Ústredná plastika Pamätníka SNP v Nemeckej, bronz 1959-60, Galéria mesta Bratislava.
PhDr. Ladislav Skrak
Klára Patakiová (*14. 5. 1930 Šahy) patrí k popredným zjavom umeleckej kultúry Slovenska. A tvorí aj základ povedomia nášho národa o sebe samom – o Veľkej Morave, Ľudovítovi Štúrovi, Povstaní, Oslobodení, aj o heroizme citového života ľudí. Výtvarné vzdelanie získala na formujúcej sa Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u prof. Fraňa Štefunku.
Môžeme obdivovať rozsiahly súbor sochárskych diel v bronze, kameni a dreve, viaceré vynikajúce diela určené do architektúry, či pomníkové realizácie, ktoré garantujú európsky význam jej tvorby, ba aj slovenskej pomníkovej a pamätníkovej tvorby. V roku 1978 jej udelili čestný titul zaslúžilá umelkyňa a v roku 1988 národná. Začiatkom roku 2003 jej usporiadali v Sale Terrene Prezidentského paláca v Bratislave nezabudnuteľnú príležitostnú a bilančnú výstavu k 10. výročiu vzniku Slovenskej republiky.
Z najznámejších Patakiovej diel sú sochárske pamätníkové realizácie Pomník SNP v Nemeckej (1959-60), Podhradí (1967), na Jankovom vŕšku, v Kľačne (1974), Bakte (1974), Štiavnických Baniach (1975) a Gabčíkove (1995). V závere 60. rokov vytvorila Míľniky histórie osadené vo vstupných priestoroch Múzea SNR na Myjave a začiatkom 70. rokov súbor historizujúcich monumentov v dreve – Pribinu, Rastislava, Svätopluka, Letopisca atď. V roku 1976 koncipovala plastiku Ľ. Štúra pre jeho múzeum v Modre a Slovenskú madonu pre Úrad vlády SR.
V roku 1981 inštalovali v pražskom Paláci kultúry reliéf Mierová slávnosť. Viaceré diela Kláry Patakiovej dotvárajú interiéry a exteriéry architektúr miest – v Bardejove, Piešťanoch, Galante, Bratislave (Strom života, 1981, Sviatok života, 1983), Žiari nad Hronom (1983), Trenčíne (interiér ODA, 1985), Trebišove (1986), Trenčianskych Tepliciach (Penelopé, 1987), opäť v Trenčíne (Deň víťazstva, 1988) a Tvrdošíne (exteriér Domu smútku, 1989). V 90. rokoch sa uplatnila v reliéfnej tvorbe – v novostavbe budovy Národnej rady SR (1994), expozitúre VÚB Bratislava (1994) atď.
V danom období som ako kurátor výstavy k 10. výročiu vzniku SR oslovil národnú umelkyňu, ktorá v rozhovore pre Nové slovo formulovala tieto slová k hodnotám a dielam, ktoré sú pre nás podstatné:
„Sochu pre Pamätník SNP v Nemeckej som robila naozaj s plným precítením tragédie, ktorá sa tu odohrala. Pravdaže, nik nemôže vo svojom diele nič iné povedať, iba to, čo sám zažil, či už zásluhou svojej skúsenosti, alebo sprostredkovane, od ľudí, ktorí boli priamymi či vzdialenejšími svedkami nešťastí, ktoré sa počas každej vojny odohrávali a odohrávajú.“
Akademická sochárka si ďalej spomínala, ako jednoznačnejšie sa dokázala s témou vyrovnať, keď jej miestni občania ešte pred začatím práce napríklad na Pomníku SNP pre Kľačno porozprávali, ako prežívali vojnové roky. Iba v tejto obci ostalo 40 vdov. „Prichodilo mi to ako antický tragický chór plačúcich žien,“ pokračovala v rozhovore. „S bronzovou plastikou ženy z Pamätníka v Nemeckej je to také zvláštne. Žije už dlhé roky svojím samostatným životom. Napriek tomu spojenie s touto mojou prvou veľkou úlohou pretrváva.“
Začiatky okolo vzniku tohto diela neboli ľahké. Už vtedy musela prekonávať veľa prekážok, od súťaže počnúc, až po kolaudáciu. Teraz sa ťažkosti vracajú, hoci v inej forme. Nuž, čo povedať o vandaloch? Miznú bronzové sochy, aj kovové texty z cintorínov.