Samuel Jovankovič, predseda Spolku Slovákov z Juhoslávie
Fotoarchív redakcie
Pred 80 rokmi hrdinská smrť ukončila tŕnistú životnú cestu jedného z najväčších synov slovenského národa v Juhoslávii Janka Čmelíka, významného organizátora protifašistického hnutia v okupovanej Vojvodine. V novembri 1941 ho fašisti zatkli, mučili, ale nezlomili. V nasledujúcom roku ho ako 37-ročného popravili. Už 25. októbra nasledujúceho roka Čmelíka medzi prvými vyhlásili za národného hrdinu Juhoslávie.
Janko sa narodil v chudobnej slovenskej roľníckej rodine v Starej Pazove 16. novembra1905. Otec mu zomrel na následky zranení, ktoré utrpel na ruskom fronte 1. svetovej vojny. Ukončil štyri triedy základnej školy a tri triedy večernej poľnohospodárskej školy. Do spoločenského života sa zapojil ako 18-ročný, keď sa stal členom slovenského roľníckeho spevokolu a čitárne.
Podieľal sa na zbierke príspevkov na výstavbu Národného domu v rodnom meste. Veľa čítal, zaujali ho najmä hospodárske problémy a osobitne postavenie roľníkov a robotníkov. Nielenže videl spoločenské krivdy v predvojnovej Juhoslávii, ale svoje vedomosti a schopnosti dal do služieb boja proti nim. Okrem iného sa zasadzoval, aby Slovenská čitáreň v Starej Pazove slúžila skutočne ľuďom.
Ako si získal dôveru ľudí
Pôsobil rozvážne a rozhodne, a tým si získaval ich dôveru. Roku 1935 vstúpil do Komunistickej strany Juhoslávie (KSJ), o dva roky sa stal jej tajomníkom pre Staropazovský okres, tajomníkom Slovenskej pospolitej čitárne a pokladníkom vo futbalovom klube Štefánik.
Roku 1938 inicioval vznik miestnej organizácie Zväzu komunistickej mládeže Juhoslávie. Jedným z úspechov jeho spoločenskej aktivity bolo založenie Okresného výboru Národného frontu v Starej Pazove. Schôdzu organizoval vo svojom dome za účasti významných politických pracovníkov z kraja a Vojvodiny.
Výrazne sa pričinil o spravodlivé rozdelenie pôdy medzi tamojších roľníkov. Staropazovčania totiž nadobudli právo pásť dobytok na pôde, ktorá bola patentom ešte roku 1857 upravená ako Pozemkové spoločenstvo. Vznikom Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov po 1. svetovej vojne sa stala majetkom obce. O jej rozdelení medzi hrnčiarske domácnosti sa roky diskutovalo. Vznikol osobitný výbor, ktorý ju spravoval. Čmelíka doňho zvolili a veľmi aktívne tam pracoval.
Po dlhých rozpravách na zasadnutí 15. februára 1939 schválili jeho návrh na riešenie. Kráľovská banská správa v Novom Sade potvrdila uznesenie zastupiteľstva o spôsobu rozdelenia pôdy a od 14. decembra 1939 si až 1 394 oprávnených obyvateľov Starej Pazovy mohlo dať zapísať svoje časti pozemku do úradných kníh.
Vo víre povstania
Po útoku fašistických vojsk z Nemecka, Talianska, Maďarska a Bulharska na Juhosláviu v apríli 1941 sa Čmelík zaradil medzi tých, čo so zbraňou v ruke bránili svoju vlasť. Proti presile nepriateľských jednotiek obrancovia nemali šancu, juhoslovanská armáda kapitulovala a medzi zajatcami sa ocitol aj on. Odvliekli ho do Nemecka, kde pracoval spolu s ostatnými Slovákmi zo Starej Pazove na jednom poľnohospodárskom majetku.
Nemci ich po niekoľkých mesiacoch prepustili. Po návrate domov sa ihneď zapojil do prípravy protifašistického povstania. Ako člena Krajského výboru KSJ pre Sriem ho oboznámili o chystanom úteku 32 komunistov zo žalára v Sriemskej Mitrovici, ktorí sa úspešne odhodlali vykopať tunel pod väzenskými stenami. Museli prichystať ich prepravu na bezpečné miesto.
Čmelík nadviazal spojenie s Pokrajinským výborom KSJ, prešiel sa cez rieku Sávu do Srbska a navštívil Mačvanský partizánsky oddiel. Úlohy vykonal perfektne. Prechod skupiny bývalých väzňov na oslobodené územie sa realizoval bez ťažkostí v noci z 17. na 18. septembra. Väčšina sa spoľahlivo preplavila do Srbska, menšia časť z nich zostala v Srieme. Išlo najmä o politických pracovníkov, ktorí mali pôsobiť v zázemí. Ich životy boli ohrozené, a preto Krajský výbor KSJ navrhol, aby ich Čmelík zoskupil neďaleko Dunaja na tzv. Vojkinom salaše a tu z nich sformoval Podunajský partizánsky oddiel. Ten operoval počas celej národnooslobodzovacej vojny.
Žandári nastražili pascu
Ján Čmelík zabezpečil v Starej Pazove ilegálny pobyt pre členov Krajského výboru KSJ pre Sriem, ktorí vydávali ilegálne noviny Naša borba (Náš boj). Zúčastnil sa na mnohých sabotážnych akciách, na ničení cestných, železničných a telefonických komunikácií či surovinovej základne nepriateľa.
Osobne viedol skupinu partizánov pri demontáži časti strategickej železničnej trate Záhreb – Belehrad. Obyvatelia Starej Pazovy a okolitých obcí ocenili aj dobre zorganizovanú akciu vypálenia slnečnicového skladu, ktorá nepriateľom spôsobila obrovskú škodu.
Ale ani fašisti nezaháľali, podnikli všetko pre to, aby odbojárov zneškodnili. Maďarskej polícii v Novom Sade sa začiatkom októbra podarilo zatknúť členku Byra PK KSJ pre Vojvodinu Gordanu Ivačkovičovú, ktorá dôkladne poznala tajnú sieť odboja a osobne všetkých členov vedenia strany pre Vojvodinu. Pri výsluchu, sprevádzanom hrozným trýznením, prezradila, čo vedela.
O jej výpovedi sa dozvedela aj polícia v Nezávislom chorvátskom štáte, kam vtedy patril Sriem. Osobne spolu s vyšetrovateľmi bola Ivačkovičová v Starej Pazove, ukázala im dom, v ktorom Čmelík býval, a vyzradila aj mená spolupracovníkov, s ktorými sa stýkal. Žandári mu nastražili pascu. V úkryte očakávali jeho návrat domov. Bolo to ráno 17. novembra. Vtedy zatkli až 22 Staropazovčanov.
Vyšetrovatelia Čmelíka nezlomili
Keď Jána Čmelíka odvádzali na policajnú stanicu, pokúsil sa o útek. Strážcovia po ňom strieľali, jedna guľka ho zasiahla do nohy. Zraneného ho vypátrali, opäť zatkli a poslali do nemocnice v Zemune. Ani tam mu nedali pokoj, úporné vyšetrovanie už po niekoľkých dňoch pokračovalo.
Krajský výbor KSJ mal záujem Čmelíka vyslobodiť, no polícia sa to dozvedela, a preto ho násilne, bez súhlasu riaditeľa nemocnice 19. februára 1942 odvliekli do vyšetrovacej väzby v Rume a o niekoľko dní do väzenia vo Vukovare. Tu sa ho vyšetrovatelia snažili primäť, aby prezradil všetko o svojej odbojovej činnosti. Keďže z neho nič nedostali, zversky ho mučili. Vrtákom mu deraveli kosti, zdierali kožu z tela a rany zasýpali soľou, lámali prsty na nohách i rukách.
Konfrontovali ho s tými, čo nevydržali tortúru, v nádeji, že vynútia priznanie aj od neho. Podľa zápisnice uviedol iba to, že je komunistom a že nech s ním robia, čo chcú, on im nič viac nepovie. Chýr o jeho hrdinskom správaní prenikol medzi odbojárov a ostatných obyvateľov ako morálny príklad neochvejného revolucionára a vlastenca.
Ani na popravisku nič neoľutoval
Čmelíka obžalovali z protištátnej činnosti, súdil ho Pohyblivý štatariálny súd. Dokaličený a ubitý mlčky ležal na nosidlách a tak si 6. mája vypočul aj rozsudok: trest smrti zastrelením. Verdikt potvrdili úrady v Záhrebe. Bol si plne vedomý svojich činov, nič neoľutoval. Na nosidlách ho 12. mája 1942 odniesli na popravisko v Sriemskej Mitrovici. Ani tam sa neudržal na zmrzačených nohách. Spolu s ďalšími štrnástimi spolubojovníkmi ho pochovali na pravoslávnom cintoríne.
Janko Čmelík nepísal knihy, nerečnil v parlamente, nezanechal po sebe rukopisy, podľa ktorých by sme ho mohli hodnotiť. Bol to jednoduchý, spravodlivý a pravdu milujúci človek. Patril medzi tých, čo v najťažších podmienkach zápasu za slobodu stáli v prvých šíkoch.
Bol populárny nielen medzi dolnozemskými Slovákom, ale v úcte ho mali i Srbi a príslušníci iných juhoslovanských národov. Odhodlane sa zasadzoval za spolunažívanie Slovákov a Srbov, za rovnoprávnosť všetkých tamojších národov a národností. Svoj pomerne krátky život venoval aj boju za sociálnu spravodlivosť.
Narodil sa ako syn slovenského národa vo Vojvodine, no zomrel ako veľký syn všetkých Juhoslovanov. Napriek ďalšiemu komplikovanému historickému vývoju iste nebola jeho osobná obeť zbytočná. Jeho meno nesie niekoľko ulíc v Srbsku a Vojvodine, ako aj základná škola v Starej Pazove. Po Jankovi Čmelíkovi pomenovali aj ulicu v bratislavskom Ružinove, kde má pamätnú tabuľu.