Vojna je hrozná, ale schopnosť obety a nezlomná odvaha obdivuhodná

Branislav Balogh

Foto: archív Tomáša Bojara

V minulom čísle sme Vám predstavili pútavý dokumentárny film o československých vojnových hrdinoch Františkovi Fajtlovi a Filipovi Jánskom. Dnes vám prinášame exkluzívny rozhovor s jeho režisérom  Tomášom Bojarom.

Pán Bojar, aký bol vzťah vašej rodiny k národnému boju za oslobodenie?

Môj dedko počas vojny pôsobil u talianskych partizánov, následne sa dobrodružným spôsobom dostal do Veľkej Británie. Nastúpil ku Kráľovskému letectvu, no pre vrodenú očnú vadu nemohol byť letcom a priamo sa zúčastňovať na leteckých bojoch. Pôsobil, až do konca vojny ako meteorológ.

Vyvolal vo vás záujem o históriu?

Keď som bol malý, všeličo mi rozprával a mňa to pohltilo. Zážitkom, ktorý ma veľmi ovplyvnil  bol pre mňa moment, keď mi dedko dal knihu Františka Fajtla Létal jsem s Třistatřináctkou. Tá kniha ma spolu s knihou Filipa Jánského Nebeští jezdci nadchla a tam sa zrodil môj záujem o históriu.

Kedy vo vás vzklíčila idea spracovať túto tému a prečo ste zvolili práve túto formu autentických dokumentárnych záberov?

Témy si nevyberám, oni si vyberajú mňa v zmysle, že človek musí jednoznačne a silno pocítiť, že je niečo vo vzduchu a on nie je ten zvrchovaný tvorca, ale skôr ten, kto niečo tvaruje. Tak to ja vnímam. Necítim sa byť suverénnym autorom, ktorý si povie: Teraz sa idem venovať migrácii. Tak to skrátka nie je. V zásade, aj keď sa táto téma od iných tém mojich filmov líši, tak pre mňa to bol rovnaký impulz. Niečo som pred sebou videl a usiloval som sa to stopovať.

A čo to znamenalo v tomto konkrétnom prípade?

Pokiaľ sa rozprávame o filmovej forme, ja som spočiatku v spolupráci so strihačom Šimonom Špidlou, spoluautorom filmu dospel k tomu, že táto zmiešaná civilná forma, v ktorej veľkú úlohu má vnútorný hlas, bude pre tento druh filmového rozprávania najvhodnejší.

Koľko archívov ste navštívili a aký výskum podmieňoval vznik vášho diela?

Prvých deväť mesiacov som študoval odhadom pätnásť Fajtlových kníh. Vypisoval som si pasáže, začal som vytvárať koláže textov a napísal asi stostranovú osnovu toho príbehu. Paralelne so štúdiom kníh som sa najprv v Národnom filmovom archíve v Prahe, následne asi v trinástich filmových archívoch vo Veľkej Británii, Francúzsku, Rusku, Nemecku, Poľsku, Slovensku a aj v archíve Getty Images v USA paralelne s textami kníh vnáral do audiovizuálneho a vizuálneho materiálu. V súčte to boli dva roky práce, no ja by som slovo práca nepoužíval. V prvom rade to bola radosť od začiatku až do konca.

Vytvárali ste film s konkrétnym zámerom?

Pokiaľ sa film využije napríklad v školách, budem len rád, pretože sa tam dvaja vojnoví hrdinovia exponujú ako dvaja uveriteľní ľudia. To vari môže školskému publiku sprostredkovať niečo, čo k nim bežne spoza katedry nedoľahne. Alebo naopak zistíme, že pre dnešnú Tik-Tokovú (Tik-Tok je sociálna sieť na internete, kde užívatelia zdieľajú krátke skeče a videá v trvaní niekoľkých minút, pozn. autora) je príliš zdĺhavé sledovať vyše hodinový dokumentárny film. Som zvyknutý, že môj zámer pri tvorbe sa často líši od interpretácie a prijatia mojich diel divákmi…

…pán režisér, trošku sa odchyľujete od mojej otázky.

Nechcem vám uhýbať od odpovede. Keďže sa váš časopis Bojovník primárne venuje protifašistickému odboju, zámer bol veľmi nenásilnou, organickou formou, cestou bez nejakej prehnanej doslovnosti a explicitnosti, prostredníctvom konfigurácie filmových scén sprostredkovať ľuďom a divákom pocit a presvedčenie, ku ktorému by v ideálnom prípade mali dospieť sami. Ten film nie je vytvorený tak, aby ich viedol za rúčky, ale sprostredkoval im presvedčenie, že v ľudskom živote sú chvíle, keď je potrebné sa rázne postaviť agresorovi a vzdorovať mu.

Takže nie ste stúpencom pacifizmu?

Vážim si Leva N. Tolstého, vážim si Mahátmu Gándhího, vážim si Petra Chelčického, to boli úctyhodní muži, no ich základná pacifistická myšlienka podľa mňa bola zavádzajúca. Konkrétna realita života nám ukazuje, že zlu treba odpovedať jazykom, ktorému ako jedinému rozumie. Tým je jeho vlastný jazyk a Jánsky a Fajtl toho boli schopní a robili to s bravúrnou samozrejmosťou. Boli schopní obetovať sa, riskovali svoje životy. Pre mňa to bola veľká téma dávno pred začiatkom vojny na Ukrajine so snahou ukázať, že sú situácie, keď vojna môže byť spravodlivá a odpor môže byť spravodlivý. Sila tohto príkladu ľudí, ktorí sa tým riadili, môže byť inšpiratívna.

Bude sa v situácii agresie voči Ukrajine (výraz prijatý rezolúciou mimoriadneho zasadnutia Valného zhromaždenia OSN č. 11/1 z 2.3.2022) vysvetľovať práve v súvislosti s konfliktom, ktorý sa v Európe objavil naposledy pred 77 rokmi?

Historické analógie sú vždy veľmi citlivé a človek musí byť opatrný pri ich používaní. No práve v tomto prípade nejaké analógie vidím. V prvom rade rovnako ako pred 80 rokmi u nás v ČR, ako aj u vás na Slovensku hádam ešte vo väčšej miere, hlasy appeasementu (uzmierovanie protivníka ústupkami) v zmysle hesiel: Ukrajinci predsa nemali Putina provokovať, ako sa k Rusku škaredo správali. Nech si to ale Ukrajinci s Rusmi vybavia sami, my sa do toho nestarajme, skúsme sa s Putinom pragmaticky dohodnúť. Je to v nejakom ohľade veľmi podobné s tým, čo zaznievalo v západnej Európe v roku 1938. Pozrite, ako sa tí Čechoslováci škaredo správajú voči Sudetským Nemcom, nedráždia príliš svojim správaním Hitlera? Nemali by sme sa s Hitlerom snažiť rozumne dohodnúť? Ja skrátka analógiu vidím.

Druhá rovina je, že každá vojna je hrozná a prináša so sebou nesmiernu dávku utrpenia a zmaru, čo je vo filme dobre vidno, že človek začne byť po čase unavený a nemôže dlhodobo tú záťaž znášať. V prípade Fajtla a Jánskeho príchod únavy trval pomerne dlho, no my ani v poriadnej vojne sami nie sme, ale únava z neďalekého konfliktu sa dostavila už po niekoľkých mesiacoch. Spoločnosť je skrátka slabšia, menej koherentná. Po prvotnom vzopätí sme už v lete, respektíve pri hrozbe plynovej a energetickej kríze videli jej únavu. V tomto kontexte mi pripadá Fajtlova a Jánského nezlomnosť nesmierne cenná, obdivuhodná a inšpiratívna.

Bolo vašim zámerom ukázať antagonické charaktery oboch hrdinov?

Sú to v istom ohľade „kontracharaktery“, Husman (pôvodné meno Jánskeho) mal v sebe niečo  huncútskeho, v najlepšom slova zmysle beťárskeho. Asi musíte byť šibal, aby ste sa v 17 rokoch rozhodli utiecť pred Nemcami z Protektorátu cez Nemecko, a aby ste podnikli také dobrodružstvo. Nemáte toľko zábran a vydáte sa na odyseu Európou bez pohľadu vľavo a vpravo. Práve vaša bezstarostnosť vám to umožní zažiť. František Fajtl bol v tomto ohľade rozvážnejší, zodpovednejší typ, bol o desaťročie starší. Dvaja rozprávači sa vzájomne doplňujú, no to najzákladnejšie – schopnosť prinášať žertvu v mene slobody, riskovať vlastný život, no zároveň sa nevyvyšovať a zostať ľudský, vtipný a zostať priateľský – to bolo vlastné im obom. Áno, bol medzi nimi rozdiel, no najpodstatnejšou je spoločná kvalita ich oboch.

Keďže na univerzite ste kedysi obhájili dizertáciu o teoretikovi trestného práva 18. storočia Cesare Beccariovi, ako ste sa dívali na zlovôľu socialistickej diktatúry, ktorá sa k vlastencom vrátane Fajtla zachovala tak, ako sa zachovala? 

Povedal by som to nasledujúcim spôsobom. Ten film je kondenzátom veľmi živej a živorodej skúsenosti. Na pojmovej úrovni som, sťa čitateľ Hany Arendtovej a jej diela Pôvod totalitarizmu, nenarazil na niečo prevratne nové. Vždy som vedel, aký nesmierne krehký je mierový poriadok, čo vidíme dnes v priamom prenose, ako sa môže prepadnúť do nejakej novej formy totalitarizmu alebo hoci aj do vojny. To bolo niečo, čo som si na čisto teoretickej úrovni uvedomoval. No a práve preto natáčam filmy, lebo vždy je rozdiel o niečom vedieť a niečo zažiť, respektíve precítiť to. Skúsenosť prežitia niečoho je omnoho naliehavejšia, silnejšia a práve to mi sprostredkovali svojimi príbehmi Fajtl a Jánský. Napríklad uvedomenie si tej krehkosti nášho bežného mierového života vo mne nesmierne posilnili. To je tá prvá rovina.

Ale v akých súvislostiach vnímate povojnový osud práve týchto dvoch vojnových hrdinov?

Pokiaľ sa pýtate na tie hrôzy, ktorých boli spomenutí letci nielen svedkami, ale, žiaľ, aj účastníkmi, ja si osobne myslím, že je to jedna z najodpudivejších, najzahanbujúcejších udalostí našich dejín. Tí komunisti, ba nebál by som sa v tomto kontexte povedať „komouši“, sa ich báli z dobrých dôvodov. Vedeli, že sú to chlapi, ktorí len tak neuhnú, koniec koncov prisahali vernosť anglickému kráľovi, ako to zaznie aj vo filme. Principiálna lojalita voči demokratickému poriadku Západu v nich bola silná. To boli ľudia, ktorí štyri roky videli, ako funguje britská slobodná spoločnosť, zažili to a následne to vedeli porovnať. Na jednej strane videli slobodu spojenú aj s úctou k pravidlám a mali to v sebe. Ten zločin, ktorí „komouši“ na letcoch spáchali sa, žiaľbohu, nedá nejako odčiniť. Naša spoločnosť sa po roku 1989 aspoň nejakým spôsobom usilovala ten dlh splatiť. Z rozprávania dcéry generála Fajtla viem, že prežíval roky v ČSFR a neskôr v Českej republike s láskou. Dostalo sa mu náležitej pozornosti a úcty, jazdil do škôl, bol ocenený vyznamenaniami. Ľudia mu prejavovali úctu a snáď aj rešpekt.

Vnímate aj nejaké krivdy v súčasnosti voči moderným dejinám?

Áno, je nimi paradoxne ten ahistorický pohľad na dejiny. Či už ide o čmáranie po sochách, v Česku máme skúsenosť s pomaľovaním sochy Winstona Churchilla, nakoľko podľa kritikov bol v istom ohľade rasista. Alebo napríklad to, že letci vo vojne boli stotožnením istého druhu maskulinity, považujú niektorí ľudia zo súčasnej generácie za nebezpečné, moderne sa to nazýva toxickým. To mi pripadá absolútne nesprávne a ahistorické.

Stretli ste sa s nejakou formou odsúdenia filmu, pre toxickú maskulinitu letcov?

Zatiaľ tých reakcií veľa za mesiac premietania nebolo a publikum ho vyhľadáva so sympatiou k letcom. U nás v Prahe sa socha Churchilla počmárala a je otázkou, či by tie dve slečny, aktérky toho vandalizmu boli schopné istej veľkorysosti voči všetkým názorom oboch hrdinov filmu. Tá obava sa netýka konkrétneho filmu, ale vychádza z nejakej mojej skúsenosti, že časť populácie v anglo-americkej akademickej sfére by slová Františka Fajtla, ktorými opíše realitu trhoviska v Káhire (Fajtl opisuje zanedbaný vzhľad a temperamentnú povahu miestnych na príklade krádeží pomarančov pozn. red.), boli považované za slová bieleho muža, ktorý uplatňuje svoju mocenskú a geopolitickú prevahu. Boli by vnímané ako veľmi toxické a niekto by možno povedal až fašistické. To je absurdné, ak by bojovník proti fašizmu dostal túto nálepku napríklad za slová o kradnutí pomarančov na trhu, kde opisuje deti plné chorôb a biedy, ktoré by boli takto dezinterpretované. To sú veci, ktoré si všímam.

Uvažovali ste, že by ste pre budúci odpor tú pasáž vystrihli?

Prirodzene uvažoval, no osobne sa snažím tomu duchu doby vzdorovať. Dosť často sa stretávam s tým, že moje umelecké výstupy neprídu niekomu dostatočne korektné. Nie, že by som bol hrdý, na to, že sa to deje, no ak sa to niekomu javí ako nekorektné, mám čisté svedomie a s ním sa snažím neuhýbať podobnej kritike. Podľa mňa tam nič toxického nie je a jednoducho je to pohľad doby, presnejšie niektorých jej čitateľov.