Vladimír Clementis na rokovaní Valného zhromaždenia OSN
Prof. PhDr. Dalimír Hajko, DrSc.
Pri čítaní Clementisových publikovaných článkov, záznamov rozhlasových prejavov, úvah a výziev, ktoré sa vysielali pod pseudonymom Peter Hron z Londýna počas 2. svetovej vojny, mi zarezonovali dve otázky.
Je možné hľadať v textoch vyzývajúcich k aktívnemu odporu voči existujúcemu politickému režimu a zároveň proti vojne také myšlienky humanizmu, ktoré by boli všeobecnejšie platné? A po druhé, kde je hranica medzi prispôsobením sa politickej situácii a humanistickým presvedčením.
Nebola to len ostrá a sarkastická kritika vtedajších mocenských štruktúr, ale predovšetkým pozitívne hľadanie cesty smerujúcej k humánnejšiemu svetu, objavovanie východísk a následné zverejňovanie tohto objavu v článkoch a rozhlasových vystúpeniach. Ich ohlas nebol vôbec zanedbateľný, londýnsky rozhlas sa na Slovensku počúval a obyvatelia mu dôverovali.
Napätie vo vzťahoch s Čechmi
Jedným z problémov, ktorým sa Vladimír Clementis (20. 9. 1902 – 3. 12. 1952) intenzívne venoval, boli česko-slovenské vzťahy. Cítil v nich dlhotrvajúce napätie, ktoré sa vyostrilo najmä po vzniku samostatného Slovenska. On však chcel veci naprávať, vysvetľovať na prospech vzájomnosti obidvoch národov: „Písal som v snahe prekonať psychologicky azda pochopiteľnú protislovenskú roztrpčenosť v zahraničných kruhoch českých… a chybný postoj voči Slovensku, aký vládol do značného stupňa medzi čs. emigráciou na Západe.“
Clementis ako ľavičiar, komunista (do KSČ vstúpil roku 1924) a navyše evanjelik, slovanofilsky a v zásade pročesky orientovaný intelektuál, mal isté pochopenie pre českú „roztrpčenosť“. Ale vynaložil všetky sily a vplyv, aby obhájil slovenské záujmy a inicioval väčšie pochopenie z českej strany. Išlo mu o pravdu a spravodlivosť. Vždy brojil nie za povrchnú, falošnú (typu já mám Slováky rád), no za skutočnú a všestranne pochopenú rovnoprávnosť národov Čechov a Slovákov. Využíval každú príležitosť, aby upozornil na pozitívne vyjadrenia, týkajúce sa vzťahu Čechov a Slovákov, ktoré vyšli z pera tzv. režimistických spisovateľov, a to napriek tomu, že inokedy vychvaľovali Hitlerov režim ako „vzorný sociálny poriadok“.
Keď Milo Urban v prvomájovom čísle politického denníka HSĽS Slovák upozornil, že „bývalý český režim“ prebudil v mladšej generácii mocné sociálne cítenie a naučil jej príslušníkov všímať si aj sociálne otázky, Clementis sa nerozpakoval citovať ho v rozhľadovej štúdii Literárne Slovensko. Imponovali mu najmä Urbanove slová: „Právom môžeme tvrdiť, že únikom z Uhorska, vymanením sa z maďarského područia, vymanili sme sa nielen z národného, ale aj zo sociálneho otroctva. Čo sme teda v Československu nadobudli, to bolo predovšetkým sebavedomie človeka.“
„Verím, že sa dožiješ – o desať, o pätnásť rokov? – socialistickej Európy a pozdravíš ju aj za mňa. Už aj preto musíš vytrvať a nájsť kladný pomer k životu a dnešku… Odchod je ľahší s pohľadom do budúcnosti.“
Vladimír Clementis v rozlúčkovom liste manželke Líde napísanom krátko pred jeho popravou.
Prázdnoduché výzvy k rovnoprávnosti
Vo vzťahoch medzi národmi neexistuje absolútna rovnosť a rovnoprávnosť. Myšlienka, či skôr heslo o rovnoprávnosti národov môže byť len politickým apelom, prázdnoduchou výzvou, ak nemá kultúrne, historické, ekonomické a v neposlednom rade i emocionálne zázemie.
Hoci o principiálnej oprávnenosti tejto myšlienky bol Clementis osobne presvedčený, preňho to bolo iba zbožné želanie, politická výzva k stmeleniu dvoch subjektov – českého a slovenského národa. Ich rozdielnosť uznával, no prekrýval ju dobromyseľným presvedčením, že dokážu žiť v rovnoprávnom vzťahu.
Teda že napr. Česi nebudú poukazovať na to, ako doplácajú na Slovákov, akí sú Slováci kultúrne menej vyspelí a pod. Na druhej strane Slováci nebudú vyčítať Čechom, že obsadili výhodné miesta v hospodárskej sfére, ktoré by podľa ich názoru mali patriť rodeným Slovákom, že ničia slovenskú ekonomiku, lebo ak budú, iskra napätia bude stále živá. Vzdať sa celkom dôsledne podobných výhrad však nebolo reálne ani na jednej ani na druhej strane.
A tak idea rovnoprávnosti ostávala viac menej len politickým heslom, síce lákavým a pre mnohých sympatickým cieľom, no takým, ktorý bolo možné v konečnom dôsledku dosiahnuť iba čiastočne, dočasne a podmienečne. Poctivejšia bola potom už vlastne myšlienka jedného „československého národa“, ktorá podobné problémy do značnej miery obchádzala. Ak sa k tej Clementis nepriznával, slovenská identita a národná svojbytnosť mu bola nadovšetko drahá a presadzoval ju pri každej príležitosti.
Úniky zo samoty v emigrácii
Clementis sa ocitol v zložitej situácii: v prevažne českom prostredí emigrantského Londýna musel vyjadrovať permanentný nesúhlas s ľudáckou vládou ergo aj so slovenskou samostatnosťou a vyzdvihovať myšlienku, že skutočná podstata nášho národa je iná, než ju reprezentuje Tisova vláda.
Bola to preňho jedna z menších osobných tragédií, pretože odmeny za tento postoj sa mu v povojnovej ČSR nedostalo. A je pravdepodobné, že sa tam cítil so svojimi názormi a postojmi osamotený. Jeho život determinovala samota napriek prítomnosti bojových druhov z DAVu, šťastnému manželstvu a viere v budúcnosť šťastných ľudí…
Úniky zo samoty človeka neraz privádzajú do sféry simplifikácií, ako keby zjednodušenie riešení ľahšie viedlo k pozitívnym odpovediam na životné situácie. Druhým, poväčšine novinárskym, zjednodušením bolo Clementisovo chápanie totality, alebo ako on hovoril, „totalizmu“, „totálnosti“. Bol presvedčený, že k nej po vzore hitlerovského Nemecka smeruje po roku 1938 aj Slovensko. Obával sa tohto trendu, ktorý sa pomaly, no nezadržateľne v prvej polovici 40. rokov stával skutočnosťou.
Osudové historické paradoxy
Radikálne totalitu ako princíp vládnutia v oprávnenom hneve odsudzoval v rozhlasových prejavoch, v novinových článkoch, v úvahách akéhokoľvek druhu. Prečo však hovorím o zjednodušovaní? Jeho podstatou bolo totiž nerozlišovanie medzi druhmi a typmi totality. Nepochopenie faktu, že rovnako nebezpečná ako čierna či hnedá je aj červená totalita, ba zo širšieho pohľadu aj žltá alebo zelená. Pravda, ako vždy v konkrétnych historických chvíľach, ľudia citlivo vnímajú spravidla iba tú aktuálne pôsobiacu. A tá sa Clementisovi ukázala ako nanajvýš škodlivá a likvidačná.
Historickým a osobným paradoxom bolo, že sa pre Vladimíra Clementisa ukázala ako fatálne nebezpečná práve tá druhá totalita. Ale na to neprišiel asi ani v hodine svojej smrti. Veril ideám.
S vysokou pravdepodobnosťou by na ňom neboli vykonali ľudáci či gardisti rozsudok smrti, keby bol zostal počas vojny na Slovensku, no na smrť ho odsúdili a popravili komunisti, formálne hlásatelia tých istých myšlienok, ktorým on sám veril a ktoré v ich čistej, nezdeformovanej podobe presadzoval ako praktický politik, aj ako novinár už v medzivojnovom období najmä v časopise DAV.
(Výňatok z príspevku na vedeckej konferencii SZPB, Matice slovenskej a Klubu Nového slova venovanej 100. výročiu narodenia V. Mináča a 120. výročiu narodenia V. Clementisa, ktorá sa konala 7. októbra 2022, krátené a medzititulky red. Bojovník)