Branislav Balogh
Foto – archív Richarda Dudu
Richard Duda, je predsedom Ústredného zväzu židovských náboženských obcí. Zdôrazňuje, že v slovenskej politike nemajú miesto ľudia, ktorí spolupracujú s neofašistami a neonacistami. O to viac, že slovenskú spoločnosť za antisemitskú nepovažuje, pričom najväčší prísľub tolerancie vidí v mladých.
Stretávame sa v čase keď si štát Izrael pripomína výročie svojho vzniku. Čo to znamenalo pre židovskú diaspóru vtedy a aký význam sa tomuto dátumu kladie dnes?
Izrael je vyjadrením odvekej túžby židovského národa mať vlastný štát. Už pred druhou svetovou vojnou exitovalo hnutie, ktoré hlásalo, že Židia, roztrúsení po celom svete, by sa mali vrátiť do svojej pravlasti. V roku 1948, teda tri roky po vojne, ktorá spôsobila smrť šiestim miliónom európskych Židov, oficiálne vznikol štát Izrael na mieste, ktoré sa priamo spomína v Tóre. Mnohí preživší holokaust nemali silu ani chuť ostať žiť vo svojej pôvodnej krajine. Z Európy sa najčastejšie loďou vydali do vtedajšej Palestíny, respektíve na územia pod britským mandátom. Takže zakladateľmi Izraela boli tí, ktorí prišli o všetko – rodinu, majetok a vieru v ľudskosť. Možno sa chceli zbaviť traumy, duševné utrpenie prekryť fyzickou prácou, a preto sa pustili do budovania novej vlasti. Dnes je to vyspelá parlamentná demokracia (jediná na Blízkom východe), krajina so špičkovým zdravotníctvom, školstvom, ktorá je však vystavená bezpečnostným hrozbám. Izrael sa tiež stará o ochranu najposvätnejších miest judaizmu.
Má jeho existencia význam aj pre Židov v diaspóre?
Židia mimo Izraela mali už mnoho príležitostí vysťahovať sa a ak tak neurobili, znamená to, že si želajú žiť v krajine, v ktorej sa narodili. Pozerajú sa na Izrael ako na štát, ktorý im poskytne útočisko, ak by boli v ohrození. Juhoslovanskí v 90. rokoch a ukrajinskí Židia dnes dostali okamžite možnosť leteckým mostom odletieť do Izraela a usadiť sa v ňom.
Čím je výročie prvého transportu židovských dievčat a mladých žien zo Slovenska do nacistického koncentračného tábora Auschwitz pre súčasnú židovskú komunitu u nás?
Slovenská židovská komunita je veľmi malá. Každý z nás prišiel v druhej svetovej vojne o niekoho z rodiny. Výročie prijatia Židovského kódexu 9. septembra a výročie prvého transportu židovských žien 25. marca je v prvom rade spomienkou na to, že krajina, v ktorej žili naši predkovia, ich zrazu vyhlásila za zlých a nečistých do tej miery, že im odňali ľudské práva, zhabali majetok a vyviezli ich postojačky v dobytčom vozni. Pre každého člena židovskej komunity je to teda traumatická spomienka, hoci patrí k druhej, tretej a štvrtej generácii po holokauste.
Akým spôsobom sa slovenská spoločnosť po ôsmich desaťročiach vyrovnáva s „našim“ holokaustom?
Existuje konsenzus o tom, že vojnový slovenský štát a konanie jeho vrcholných predstaviteľov bolo absolútnym zlom. Nemcom sa bravúrne podarilo spracovať čiernu kapitolu ich histórie práve tým, že sa ju ničím nesnažili ospravedlniť, či ťarchu zločinov zľahčiť. Využili ju na poučenie sa a môžu hľadieť vpred. Aj keď sa od vojnového Nemecka líšime SNP, konečne sa i na Slovensku blížime do toho stavu. Tí, ktorí cítia potrebu ospravedlňovať zločiny krkolomnými teóriami a vysvetleniami, sú dnes na okraji prostredia, kde pôsobia. Ak ide o politikov, sú označovaní za extrémistov, ak ide o historikov, majú nálepku revizionistov a skutoční vedci ich úplne odmietajú. Inými slovami, v dnešnej dobe ten, kto obhajuje vojnový slovenský štát, je v tej istej kategórii ako ľudia, ktorí tvrdia, že Zem je plochá.
A čo viac či menej latentný antisemitizmus v súčasnej slovenskej spoločnosti?
S istou úľavou môžem skonštatovať, že dnešní mladí ľudia sú oslobodení od toho tradičného, folklórneho antisemitizmu motivovaného náboženstvom a dávnymi legendami. Samozrejme, dodnes existujú v spoločnosti stereotypy, najmä o tom, že Židia poťahujú nitkami, že všetko riadia – či už slovenskú spoločnosť alebo celý svet. Vraj stoja za médiami, ovládajú finančný sektor a rôzne iné sféry. Keď sa však autori takýchto výrokov dozvedia, že na Slovensku sa pri sčítaní obyvateľov k židovstvu prihlásilo 2007 obyvateľov Slovenska, sú prekvapení, zneistení a zamýšľajú sa nad tým, ako môže taký nízky počet ľudí, najmä v pokročilom veku, všetko ovládať. Teda na otázku, či existuje na Slovensku antisemitizmus alebo nie, odpoviem len toľko, že určite nie je väčší ako v okolitých krajinách. Dôverujem najmä inteligentnej a rozhľadenej mladej generácii, že vďaka nej bude neustále klesať.
Máte za sebou audienciu vo Vatikáne, aký je vzťah súčasného pápeža a predstaviteľov ostatných kresťanských cirkví voči Židom u nás?
Zbližovanie kresťanov a židov bolo zjavné už po Druhom vatikánskom koncile. Vznikol koncept s názvom židovsko-kresťanský dialóg, ktorý obe komunity zbližoval. Pápež Ján Pavol II. navštívil štát Izrael, vstúpil do synagógy, inými slovami, on je jedným z priekopníkov intenzifikácie židovsko-kresťanského dialógu. Súčasný pápež sa ako prvý venoval slovenskej židovskej komunite, všimol si jej existenciu. Pred niekoľkými rokmi vo Vatikáne prijal našu delegáciu a počas svojej návštevy u nás, čo je všeobecne známe, sa stretol s predstaviteľmi slovenskej židovskej komunity na Rybnom námestí v Bratislave. Môžem skonštatovať, že kresťansko-židovský dialóg na Slovensku funguje, hovoríme o témach, na ktorých sa dokážeme zhodnúť, ale určite po tom, čo odznelo z úst pápeža Františka na Rybnom námestí sa už nebudeme vyhýbať ani téme vojnového slovenského štátu. Pápež František sa vyjadril tak, že už určite nemôže dôjsť zo strany našich kresťanských bratov k akejkoľvek dezinterpretácii udalostí druhej svetovej vojny. V rámci židovsko-kresťanského dialógu už niekoľko rokov úspešne realizujeme projekt Otvárame dvere, vďaka ktorému sme získali mnoho nesmierne zaujímavých poznatkov.
Ako hodnotíte prístup štátu a jeho inštitúciu k pamiatkam židovskej kultúry na Slovensku?
Na Slovensku je vyše 800 židovských cintorínov a nespočetné množstvo synagóg. Je to kultúrno-historicko-architektonické dedičstvo po židovskej komunite, ktorá tu žila pred vojnou. V súčasnosti sú tieto pamiatky vo veľmi špecifickej situácii. Iným menšinám, či už etnickým alebo náboženským, sa nestalo, aby prakticky z roka na rok zanikli, ako sa to stalo židovskej komunite. Inými slovami, zrazu nemal kto chodiť do synagóg, zrazu sa nemal kto starať o hroby. Cintoríny i synagógy si vyžadujú opateru, údržbu. Dnes nemáme ambície prevádzkovať synagógy na pôvodný účel, pretože jednoducho niet pre koho. Preto sa snažíme uzatvárať dohody so štátom, samosprávami i súkromnými subjektmi a sme veľmi radi, keď sa nám podarí dosiahnuť náš cieľ – nájsť nové využitie synagóg na kultúrne účely alebo iné všeobecne prospešné účely. Židia na Slovensku takmer zanikli pričinením štátnej moci a im zhabaný majetok prešiel do rúk štátu či arizáciou jeho prisluhovačom, radi by sme dnes našli systémové riešenie situácie – spolu s predstaviteľmi súčasného Slovenska sa pokúšame nájsť spôsob, ako zabrániť úplnému schátraniu a zániku tohto dedičstva.
V čom spočívajú hlavné špecifiká slovenskej židovskej komunity v porovnaní inými európskymi krajinami?
My sa prakticky nelíšime od iných židovských komunít v strednej Európe. Na rozdiel od západnej Európy sme značne sekulárna komunita, ktorá si však ctí tradície svojich predkov a dodržiava niektoré náboženské zvyky. Robia tak aj tí, ktorí už veriacimi Židmi nie sú. Z hľadiska počtu príslušníkov našej komunity sú veľmi časté zmiešané manželstvá a z nich vyplývajúca rôzna intenzita pociťovania „židovstva“ a židovskej identity.
V NR SR dnes pôsobia dva neofašistické subjekty, prinajmenšom tolerantný postoj k ľudáckemu režimu Jozefa Tisu majú aj niektorí ďalší poslanci z opozície i vládnej koalície. Čo by ste v tomto ohľade poradili slovenským relevantným politikom?
Slovenský demokratický politik by sa mal vyznačovať tým, že sa s predstaviteľom extrémistických strán (ktoré na Slovensku vykazujú neofašistické a neoľudácke črty) neobjíma, nefotí, nepodáva ruku, nevstupuje s nimi do koalície, nepredkladá spoločné návrhy zákonov. Inými slovami, mal by vzniknúť reflex, že slušný človek náckov ignoruje vždy a všade.
Čo považujete za hlavné výzvy pre ÚZŽNO odkedy ste jeho predsedom?
Mojim hlavným poslaním je dôstojne reprezentovať židovskú komunitu navonok – voči majoritnému obyvateľstvu, voči slovenskej vláde a inštitúciám. Inými slovami ukázať, že Židia tu stále žijú, že nie sú ustráchanou menšinou, ktorá sa bojí čokoľvek nahlas povedať, nedajbože kritizovať dianie v spoločnosti a ktorá sa snaží o rýchlu asimiláciu, aby jej už nehrozilo žiadne nebezpečenstvo. So štátom sa usilujem viesť úprimný a otvorený dialóg a ozývam sa, keď nadobudnem pocit, že je akejkoľvek menšine (nielen židovskej) ubližované. Zároveň sa pomaličky snažím zlepšovať atmosféru vo vnútri komunity a robiť z nej jeden súrodý celok, ktorý si navzájom vie pomôcť. Chcem, aby sa komunita zbližovala, poznala sa. Preto napríklad organizujeme rôzne celoslovenské podujatia, najmä pre mladú generáciu. A keďže nás už je veľmi málo, vôbec to nie je nedosiahnuteľné.
Naši čitatelia pravidelne s exkurziami navštevujú múzeum v Seredi. Vidíte ďalšie možnosti rozvoja povedomia o holokauste?
S povedomím o holokauste je to zložité, pretože na jednej strane počujeme hlasy, že sa o ňom hovorí príliš veľa, že človek otvorí chladničku a vyskočí slovo holokaust, ale z prieskumov vyplýva, že mnohí to slovo ani nepoznajú. Vo všeobecnosti by sa malo o holokauste učiť na hodinách dejepisu, ale aj iných predmetov (občianska výchova) a robiť to nenásilným, no efektívnym spôsobom. Musíme docieliť taký stav, aby ľudia vedeli, že v minulosti sa udiala tragédia, ktorou takmer zanikol celý národ z dôvodu sfanatizovania frustrovaného obyvateľstva. Toto poznanie je dnes opäť veľmi aktuálne a malo by slúžiť ako memento pre dnešnú i budúce generácie.
Do akej miery sa darí udržiavať sociálnu a zdravotnú starostlivosť o starých členov komunity?
Keďže sme malá komunita, usilujeme sa naozaj o každého jedného člena dôstojne postarať. Nikto nesmie ostať osamelý, bez prostriedkov alebo bez dostatočnej zdravotnej starostlivosti. V Bratislave prevádzkujeme židovský penzión pre seniorov Ohel David, kde sa na veľmi vysokej úrovni staráme o členov židovských obcí z celého Slovenska. Dvanásť existujúcich židovských obcí po celom Slovensku má za úlohu starať sa o svojich členov tak, aby sa každému dostalo presne to, čo potrebuje – zdravotná starostlivosť, sociálna starostlivosť a záujem zo strany iných členov obce.
Jednou z činností SZPB je šírenie osvety na základných školách o 1. a 2. odboji, dôsledkoch fašizmu a stavovskej spoločnosti, obrana pluralitnej demokratickej spoločnosti, pripomínanie si SNP a snaha humanizovať spoločnosť. V čom vidíte potenciál rozvíjania spolupráce?
So SZPB budeme veľmi radi spolupracovať, ale v minulosti sme nemohli akceptovať, ak v jeho vedení boli ľudia, ktorí sa spreneverili názvu vašej organizácie. Sme otvorení akejkoľvek spolupráci, myslím si, že najdôležitejšia je spolupráca na projektoch, ktoré budú humanizovať spoločnosť. Veľmi radi budeme partnermi projektov SZPB a tiež my zväz radi prizveme do našich.
