Branislav Balogh, Braňo Ondruš
Foto – archív redakcie, Múzeum SNP, HÚ SAV
Rómsky holokaust dnes už nie je na Slovensku tabu, naopak, štát i spoločnosť mu venuje čoraz väčšiu pozornosť. Ako konštatuje Arne Mann, „prvý pamätník rómskym obetiam odhalili v roku 1969 v Čiernom Balogu – Vydrovskej doline, kde 14. novembra 1944 nemeckí vojaci zavraždili rómskych mužov. Ďalší odhalili v roku 1999 v Jergovskej doline, kde za živa upálili rómske ženy. Nápis hovorí: „Občania Čierneho Balogu venujú pamiatke upálených rómskych občanov 14. novembra 1944.“ Genocídu Rómov si každoročne pripomíname 2. augusta. Nie len o nej sme sa porozprávali s jedným z najznámejších odborníkov na dejiny Rómov na Slovensku Arne Mannom.
Na mnohých miestach na Slovensku sú pamätníky SNP, na ktorých sú uvedená aj mená rómskych obetí, nikde však nie je uvedené, že išlo o Rómov, ktorí boli zavraždení z dôvodov svojej etnickej príslušnosti
Prečo druhý august?
Pamätným dňom obetí rómskeho holokaustu je 2. august. Kolegu Braňa Baloga zaujímalo, prečo práve tento deň.
K 2. augustu 1944 sa viaže tragická udalosť rómskych dejín, kedy v tzv. cigánskom tábore Auschwitz Birkenau bolo počas jednej noci v plynových komorách zavraždených 2897 rómskych mužov, žien a detí. Ako prví si tento deň pripomínali Rómovia v Poľsku, u nás sme si prvýkrát pripomenuli 7. decembra 1999 v Dúbravách. Od roku 2005 si tento deň každoročne pripomíname v Múzeu SNP v Banskej Bystrici. V roku 2015 ho Európsky parlament vyhlásil Pamätný deň rómskeho holokaustu.
Popredný slovenský odborník na rómsky holokaust v tejto súvislosti zdôrazňuje, že si musíme uvedomiť, že aj Rómovia majú svoje dejiny a sú súčasťou našej spoločnosti. Preto ich etnické dejiny sú súčasťou našich, slovenských. Považuje za dôležité pripomínanie si rómskych obetí a súvislostí, prečo k rómskemu holokaustu vôbec došlo.
Umelé slovo Rómovia neprijali
Ako uvádzame na úvod týchto tematických dvoch strán, na jeho označenie sa používa viacero rómskych výrazov. Vari najznámejším je porajmos, ktorý sa u nás vyskytuje najčastejšie. Arne Mann ho však za vhodný nepovažuje, lebo toto slovo vzniklo umelo: „Jeho autorom je prof. Jan Hancock, ktorého predkovia boli maďarskí Rómovia. Chcel vytvoriť vhodné slovo, ktoré by. upozornilo na toto, dovtedy zamlčované obdobie rómskych dejín. Vybral si slovo porr z nárečia olašských Rómov na Balkáne.“
V ich rómčine toto slovo znamená črevo a prof. Hancock z neho odvodzoval aj vytrhnutie či vyvrhnutie. No podľa Manna ho mnoho Rómov nepozná a neprijali ho: „Moji kolegovia z Českej republiky sú dokonca názoru, že nie je ani lingvisticky správne odvodené. Maďarskí Rómovia ho odmietli ako prví a následne aj poľskí Rómovia. Je vhodnejšie používať slovo holokaust, podobne ako v prípade židovského holokaustu, keďže išlo v podstate o rovnakú diskrimináciu a vyvražďovanie.“
Z čoho pramenila nacistická averzia voči Rómom?
Norimberské rasové zákony boli prijaté v roku 1935. Pojem rasa bol vedným pojmom fyzickej antropológie, deliacim ľudí na tri, neskôr štyri skupiny. Nacistická eugenetika sa zaoberala „čistotou bielej rasy“. Za „čistú“ považovali „árijskú germánsku rasu“, najmä „nordického typu“. Naopak, Židov a Rómov považovali za „elementy zabraňujúce čistote rasy“. Podobný osud mal čakať aj slovanské národy, ktoré mali byť po víťazstve Hitlera vysťahované za Ural; tí, ktorí by v Európe ostali by, bez nároku na vzdelanie, mali byť využívaní na podradné práce.
Ako vyzerala genocída Rómov.
Rómovia boli označení geneticky nenapraviteľných asociálov, preto prvé koncentračné tábory boli ako tábory pre asociálov, kam boli umiestňovaní najprv muži, neskôr boli premenené tzv. cigánske tábory, kde boli sústreďované celé rodiny V Protektoráte boli také tábory v Letoch u Písku a v Hodoníne u Kunštátu. Odtiaľto potom smerovali transporty do vyhladzovacích koncentračných táborov.
V prvej fáze 2. svetovej vojny sa genocída Rómov odohrávala priamo za frontovou líniou. Tak to bolo na území dnešného Poľska, Bieloruska, Ukrajiny a Pobaltia. Spomeniem masové popravisko na Ukrajine Babin Jar, kde okrem Židov vraždili aj Rómov. V roku 1942 nariadil vodca SS Heinrich Himmler zriaďovanie likvidačných koncentračných táborov. Dovtedy zomierali väzni v táboroch na choroby a pre zlé zaobchádzanie.
Prečo nastala tá zmena a čo rozkaz znamenal?
Pretože ani najbezcitnejší vojaci SS masové popravy civilistov už psychicky nezvládali. Mnohí museli byť z frontu stiahnutí „na zotavenie“. Zriaďovaním „tovární na smrť“ sa snažili nacisti zefektívniť proces vyhladzovania a tiež urobiť vraždenie morálne jednoduchším pre vrahov. Zriaďovali plynové komory a krematóriá. Na základe tzv. Auschwitz-Erlass (Osvienčimský dekrét) zo 16. decembra 1942 sa deportovalo približne 13-tisíc Rómov z Ríše a ďalších 10-tisíc z Európy do Auschwitz-Birkenau. Tam bol zriadený aj špeciálny rodinný cigánsky tábor, kde na Rómoch vykonával svoje zvrátené lekárske pokusy Dr. Mengele.
Bola situácia na Slovensku iná?
Slovensko bolo satelitným štátom Veľkonemeckej ríše. Nariadenia nadväzovali na nemecké. Prvým bol branný zákon z roku 1940, ktorý Rómom, rovnako ako Židom, znemožnil službu v armáde. Slúžili v 6. robotnom prápore.
V čom tkvelo diskriminačné a rasistické zákonodarstvo v Slovenskom štáte?
Slovenský štát, ktorý vznikol v roku 1939 po rozpade Československa, v mnohom napodobňoval diskriminačné rasové zákony nacistického Nemecka. Podľa vyhlášky ministerstva vnútra č. 127 z roku 1940 „pod pojmom Cigán má sa rozumieť … iba ten príslušník cigánskej rasy, pochádzajúci z nej po oboch rodičoch, ktorý žije životom kočovným alebo usadlým síce, avšak sa vyhýba práci.“ V apríli 1941 vydalo ministerstvo vnútra vyhlášku č.163 „o úprave niektorých pomerov Cigánov“. Táto vyhláška sa dotkla nielen početne menšej skupiny olašských Rómov, ktorým bolo zakázané kočovanie, pričom im odobrali kone a vozy, ale aj všetkých usadlých Rómov: títo boli povinní odstrániť svoje obydlia od štátnych alebo miestnych ciest, a umiestniť ich „oddelene od obce, na mieste odľahlom a obcou vyznačenom“.
Koľko bolo na začiatku 2. sv. vojny u nás Rómov?
Odhady o pripísaných Rómoch hovoria na Slovensku o 100-tisíc ľuďoch. Pripísaný znamená, že za Rómov označili ľudí podľa svojho uváženia, na etnickú identitu sa ich nepýtali.
Aké ďalšie zákony sa na Rómov vzťahovali?
Pokiaľ v obci žili najmenej tri rómske rodiny, okresný úrad ustanovil „cigánskeho vajdu“, ktorý bol podriadený miestnemu richtárovi a zodpovedal za plnenie jednotlivých protirómskych opatrení. Rómovia nesmeli cestovať verejnými dopravnými prostriedkami, mali obmedzený vstup na verejné miesta, do miest a obcí smeli vstupovať len vo vymedzené dni a hodiny (napríklad dvakrát do týždňa v dopoludňajších hodinách). Nesmeli vlastniť psov, v obchodoch a pohostinstvách im nesmeli predávať alkoholické nápoje, opakovane boli zo strany príslušníkov Hlinkovej gardy vystavovaní ponižujúcim telesným prehliadkam.
Kde sa Rómovia zhromažďovali?
V zmysle vyhlášky Ministerstva vnútra z 2. apríla 1941 boli zriadené dva typy donucovacích zariadení pracovného charakteru: pracovné strediská (určené pre Židov) a pracovné útvary (určené predovšetkým pre asociálov, medzi ktorými boli zahrnutí aj „Cigáni bez pracovného pomeru“). Rómovia, ktorí tvorili v týchto útvaroch vždy minimálne polovicu zaradencov, boli nasadzovaní na najťažšie manuálne práce. Pracovali často až 11 hodín denne v nevyhovujúcich hygienických podmienkach, za minimálnu mzdu.
Takéto pracovné útvary vznikali od roku 1942. Na východnom Slovensku bol zriadený komplex v Hanušovciach nad Topľou, Bystrom, Petiči a Nižnom Hrabovci – Rómovia tu budovali železničnú trať Prešov – Strážske. Na strednom Slovensku bol takýto tábor v Jarabej, kde zaradenci budovali štátnu cestu horského prechodu Čertovica. Rómovia pracovných útvarov v Dubnici nad Váhom a v Ilave boli nasadení na zemné práce pri regulácii Váhu. V roku 1943 bol zriadený takýto tábor v Revúcej, jeho zaradenci tu budovali železnicu Revúca – Tisovec. Rómovia, ktorí boli internovaní v pracovnom útvare v Ústí nad Oravou sa podieľali na výstavbe Oravskej priehrady.
Podľa čoho vyberali mužov do táborov?
Zoznamy pripravovali obce, ktoré mali možnosť zbaviť sa takto ľudí, ktorých nechceli. Zriaďovaním „táborov pre asociálov“ sa vojnový Slovenský štát k zvrátenej nacistickej ideológii o vrodenej asociálnosti a zločinnosti Rómov. V pracovných útvaroch boli aj Slováci (najmä kriminálnici a recidivisti), no Rómovia tvorili vyše 50 percent.
Máme aj pozitívny postoj obcí k Rómom?
Podľa Vyhlášky Ministerstva vnútra „O niektorých pomeroch Cigánov“ boli povinní odstrániť svoje obydlia od štátnych alebo miestnych ciest. Niektoré obce sa svojich Rómov zastali, písali ministerstvu vnútra, že to spravia až neskôr, vyhovorili sa na blížiacu sa zimu a Rómov si v obci nechali. Pekný príklad je z Dunajskej Lužnej (okres Senec). Obec tvorili tri osady: dve maďarské a jedna nemecká. Keď starosta nemeckej osady dostal príkaz dodať súpis Rómov, odkázal, že on má v obci len užitočných kováčov. Nakoniec títo kováči dostali zákazku na výrobu cvočkov do vojenskej obuvi pre Wehrmacht.
Boli nejaké deportácie Rómov?
Nie, Rómovia neboli zo Slovenskej republiky deportovaní, aj keď tábor v Dubnici nad Váhom sa na takýto transport pripravoval. Z územia južného Slovenska okupovanom Maďarskom však deportovaní boli. Najprv ich sústredili vo Hviezdicovej pevnosti v Komárome a odtiaľ ich deportovali do Dachau. Odtiaľ ich odviezli do ďalších táborov – mužov do Buchenwaldu, ženy do Rawensbrücku. Napriek tomu, že išlo o tisícky ľudí, dodnes nemáme presné čísla. Jediným riešením je štúdium zoznamov z koncentračných táborov a porovnanie s prameňmi z obcí, odkiaľ boli deportovaní . Je to náročné štúdium, téma pre napísanie doktorandskej dizertácie.
Keďže Rómovia nemohli slúžiť so zbraňou v ruke, ako sa dostali do SNP?
Na Slovensku nebolo vylučovanie Rómov z armády dôsledné. Máme príklady Rómov, ktorí sa dostali na východný front a prešli k Svobodovej armáde. V nej sa podieľali na oslobodzovaní Slovenska. Po vypuknutí Slovenského národného povstania mnohí Rómovia narukovali do československej povstaleckej armády, po jeho potlačení ostali v horách ako partizáni. Najmä z Podpoľania bolo mnoho rómskych partizánov. Z jednotlivcov spomeniem Antona Facunu a z rodín najznámejšou sú Klincovci z Dúbrav, či Berkyovci z Detvy, Očovej a Hriňovej. Facuna sa z východného frontu dostal do Talianska, kde sa pridal k partizánom. Pôsobil ako tlmočník, sprievodca a spravodajský pomocník v skupine Day. Bol vymenovaný za slobodníka OSS a vyslaný na územie Slovenska počas SNP.
O Hlinkovej garde sa hovorilo v druhej časti, navrhujem tu vypustiť!
Prečo sú príbehy Rómov v Povstaní tak málo známe?
Pretože v povstaní nevystupovali ako Rómovia, neodlišovali sa od partizánov spolu s ktorými bojovali za slobodu. Ak odišli z nejakej dedinky piati chlapi bojovať do Povstania a pridal sa k nim jeden Róm, brali ho ako ďalšieho povstalca, nebola dôležitá jeho etnicita. Mnoho Rómov pomáhalo partizánom s jedlom, obzvlášť ak bol členom partizánskej skupiny vzdialený príbuzný. Partizáni často zišli do osady pod lesom, kde im dali stravu. Bolo to pre povstalcov bezpečnejšie než ísť do dediny.
Mohol získať Róm – účastník národného boja za oslobodenie osvedčenie podľa zákona č. 255/1946?
Určite niektorí toto osvedčenie dostali, nie sú mi známe ich počty, pretože pri priznávaní sa nehľadelo na etnicitu. Myslím, že mnohí ani nevedeli, že naň mali nárok, hoci mnohí ak neboli sami partizáni, tak partizánom aktívne pomáhali.
Ako Nemci odhaľovali rómsku spoluprácu s partizánmi?
Na vyhľadávanie ukrývajúcich sa Židov a partizánov sa zameriavali príslušníci bezpečnostnej polície Sicherheitspolizei (SIPO) a bezpečnostnej služby Sicherheitsdienst (SD), ktorí iniciovali aj provokácie. Najväčšej brutality voči civilnému obyvateľstvu – i voči Rómom – sa dopúšťal na strednom Slovensku trestný oddiel Einsatzkomando 14 so sídlom v Banskej Bystrici. Dôvodom boli často len domnienky. Napríklad videli niekoho vychádzať z lesa, tak ho zadržali a obvinili, že pomáhal partizánom. Napríklad z obce Lutila pri Žiari nad Hronom odviezli všetkých Rómov do Turčeka, kde ich povraždili. Zámienkou bola údajná spolupráca s partizánmi, pričom pamätníci uviedli, že z ich obce neboli partizáni, ani nik s nimi nespolupracoval.
Ďalší príklad je z Tisovca. Tam do rómskej osady prišli rusky hovoriaci civili, vydávajúci sa partizánov. Rómovia v nich nespoznali provokatérov a pomoc im prisľúbili. Nadránom bola obec obkľúčená nemeckými vojakmi, mužov postrieľali, ženy a deti odviezli pravdepodobne do Kremničky, kde ich čakal rovnaký osud. Do tretice príklad z Dolnej Bzovej. Tam bol zámienkou obvinenie, že rómski partizáni vykradli obchod, čo stačilo na to, že všetkých miestnych mužov odvliekli do Zvolena, kde ich na židovskom cintoríne popravili.
Existovali aj kuriózne prípady?
Trpkým je pre mňa príklad z obce Slatina. Pred Vianocami 1944 sa z obce narýchlo stiahli nemeckí vojaci, pretože sa obávali útoku červenej armády. Keďže táto na obec nezaútočila, vrátili sa pre svoje zásoby potravín, odevov a ďalších vecí. Zistili, že ich sklad bol vykradnutý. Bez vyšetrovania obvinili miestnych Rómov. Zhromaždili ich pred domom Kolomana Fizika: najprv znásilnili niekoľko dievčat, potom všetkých nahnali do domu, do okien strieľali zo samopalov a hádzali ručné granáty. Nakoniec dom poliali benzínom a zapálili. V ohni uhorelo 56 ľudí. Sami však museli utiecť, lebo na obec útočila ruská armáda. V obecnej kronike sa uvádza: „Keby neboli meškali 1-2 hodiny, cigánskych spoluobčanov by určite zachránili.“
Odohrávali sa nejaké pogromy či organizované útoky proti Rómom aj po vojne?
Nie, to, čo by sme mohli nazvať pogromami sprevádzanými vraždením sa nedialo. Ale napríklad v 60. rokoch, v rámci programu „likvidácie cigánskych osád a rozptylu cigánskeho obyvateľstva“, zrovnali celé osady buldozérmi, obyvateľov previezli čo českých okresov alebo nasťahovali do panelových sídlisk.
Došlo niekedy k odškodneniu Rómov?
Žiaľ, odškodnení neboli. Kolegyňa Zuzana Kumanová to uvádza v najširších súvislostiach: celkom prirodzene sa hneď po vojne riešila genocída Židov a prijímali sa opatrenia. Ale Rómovia ich súčasťou neboli a ich tragédia upadala do zabudnutia. Na rozdiel od Židov sa nemali možnosť vysťahovať tak ľahko, a preto ostávali v obciach. Pokiaľ sa z bývalého člena, či dokonca predstaviteľa HSĽS stal po 1945 nový funkcionár MNV alebo KSČ, nemali sa ani komu sťažovať. Mnohí o svojom utrpení počas vojny nechceli hovoriť ani svojim deťom.
Do akej miery sa rómsky holokaust pripomínal po roku 1945?
Nepripomínal sa, naopak sám som mal v roku 1988 problém so snahou zaradiť do jednej publikácie o Rómoch príspevok moravského historika prof. Ctibora Nečasa o genocíde Rómov. Pred rokom 1990 bola táto téma tabu.
PhDr. Arne B. Mann, CSc. (* 1952) je popredný slovenský etnológ a romista. Žije a tvorí v Bratislave. V roku 1978 skončil štúdium na FF UK v Bratislave (odbor národopis). V roku 1980 obhájil titul PhDr., a v roku 1997 získal hodnosť CSc. Od roku 1983 pracuje ako samostatný vedecký pracovník v Ústave etnológie SAV. Skúma históriu a zvyky Rómov na Slovensku, vrátane náboženstva a viery, rodiny a spoločenských vzťahov, obrady a obyčaje, bývanie a demografi cký vývoj. V posledných rokoch
sa intenzívne zaoberá aj témou rómskeho holokaustu. V rokoch 1998 až 2016 sa spolupodieľal aj na výskume Etnokulturní vývoj Romů na Fakulte humanitních studií Karlovej univerzite v Prahe.
Za svoju vedeckú prácu získal od prezidenta SR Rudolfa Schustera a Nadácie Solidarita pamätnú medailu pri príležitosti Pamätného dňa obetiam holokaustu a rasového násilia. Ďalej Cenu Národopisnej spoločnosti pri SAV za rok 2003 v kategórii publikačná činnosť (spolu s Milanom Kováčom) za publikáciu Boh všetko vidí. A MV SR a splnomocnenec vlády SR pre rómske komunity mu 8. apríla 2014 udelili Cenu Romipen pri príležitosti Svetového dňa Rómov „za prínos v oblasti zlepšovania kultúrneho a vzdelanostného rozvoja Rómov“