PhDr. Ladislav Skrak
Sté výročie narodenia Vladimíra Mináča (10. augusta 1922) možno pripomenúť cez viaceré hodnotné portrétne podoby tejto romantickej a statočnej osobnosti pokrokových národných dejín. Ide najmä o maľbu Františka Kudláča z prvej polovice 70. rokov. Vznikala v období pôsobenia Mináča v pozícii predsedu Slovenského literárneho fondu. Ďalej je to sochárske dielo Alexandra Trizuljaka zo začiatku 80. rokov. Išlo o súčasť súboru portrétov venovaných osobnostiam slovenskej hudby a literatúry – Ján Cikker, Eugen Suchoň, Alexander Moyzes, Andrej Plávka, Miroslav Válek atď.
Jednou z ďalších významných iniciatív sa stalo úsilie, v rámci ktorého vznikala v polovici 80. rokov Pedagogická encyklopédia Slovenska. Rozsiahly súbor maliarskych portrétov vytvoril pre túto encyklopédiu český výtvarník žijúci na Slovensku František Šesták. Koncipoval aj spisovateľov maliarsky portrét vo farebne a poeticky expresívnom výraze.
Mináčovo literárne dielo znamenalo závažný inšpiračný zdroj a motivický základ tvorby viacerých významných grafikov ako ilustrátorov. Týka sa to aj tých najslávnejších: Oresta Dubaya, Jozefa Baláža a Vincenta Hložníka. Mináča fotografovali a portrétovali o. i. Zuzana Mináčová (manželka spisovateľovho brata Jána) a Tibor Huszár.
V čase výtvarného dotvárania foyeru nového sídla ministerstva kultúry v budove niekdajšej Tatrabanky v 90. rokoch osadili bronzový sochársky potrét V. Mináča, ktorý zvládal akademický sochár Alexander Ilečko. Nech je však ako výnimočný výtvarný výtvor ocenený sochársko-architektonický koncept Mináčovnho hrobu v bratislavskom Slávičom údolí od národného umelca, architekta Dušana Kuzmu.
Pred desiatimi rokmi na výstave Spomienky v Dvorane Ministerstva kultúry SR, venovanej V. Mináčovi k nedožitej deväťdesiatke, sme zverejnili vynikajúce diela portrétistu a autora mnohých pomníkov osobností a národných dejín – Jána Kulicha. Najmä pamätná medaila, ale aj statua, ktorú v súčasnosti vystavujú v Galérii J. Kulicha vo Zvolenskej Slatine, stojí za úvahu, kde by mohol mať Mináč svoj pomník – v rodnom Klenovci či v predpolí sídla Matice slovenskej v Martine?!
Tohto roku sme odhaľovali nie bustu, ale sochársky portrét V. Mináča v Rimavskej Sobote. Stalo sa tak na mieste, kam dochádzal na gymnaziálne štúdiá, v deň 100. výročia narodenia. Vznikal na základe portrétnych štúdií akademického sochára Štefana Pelikána, ktoré po majstrovej smrti dotvoril sochársky žiak Kamil Papuček.
Zložitejší je Mináčov osud, pokiaľ ide o jeho zavlečenie do nacistických koncentračných táborov. Zlapaných mladých povstalcov Wehrmacht mienil použiť ako injektáž k vysileným a umierajúcim väzňom. Čudný to prejav humanity.
V spojitosti s postojmi V. Mináča nie je od veci pripomenúť, že bol úprimným priateľom viacerých výtvarníkov, napríklad Michala Jakabčica, Viery Žilinčanovej, Vincenta Hložníka a Vladimíra Kompánka.
Ako vyslanec ministra kultúry Válka mal som preveriť anonym o “liberálnych móresoch” v Matici. Obratom sme spolu s Mináčom problém vyriešili: diela Hložníka a Kompánka sú organickou súčasťou stavby. Ak sa matičiarovi nepáči originál v kancelárii, môže si ho so susedom obmeniť.