Petr Švanda
Foto archív autora
Sto rokov by sa v najbližších dňoch dožil brigádny generál Milan Píka. Človek, ktorý to nemal v živote ľahké. Príslušník čs. armády v zahraničí, potom vydedenec zo spoločnosti, politický väzeň, napokon generál dvoch armád – slovenskej a českej. Jeho život dopĺňa aj príbeh o odvahe a láske syna k otcovi, ktorý aj synovou zásluhou zostal v pamäti Čechov a Slovákov hrdinom.
Narodil sa 28. júla 1922 v moravských Hraniciach kpt. Heliodorovi Píkovi (1897 – 1949) a jeho manželke Marii, rodenej Sehnalovej (1895 – 1979). Otec bol vtedy inštruktorom v hranickej Vojenskej akadémii (veliteľ plk. fr. armády Pierre Forlot).
Dramatické presuny
Obecnú školu navštevoval Milan v rodnom meste. Býval u matkiných rodičov, lebo otec v tom čase pôsobil ako čs. atašé v Rumunsku, neskôr s akreditáciou aj pre Turecko. Školu dokončil v Prahe, kde začal študovať na Masarykovom I. štátnom čs. reálnom gymnáziu.
Po rozbití ČSR odcestoval s matkou v júni 1939 ilegálne do Bukurešti, kde jeho otec z poverenia Edvarda Beneša organizoval čs. zahraničný odboj na Balkáne. V marci 1940 obaja odišli do Francúzska. Z Constanty sa loďou dostali cez Istanbul do Bejrútu. Na tamojšom čs. konzuláte odviedli Milana do čs. zahraničného vojska.
Z Bejrútu cestovali vlakom do Alexandrie a odtiaľ loďou do Marseille. Ledva sa stačili v krajine galského kohúta zorientovať, začalo nacistické Nemecko západné ťaženie.
Francúzsky front sa rýchlo zrútil a Milanovi sa za dramatických okolností podarilo dostať v Bordeaux 19. júna na loď Arny Scheffer, ktorá o dva dni zakotvila v britskom Falmouthe.
Chcel ísť do ZSSR…
Do zväzku Dobrovoľníckej zálohy Kráľovských vzdušných síl (RAF) ho prijali už 11. júla 1940 v najnižšej hodnosti Aicraftman 2nd Class, dostal identifikačné číslo 787046 a vyfasoval britskú sivomodrú leteckú rovnošatu.
Po absolvovaní základného výcviku ho pridelili k 310. čs. stíhacej peruti RAF v Duxfordu, kde ho zaradili ako pisára. Od druhej polovice marca 1941 navštevoval kurz pre leteckých pozorovateľov (UIT Observer). V jeho priebehu mu však zistili vrodenú a nevyliečiteľnú zrakovú chybu (poruchu vnímavosti farieb), ktorá ho vylúčila z možnosti zaradenia medzi lietajúci personál. Vrátil sa k peruti a absolvoval niekoľko kurzov určených pre potreby obrany letísk a územia Spojeného kráľovstva pred nemeckou inváziou.
Po prepadnutí ZSSR nacistickým Nemeckom, v situácii, keď sa napriek svojmu úsiliu nemohol priamo podieľať na protinemeckej bojovej činnosti RAF požiadal Milan o premiestnenie k čs. vojenskej jednotke v ZSSR. O jej vznik sa zaslúžil najmä jeho otec, náčelník Čs. vojenskej misie v Moskve. Chcel sa s ňou zúčastniť na aktívnych bojoch na východnom fronte.
…ale nedostal víza
Jeho odchod do ZSSR sa 21.februára 1944 so skupinou čs. letcov na čele so škpt. let. Františkom Fajtlom napokon neuskutočnil. V depeši jeho otcovi minister národnej obrany čs. exilovej vlády v Londýne div. gen. Sergěj Ingr uviedol, že dôvody neudelenia vstupného víza sovietskou stranou sa nepodarilo zistiť. Po vyradení z britskej dôstojníckej školy Milana 20. júla 1944 vymenovali do hodnosti Pilot Officer, 28. októbra čs. podporučíka letectva v zálohe. Zaradili ho do Čs. doplňovacieho strediska. Od 16. novembra až do skončenia vojny vykonával funkciu pobočníka jeho veliteľa. 14. marca 1945 ho povýšili do hodnosti Flying Officer.
Po návrate do vlasti sa rozhodol pre ďalšiu službu v čs. armáde. Na poručíka a zároveň nadporučíka letectva v zálohe ho povýšili 1. októbra 1945. Na začiatku nasledujúceho roka ho premiestnili na ministerstvo národnej obrany – hlavný štáb – veliteľstvo letectva. Od 1. mája 1946 už pôsobil v hodnosti kapitána letectva v zálohe a 18. júla ho prijali za dôstojníka letectva z povolania.
Začali sa čistky
V lete 1946 začal študovať na Právnickej fakulte Karlovej univerzity, 1. februára 1947 sa stal pobočníkom veliteľa Leteckého skladu 1 v Kbeloch pri Prahe. Koncom júna ho pridelili k Vojenskému súdu I. stolice v Kapucínskej ulici na Hradčanoch (po reorganizácii vojenských justičných úradov od 1. januára 1948 Krajský vojenský súd).
Február 1948 predstavoval dramatickú zmenu aj v živote rodiny Píkovcov. Už začiatkom marca minister národnej obrany arm. gen. Ludvík Svoboda odvolal z funkcie zástupcu náčelníka hlavného štábu jeho otca div. gen. Heliodora Píku a spolu s ním 24 generálov, 371 dôstojníkov, rotmajstrov a civilných zamestnancov vojenskej správy, v apríli sa počet prepustených zvýšil na 977.
Svoboda ho degradoval
Agenti neslávne známeho 5. oddelenia (náčelník plk. pech. Bedřich Reicin) hlavného štábu odvliekli 5. mája jeho otca z Vojenskej nemocnice 1 „T. G. Masaryka“ v pražských Střešoviciach, kde sa zotavoval po operácii žlčníka. Po internácii v konšpiračnej vile v Delostreleckej ulici č. 11, vyšetrovacej väzbe v Kapucínskej ulici a na Pankráci ho obvinili zo zločinov, ktoré nikdy nespáchal a vo vykonštruovanom neverejnom politickom procese ho Štátny súd v Prahe 28. januára 1949 odsúdil na trest smrti povrazom, ktorý vykonali 21. júna v Trestnici pre mužov v Plzni-Boroch.
Od 15. apríla 1948 pridelili Milana ku 4. (administratívnemu) oddeleniu IV. (justičného) odboru MNO. V novembri ho zatkli agenti 5. oddelenia. Obvinili ho z pokusu únosu otca do nepriateľskej cudziny a umiestnili do vyšetrovacej väzby vo väznici Štátneho súdu na Pankráci. V decembri ho z politických dôvodov vylúčili z vysokoškolského štúdia. Pre nedostatok dôkazov ho právoplatným rozsudkom zbavili viny a 16. februára 1949 z väzby prepustili (až po novembri 1989 sa dozvedel, že milosť mu prekvapivo udelil prezident republiky Klement Gottwald). Začiatkom júla ho však preložili do výslužby a rozhodnutím ministra Svobodu z 9. decembra 1949 degradovali na vojaka v zálohe. Znamenalo to koniec jeho štúdia i kariéry dôstojníka justičnej služby.
Slovensko – nový domov
Po týchto udalostiach Milan Píka stratil v českých krajinách akúkoľvek možnosť ďalšej občianskej existencie. Hrozil mu nástup do niektorého zo závodov Jáchymovských baní, n. p. Příbram. S pomocou otca prvej manželky Tatiany Milana Poláka (v rokoch 1939 – 1945 významného predstaviteľa protifašistického odboja na Slovensku) napokon odišiel do krajiny pod Tatrami, ktorá sa mu stala druhým domovom.
Začínal ako brigádnik v uholnej bani v Handlovej. Neskôr sa zamestnal ako kurič a vodič v Drevone, n. p. Bratislava. Po povolenom absolvovaní diaľkového štúdia na Vysokej škole ekonomickej (promoval 1967) pracoval ako vedúci oddelenia a neskôr odboru.
Dlhý boj za rehabilitáciu
Dlhé roky sa usiloval o úplnú právnu a spoločenskú rehabilitáciu otca, ktorému to sľúbil tesne pred popravou v cele smrti. Podarilo sa mu to až o takmer 20 rokov neskôr, keď Vyšší vojenský súd v Příbrame v obnovenom procese rozsudkom z 13. decembra 1968 preukázal neopodstatnenosť obžaloby, rozhodol o úplnom zbavení viny a H. Píku rehabilitoval.
Proces otcovej morálnej, občianskej a historiografickej rehabilitácie bol však aj naďalej neľahký. Milan oň musel tvrdo bojovať. V roku 1969 ho prijali za člena SZPB. V októbri 1972 mu vrátili vojenskú hodnosť kapitána v zálohe. V rokoch 1970 až 1980 pracoval v podniku zahraničného obchodu Drevoúnia ako riaditeľ obchodnej skupiny.
Úplného uznania aktívnej odbojovej činnosti sa Milan Píka dočkal až v rámci politických zmien prebiehajúcich v Československu od konca roka 1989. Na mimoriadnom rokovaní ÚV SZPB 11. januára 1990 sa stal členom jeho koordinačného výboru. Delegáti mimoriadneho zjazdu ho 12. apríla zvolili za člena ÚV SZPB. Na plukovníka ho povýšili 30. mája 1990.
Generál v oboch republikách
Aktívne sa zapojil do procesu demokratickej obnovy spoločnosti a nápravy deformácií novodobej histórie. Spolu s genmjr. v. v. Antonom Petrákom a Ailsou Domanovou, vdovou po plk. Alexandrovi Domanovi, sa zaslúžil o zriadenie Pamätníka veteránov západného odboja na bratislavskom Šafárikovom námestí (odhalený 9. novembra 2003)
Po takmer štvrťstoročí ho prezident SR Ivan Gašparovič 6. mája 2014 vymenoval do hodnosti brigádneho generála. O dva dni neskôr ten istý slávnostný okamih absolvoval na Pražskom hrade, keď si dekrét o vymenovaní brigádnym generálom prevzal z rúk prezidenta Českej republiky Miloša Zemana. Výnimočne sa tak stal súčasne slovenským i českým generálom.
Čestné miesto v histórii
Bol nositeľom čs., slovenských, českých, britských a rumunských vyznamenaní a medailí, ako aj držiteľom čestných titulov. Jeho meno je uvedené medzi čs. príslušníkmi RAF na Pamätníku okrídleného leva na pražskom Klárove.
Do leteckého neba navždy odletel 20. marca 2019 v Bratislave. Pochovali ho v urnovom háji pri bratislavskom krematóriu. V histórii čs. boja proti fašizmu počas 2. svetovej vojny mu nesporne patrí jedno z čestných miest.
Medzititulky Bojovník