Ján Lipták, autor a režisér programu
Bol som 25 rokov riaditeľom Štátneho archívu v Rožňave a folklóru sa venujem vyše 50 rokov, či už ako tanečník, spevák a dnes najmä ako choreograf a režisér. Prameňov, z ktorých sa dá čerpať pri tvorbe programu s vojenskou tematikou som nazbieral neúrekom, z archívnych dokumentoch i z rozprávania starého otca a otca, účastníkov oboch svetových vojen a členov SZPB.
Gemerské osvetové stredisko v Rožňave prišlo so zámerom uviesť v rámci folklórnych slávností v Rejdovej program s vojnovou tematikou.
O utrpení
K jeho príprave som pristúpil s rešpektom. Ľudia väčšinou vojny nenávidia, boja sa o blízkych, príbytky a životy. Žiaľ, mier berieme ako samozrejmosť, hoci ňou nie je. A keďže „mier je obdobie, keď sa o vojne môže nerušene spievať,“ v programe spievame a hovoríme o vojnách a utrpeniach, ktoré prinášajú.
Náš program priblížil vojnu, ako sa zachovala vo vojenských piesňach, v korešpondencii a spomienkach generácie našich starých rodičov a rodičov. Mnohí sme súčasťou tzv. trojgeneračnej pamäte, keď starí rodičia komunikujú a rozprávajú viac s vnukmi, než so svojimi deťmi, takže vnuci vedia niekedy o nich viac.
Spomienky dedov
Spomínanie starých otcov na 1. sv. vojnu sme brali ako rozprávku s dobrým koncom. Spomínanie otcov bolo ešte veľmi živé a ťažšie sa nám počúvalo. Nikdy nezabudnem, ako posedávali na priedomí a stále s rovnakým zanietením spomínali, čo všetko museli prežiť a po akej strastiplnej ceste prišli z vojny, či zo zajatia domov.
Najčastejšie sa vedeli pohádať na textoch piesni. Či strom stojí „v tej italskej zemi“, alebo „na Kráľovej holi,“ alebo sa spieva „italskie kanony”, či „nemeckie”. To, na čom sa však zhodli, bola platnosť „vojenskej regule“, poriadku a disciplíny. A že keď začali dávať vojakom pálenku „už sme vedeli, že bude útok, že budeme šturmovať… a vtedy sa obracal na boha a modlil sa aj ten, čo v boha neveril.“
Živé svedectvo
V programe vystupovali folklórne kolektívy z Rejdovej, Rožňavy, Gemerskej Polomy, Pače, Honiec, Vyšnej Slane. Hlasy chlapov z Telgártu sa vynímali najmä, keď s Pačankami spievali v závere „Starosloviensky očenáš“.
Najstaršie zachované vojenské piesne sa viažu k protitureckým vojnám, k stavovským povstaniam, napoleonským vojnám zo začiatku 19. storočia, až napokon k pôsobeniu vojakov z územia dnešného Slovenska a jeho historických regiónov na frontoch I. svetovej vojny a neskôr k II. svetovej vojne a SNP. Väčšina vojenských piesni nie je viazaná na konkrétnu dedinu, resp. región. Spievajú sa po celom Slovensku i na Morave, líšia sa akurát dialektom a často aj frázovaním. Ľudové vojenské piesne predstavujú vierohodné svedectvo o dobe, v ktorej vznikli.