Delegácia SZPB sa dostala k pomníku až po skončení slávnostného zhromaždenia. Zľava: Martin Krno, Anna Bergerová, Viliam Longauer. Karol Kuna a Ivan Pasternák.
Martin Krno
Foto Ladislav Skrak
Pôvodne sa malo odhalenie centrálneho pietneho miesta v Bratislave, respektíve ako sa vyjadril vo svojom prejave jeden z ústavných činiteľov, „otvorenie Hrobu neznámeho vojaka“, konať v predvečer vlaňajšieho Medzinárodného dňa vojnových veteránov. V onen deň, teda 11. novembra, sa tam však ešte kopili hromady dlažobných kociek.

Reparát sa tak udial až 6. decembra. Súčasnému kabinetu Eduarda Hegera, poverenému dočasne vládnuť, však slúži ku cti, že uskutočnila to, čo sa nepodarilo jej jedenástim predchodkyniam. Zrejme im chýbala vôľa. Najďalej pokročila vláda Petra Pellegriniho, ktorý vyčlenil pre Magistrát hlavného mesta SR Bratislavy spolu 820-tisíc eur. Aj sa začalo s intenzívnym hľadaním vhodnej lokality, ale vtedajší premiér vládol prikrátko.

Opäť na bočnej koľaji
Náš Zväz už v roku 1993 po zrode samostatnej Slovenskej republiky inicioval vytvorenie takéhoto pietneho miesta, spolu s obnovou pamätníka Milanovi R. Štefánikovi. Aj s tým si dali prvé vlády načas. No tridsaťtriročné „úsilie“ o zriadenie Hrobu neznámeho vojaka nemá v strednej Európe obdobu.
Pozvanie na slávnostný akt prišlo do sídla SZPB v poslednej chvíli. Iniciátor-neiniciátor, mali sme problém dostať sa cez kordón bezpečnostných zložiek na miesto ceremónie. Zopakoval sa tak scenár terajšieho ministra obrany v demisii pri podobných podujatiach, napríklad vlani na oslavách 78. výročia SNP v Banskej Bystrici. Podľa starého myjavského porekadla: „Jenom pro nás a pro naše dítky.“ Účasť širšej, ťažšie kontrolovateľnej verejnosti bola opäť nežiaduca. Len aby sa zase nenašiel ktosi, kto im z duše povie, čo si o nich myslí… A jeden taký sa aj našiel.

Tentoraz to však ľudia z okruhu Jaroslava Naďa dotiahli do partajnej perfektnosti. S výnimkou predsedu parlamentu a vojenských funkcionárov boli v oficiálnej delegácii iba členovia vlády za hnutie OĽaNO a vedúci prezidentskej kancelárie Metod Špaček, ktorý prečítal posolstvo neprítomnej Zuzany Čaputovej. Viaceré médiá si prítomnosť osôb na mieste ani neoverili a publikovali úryvky z prejavu o vojne a mieri, ktorý údajne predniesla hlava nášho štátu.
„Sú ako bratia tu, čo padli bezmenní, a preto všetci majú jedno meno: neznámy vojak.“
Text na pamätníku Hrob neznámeho vojaka
Veniec SZPB asi nežiaduci?
Pietny akt otvárali a zakončovali duchovní katolíckej a evanjelickej cirkvi z Ozbrojených síl SR. Padli pritom poznámky typu: „A to sme náboženský či laický štát?“ alebo „Čo ak ten padlý hrdina bol, nedajbože, ateista či žid?“ Na záver sme sa ešte mali všetci pomodliť Otčenáš tak, „ako nás to Pán naučil“. Mnohí účastníci však vtedy asi neboli v škole.

Zaujímavá bola aj dramaturgia pietneho aktu. Ešte pred začiatkom akcie prišli za nami zriadenci z ministerstva obrany. Vraj máme pochopiť, že už je prítmie a december, a že keby tu chcel každý klásť kvety, ceremónia by sa nepatrične natiahla. Znamená to, že v oficiálnej časti k pomníku napochodujú iba ústavní činitelia.
Keďže sme zaregistrovali viacero predstaviteľov rozličných vojenských združení, vyjadrili sme s touto požiadavkou pochopenie. Neskôr sa však ukázalo, že veniec mal len SZPB a zrejme iba preň by páni politici nestihli doma večeru. Ešteže sme sa stačili dodatočne pokloniť pred „čerstvým“ hrobom krátko predtým, ako vojaci zvinuli červený koberec.

Pol milióna visí vo vzduchu
Z prejavu Borisa Kollára sme sa dozvedeli podrobnosti o tom, ako naši predkovia bojovali raz proti Turkom, potom zase na ich strane, ako sa slovenským husárom pod vedením Andreja Hadíka pred 260 rokmi podaril husársky kúsok a dobyli Berlín. Až v poslednej vete odznelo, ako sa naši predkovia zúčastnili aj druhej svetovej vojny a SNP.

Eduard Heger a Jaroslav Naď ďakovali za postavenie pomníka kade-komu, aj „nášmu pánovi ministrovi financií“ (hoci peniaze naň vyčlenila už Pellegriniho vláda), no SZPB nespomenuli. Vlastne ani nás nik neprivítal. Naši odbojári Anna Bergerová a Karol Kuna tam opäť boli iba pre formu. Ako to teda ministerstvo obrany myslí s novo podpísanou dohodou o spolupráci so Zväzom?
Pred rokom sme v dvoch článkoch Bojovníka písali, že v prípade vytvorenia Hrobu neznámeho vojaka sa SZPB malo podieľať na výberovom konaní a práci expertnej komisie. Na rokovania nás však nepozývali, o rozhodnutiach sme sa dozvedali partizánskym spôsobom až dodatočne. Napríklad o tom, že spomínaných 820-tisíc eur zrazu preforsírovali z bratislavského magistrátu na účet Starého Mesta, kde vtedy ešte trónila starostka Zuzana Aufrichtová, nominantka vládnej koalície. Vypísala súťaž na dielo v hodnote 320-tisíc eur.

Kosti pod dlažobnými kockami
Čosi malo ísť na úpravu okolia, objavili sa nové dlaždice. Kde sa však zatúlal zvyšok finančného balíka? Vo vzduchu visí aj ďalšia otázka: Prečo sa zrazu rozhodli situovať hrob do úzkeho priestoru medzi dunajským nábrežím a jednou z najhlučnejších ulíc hlavného mesta? Negatíva sa potvrdili hneď na otváracom ceremoniáli, keď počas dopravnej špičky vyzváňala jedna električka za druhou. A to by tam mali chodiť zahraničné delegácie s autami a vencami, a televízne štáby. S publikom sa očividne nepočíta.
Aspoňže sa upustilo od pôvodnej myšlienky, aby pamätník predstavovala zväčšenina meča z Blatnice, o ktorom ani nevieme, komu v predveľkomoravskom období patril a proti komu s ním bojoval. Z dvadsiatich štyroch návrhov zo Slovenska a Česka napokon vyhral model sochára Mareka Kvetána. Levitujúci (vznášajúci sa) kruh má symbolizovať vojenský štít padajúci alebo opierajúci sa o zem, doplnený o motív večného ohňa – svetelného lúča.

Pod dlažobné kocky uložili truhličku s kosťami príslušníka 1. čs. armádneho zboru, ktoré objavili v roku 1997 v Duklianskom priesmyku a doteraz ich uchovávali vo Vojenskom múzeu vo Svidníku. Keď sme vo večerných hodinách a po prežitých dojmoch sklamaní odchádzali z Rázusovho nábrežia, ktosi potichu zanôtil známy verš z piesne Karla Kryla: „A co na to neznámý vojín?“
Pamätník Hrob neznámeho vojaka
Odhalenie: 5. decembra 2022
Miesto: Rázusovo nábrežie, Bratislava
Autor: Marek Kvetán (sochár, nar. 1976) a Juraj Blaško (grafická spolupráca)
Materiál: Bronz
Forma: Kruh s motívom večného ohňa uprostred