Ioannis Sideropoulos, hovorca Českého svazu bojovníků za svobodu
Foto Múzeum SNP a archív redakcie
Adolf Hitler plánoval bitku o Kaukaz ako ďalší Blitzkrieg. Naštartoval ju 17. júla 1942. O niekoľko týždňov mala 6. armáda poľného maršala Friedricha Paulusa získať prístup k rieke Volge, dostať sa ku kaukazskej rope a dobyť mesto, ktoré nieslo meno führerovho úhlavného nepriateľa, Josifa V. Stalina.
V tom istom čase vrcholila v Protektoráte Čechy a Morava tzv. druhá heydrichiáda. V čom tieto dve významné udalosti súviseli? Tvrdá odveta Nemcov za smrteľný útok čs. parašutistov na zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha mala otriasť nielen Čechmi, ale celým svetom, aby nacisti presvedčili všetkých o svojej sile a schopnostiach na frontoch aj okupovaných územiach.
Česi mali v dôsledku krvavých represálií prísť o intelektuálnu elitu a stať sa poslušnými nástrojmi nemeckých okupantov. Rozsudky smrti a masový teror sa otvorene propagovali nielen vo všetkých médiách, ale aj povinne na pracoviskách. Nemci vypálili obce Lidice (10. júna 1942), Ležáky (24. júna 1942) a pripravovali ďalšie pohromy.
„Nesmieme tieto národy, najmä Čechov a podobnú zberbu rozmaznávať. Naopak, raz ich vytlačíme. Tieto národy nechceme, chceme ich krajinu. Vodcove politické názory sú veľmi jasné, tvrdé, ale dôsledné.“
Joseph Goebbels, 22. augusta 1938
Prehnané sebavedomie nacistov
Nemci boli vrcholne sebavedomí aj vďaka počiatočným úspechom na východnom fronte. Podarilo sa im odolať protiofenzíve Červenej armády a jej ďalším pokusom prelomiť blokádu Leningradu. Wehrmacht odrazil Sovietov aj pri Charkove, a tak jeho velenie verilo, že tým odčinilo krach Blitzkriegu pri Moskve.
Hitlerovi sa podarilo stabilizovať front a na obrovskom úseku pri Rževe neustálou kanonádou a zákopovými bojmi púšťal žilou červenoarmejcov. Úspech pri Charkove (12.-28. mája 1942) bol tiež pre Nemcov istým signálom, že sa môžu pokúsiť o viac, teda zvrátiť vývoj vo vojne. Cieľom nového, masívneho útoku sa mal stať Stalingrad, nové veľké hospodárske centrum ZSSR a zároveň strategický dopravný koridor z juhu na sever. Po Volge a železnici sa transportovali strategicky dôležité pohonné hmoty a potraviny.
V lete 1942 postupovali nemecké jednotky dvoma smermi: na Kaukaz a Stalingrad. Paulusova armáda mala prerušiť Volgu ako najdôležitejšiu dopravnú tepnu krajiny a dobyť mesto ako „centrum vojenského priemyslu a komunikačný uzol“. Riadili sa smernicou č. 41, ktorú Hitler podpísal 5. apríla a uvedené vojensko-politické ciele v nej rozvíjali myšlienky tzv. plánu Barbarossa.
Hlavnými podmienkami pre konečnú porážku Sovietskeho zväzu bolo podľa najvyšších generálov Wehrmachtu dobytie Kaukazu s jeho bohatými zdrojmi ropy, úrodných poľnohospodárskych oblastí Donu, Kubáňa, severného Kaukazu a dolného Povolžia. Očakávané dobytie Stalingradu by nielen blokovalo zásobovanie Sovietov, ale otváralo by aj novú možnosť útoku na Moskvu z juhozápadu, západu a severozápadu už v letnom období.
Prismelé dobyvačné plány
Do konca júna sústredili Nemci v oblasti asi 900 000 vojakov a dôstojníkov, 1260 tankov, 17 000 diel a mínometov, 1640 bojových lietadiel, a to v zóne od Kurska po Taganrog na fronte širokom 600 až 650 kilometrov. Toto zoskupenie zahŕňalo až 35 peších divízií a vyše 50 tankových a motorizovaných divízií.
V súlade so smernicou vrchného veliteľstva Wehrmachtu č. 45 z 23. júla 1942 mali skupinu armád Juh v rámci príprav na ofenzívu rozdeliť na dve časti. Skupina armád A (veliteľ poľný maršal Wilhelm List) mala za úlohu dobyť Kaukaz. Smernica predpisovala: „Spolu s vybavením obranných línií na rieke Don pripadá úloha skupine armád B udrieť pri Stalingrade a poraziť tam sústredené nepriateľské zoskupenie, dobyť mesto a tiež prerezať šiju medzi Donom a Volgou a narušiť dopravu po rieke.“
Potom mali tankové a mechanizované jednotky zasiahnuť územie pozdĺž Volgy s úlohou dosiahnuť mesto Astrachan a rovnako tam ochromiť pohyb po hlavnom kanáli Volgy. Zloženie skupiny armád B (poľný maršal Maximilian von Weichs) zahŕňalo: nemeckú 4. tankovú, 2. a 6. armádu, 8. taliansku a 2. maďarskú armádu, neskôr k nim pribudla 3. a 4. rumunská kráľovská armáda.
Na dobytie Stalingradu bola zo zloženia vojsk skupiny armád B pridelená 6. armáda (gen.plk. Friedrich Paulus). Nemecké velenie si bolo natoľko isté jej rýchlym postupom, že od 1. do 16. júla zredukovalo zloženie armády z 20 na 14 divízií.
Valili sa do zbombardovaného mesta
Operácii predchádzali dôkladné niekoľkodenné plošné a cielené nálety, ktoré mali preventívne zničiť akýkoľvek odpor. Situáciu Nemcom uľahčoval fakt, že pred Stalingradom sa rozprestiera rovná step a terén sa dal sledovať bez prekážok. Takže sa do vybombardovaného mesta doslova valili.
Vojská juhozápadného frontu Červenej armády utrpeli následkom tejto situácie ťažké straty a nedokázali zastaviť postup nacistických vojsk. Jednotky južného frontu, odrážajúce útoky formácií skupiny armád A z východu, severu a západu, sa stiahli do obrannej oblasti Rostova.
Nemecké velenie zasadilo hlavný úder silami 6. armády v smere na Stalingrad po najkratšej ceste cez veľký ohyb Donu zo západu a juhozápadu. Mali takmer dvojnásobnú prevahu síl. Každým dňom očakávali, že úplne zničené mesto padne. To sa však nestalo.
Pred Wehrmachtom sa zrazu vytvoril nový obrovský front, ktorý si na strane nacistov vyžiadal výraznú mobilizáciu ľudských zdrojov. Potrebovali nové zbrane a muníciu. Zrazu sa stal Protektorát Čechy a Morava pre Nemcov veľmi dôležitým. Jeho priemyselné aj poľnohospodárske možnosti a infraštruktúra opäť nadobudli pre Hitlera strategickú dôležitosť.
Ako to oceňujú súčasní historici
Bolo jasné, že masová hrôza a nepokoj neprospieva k produktivite práce, o čom führera osobne informoval Karl Hermann Frank. To predznamenalo zásadný obrat v rokovaní s Čechmi. Zelenú dostali veľké propagandistické akcie kolaboranta, protektorátneho ministra školstva a ľudovej osvety, Emanuela Moravca.
Hitler skutočne požadoval rozsiahle zatýkanie a prenasledovanie, veď v prvej reakcii na atentát na Heydricha nariadil popraviť 10 000 ľudí. Frank ho však presvedčil, že väčšina českého obyvateľstva zostáva lojálna a že treba zohľadniť ekonomický potenciál protektorátu, najmä v zbrojnej výrobe. Hromadné popravy by podľa neho ohrozili vtedajší model protektorátnej správy – ústretovou sociálnou politikou sa totiž práve Heydrich usiloval získať lojalitu českého robotníctva.
„Konečné riešenie českej otázky musí so sebou priniesť to, že tento priestor musia definitívne osídliť Nemci. Tento priestor je srdcom Ríše a nemôžeme strpieť, ako ukazuje vývoj nemeckej histórie, aby z neho znova a znova prichádzali rany dýkou proti Ríši.“
Z prejavu Reinharda Heydricha 4. februára 1942 v Nemeckej sále Pražského hradu
Protektorát sa podľa Franka mal stať pokojným hospodárskym zázemím ríše. Hitler napokon pristúpil na tieto argumenty, ktoré by nahrali aj pozitívnej zahraničnej propagande. Prioritou sa stali mediálne aktivity: manifestácie vernosti, demonštratívne odsúdenie pôvodcov atentátu, verejné rezolúcie a zhromaždenia. Hitler však nerozhodoval o protektoráte na základe jeho vývoja či situácie z pohľadu Čechov, ale z hľadiska aktuálnych a dlhodobých záujmov Veľkonemeckej ríše.
Preto nebude prehnaná úvaha, že keby Nemci v lete 1942 uspeli v bitke o Stalingrad, tak by „druhá heydrichiáda“ pripravila tragický osud pre všetkých Čechov. Obrancovia Stalingradu dvesto dní hrdinsky bojovali. V dôsledku všetkých súvislostí môžeme objektívne konštatovať, že bojovali nielen za seba, ale aj za Čechov. To by im mali priznať a oceniť ich za to.
(Krátené a medzititulky red. Bojovník)
