela Židov!“
Nasledovala agresia proti Poľsku, ktorého osud pri pasivite spojencov z Londýna a Paríža spečatil tzv. pakt Ribbentrop – Molotov. Kedy sa tam začalo s vytváraním životného priestoru pre Nemcov?
Hneď po prelomení poľskej obrany tam nastúpilo päť Einsatzgruppen, ktorým velil práve Heydrich. Dostali za úlohu vyčistiť obsadené územia od všetkých, ktorí by mohli v budúcnosti organizovať odboj. Išlo v prvom rade o inteligenciu. Presídľovania ríšskych Nemcov do nových kolónií v Poľsku mal od októbra 1939 na starosti zlovestný ríšsky komisár pre posilňovanie nemeckého národa Heinrich Himmler.
Počas jedného roka násilím premiestnil viac ako milión Poliakov a Židov do Generálneho gouvernementu so sídlom v Krakove na čele s vojnovým zločincom Hansom Frankom. Táto časť krajiny sa mala stať odpadkovým košom pre rasovo nevhodné obyvateľstvo. Množstvo Poliakov, vrátane tisícok detí, nacisti odvliekli do ríše, kde ich nútili pracovať v otrasných podmienkach.
Vráťme sa k Druhej knihe, teda k pokračovaniu Mein Kampfu. Nebola síce publikovaná, ale Hitlerove názory z nej ovplyvnili jeho najbližších spolupracovníkov. Určite sa tam venoval aj slovanským národom v Sovietskom zväze.
Samozrejme, tvrdil o nich, že sa zrútia pod tlakom nadradenej rasy, pretože im bude chýbať cárske vedenie, ktoré spolu s ruskou generalitou pokladal za nordické: „Nárast populácie môže byť kompenzovaný len nárastom životného priestoru. Počet ľudí rastie, ale veľkosť pôdy je stále rovnaká. Preto treba povedať, že nárast populácie národa môže byť vyrovnaný iba expanziou na nové priestory – Lebensraum.“
Teória nadradenosti a právo silnejšieho národa podrobiť si územia slabších predstavovali základný koncept zahraničnej politiky tisícročnej ríše: „Žiadny zdravý národ, plodiaci potomkov, nevidí nič hriešne v zaberaní teritórií, skôr to pokladá za prirodzené.“
Významnú úlohu pri koncipovaní východnej politiky nacistického Nemecka mal jeden z jeho hlavných ideológov Alfréd Rosenberg. Akú úlohu pri príprave agresie proti Sovietskemu zväzu zohral Úrad pre zahraničnú politiku, ktorý viedol?
Aktívne sa podieľal na programe destabilizácie ZSSR už pred nemeckou inváziou. Vyvolával etnické a politické rozbroje, hľadal a využíval odporcov boľševického režimu. Od jesene 1940 podával pre nacistických pohlavárov každé dva týždne správy o vnútornom vývoji v Sovietskom zväze.
Pokiaľ išlo o Rusko, Hitlerove a Rosenbergerove zámery boli v súlade. Územie malo jednoznačne patriť Nemcom, chceli zničiť komunistickú vládu a nepripustiť ustanovenie novej slovanskej vlády. Rosenberg však mal iné plány s pobaltskými krajinami, s Bieloruskom a Ukrajinou. Navrhoval vytvorenie kordónu okolo Moskvy a na to chcel využiť aj miestnu neruskú populáciu. Litva, Lotyšsko a Estónsko hodlal včleniť priamo do Tretej ríše.
Ukrajina mala zase dostať akúsi formu kultúrnej a politickej nezávislosti, ak si bude plniť záväzky voči tretej ríši. Teda ak bude jej obilnicou a poskytne potrebné suroviny. Dokonca počítal s otvorením univerzity v Kyjeve, samozrejme, malo sa vyučovať v nacistickom duchu. Bielorusko však považoval za beznádejný prípad zaostalej krajiny s vysokým podielom židovského obyvateľstva.
Napokon si nacistické Nemecko vybralo inú cestu. Prečo?
Rosenberg narazil na mocenské záujmy špičky NSDAP, najmä Himmlera, ku ktorému sa priklonil aj Hitler. Presadila sa politika tvrdých represií a rasovej nadradenosti. Hitler zastával názor, že Rusov treba tvrdo riadiť, pretože sa sami organizovať nedokážu. Organizáciu štátu im priniesla troška árijskej krvi, ktorá vraj kolovala v telách niektorých z nich. Samotní Rusi však túžia len po návrate k prírode a majú odpor k štátnemu zriadeniu. Z tejto tézy vyplýva, že východná Európa môže prosperovať iba pod nemeckými vládcami.
Vzdelanie pre ruskú masu nepovažoval Hitler za potrebné, vraj bude najlepšie, keď zostane negramotná. Juh Ukrajiny a hlavne Krym mal byť zase výlučne nemecký, pôvodné obyvateľstvo chcel násilím vysídliť. Pôdu potom hodlal prideliť nemeckým armádnym vyslúžilcom, ktorí pochádzali zo sedliackych rodín. Vyzbroja ich a zároveň vytvoria poddôstojnícky zbor vždy pripravený nastúpiť do vojenskej služby.
Ako sa Hitler staval k osudu veľkých miest spojených so slovanskou kultúrou? Varšavu z veľkej časti zničil už počas agresie na jeseň 1939, dielo skazy dokonal po povstaní v roku 1944…
V októbri 1941 sa vyjadril, že keď zrovná so zemou Kyjev, Moskvu a Petrohrad, nebude pociťovať vôbec nič. Vyhladovanie a ničenie Leningradu počas blokády to len dokazovalo. Slovanská civilizácia mala zmiznúť z povrchu zemského: „Keď Rusko v tejto vojne podľahne, bude Európa siahať až k nordicko-germánskym sídliskám na východe. Slovanské zemepisné označenia budú nahradené nemeckými. Krym sa možno bude volať Gau Goteland.“
V čase najväčších vojenských úspechov Hitler hovoril otvorene o likvidácii rasovo neprijateľnej populácie: „Rusi nedosahujú vysokého veku, päťdesiat, šesťdesiat rokov! Prečo by sme ich mali očkovať? Tu musíme voči našim právnikom a lekárom naozaj použiť násilie: neočkovať! Neumývať sa!“ Cieľom bola nevzdelaná masa slepo slúžiaca nadradenej nordickej rase, s nedostatkom potravín, bez lekárskej starostlivosti, so zámerom zabrániť jej ďalšiemu reprodukčnému procesu.
Zvykne sa tvrdiť, že Wehrmacht sa na represáliách nepodieľal a že Hitler mohol viesť zvrátenú ideologickú vojnu iba tam, kde získali hlavné slovo jednotky SS a Einsatzgruppen. Dá sa tomu veriť?
Najvyššie velenie nemeckej armády nesie plnú zodpovednosť za strašné podmienky, ktorým museli čeliť sovietski zajatci. Vydalo dokonca nariadenie, ktorým sa zakazovalo poskytnúť im práva zakotvené v Ženevskej konvencii o vojnových zajatcoch. Státisíce zajatých červenoarmejcov zahynuli s vedomím a prispením príslušníkov Wehrmachtu. Približne 5,7 milióna sovietskych vojakov sa vzdalo Nemcom, z nich 3,3 až 4 milióny v zajatí zahynulo. A boli to práve oni, na ktorých nacisti testovali plynové komory v Majdanku a Auschwitzi-Birkenau.
Koľko obetí si vyžiadala vojna vedená nacistickým Nemeckom v ostatných slovanských štátoch?
Britský historik Alan Bullock v knihe Hitler a Stalin, paralelné životopisy píše, že československé obete dosiahli číslo 400-tisíc, no neuvádza, aký je z toho počet civilných obyvateľov. Vyčisťovanie životného priestoru v Poľsku od „podradného slovanského elementu“ sa prejavilo vyvraždením 3,1 milióna Poliakov a 2,9 milióna Židov.
Podľa Hitlera Nemci mali historický nárok aj na územia slovanských národov na Balkáne. Rozbitá Juhoslávia sa však stala centrom odporu tamojších národov voči talianskej, nemeckej a sčasti i bulharskej okupácii, pričom sa okupanti zamerali najmä na zastrašovanie miestnych občanov. Svedčí o tom násilná smrť 1,4 milióna civilistov. Tak ako na iných okupovaných územiach nacisti aj tam nachádzali kolaborantov, ktorí sa podieľali na represáliách. Ustašovské militantné oddiely Chorvátov sa zameriavali predovšetkým na genocídu srbskej populácie.
A ako na tom bolo bývalé Československo?
Evidujeme 245-tisíc židovských obetí, vrátane tých, čo žili v Sudetách a južných oblastiach Slovenska obsadených Horthyho Maďarskom. Po atentáte na Heydricha v máji 1942 Nemci ihneď popravili vyše päťtisíc osôb, množstvo ľudí odvliekli do koncentrákov a na nútené práce, odkiaľ sa mnohí nevrátili. Represie korunovali vyhladením Lidíc, kde nacisti mužov postrieľali, ženy poslali do Ravensbrücku a väčšinu detí zavraždili v plynových autách v Chelmne.
Na Slovensku perzekúcie vyvrcholili po potlačení SNP. Tisíce povstaleckých vojakov okupanti deportovali do nacistických táborov. Iba v Stutthofe pri Gdansku ich zahynulo viac ako 1 300. Na Slovensku nacisti a ich domáci prisluhovači zavraždili 5 304 ľudí, z ktorých polovicu – Židov a Rómov – popravili z rasových dôvodov. Politika životného priestoru pre nordickú rasu sa však uskutočňovala najmä počas nemeckej agresie v Poľska a ZSSR. Dá sa len ťažko predstaviť, čo by sa dialo, keby Hitlerovi vyšli jeho dobyvačné zámery.