Ioannis Sideropoulos
Krátko po oslobodení Československa musela novobudovaná armáda čeliť agresii ozbrojených ukrajinských nacionalistických formácií. Tzv. banderovci k nám prenikali vo veľkých i malých skupinách s cieľom prebiť sa do amerických či britských okupačných zón v Nemecku a Rakúsku.
Organizácia ukrajinských nacionalistov sa vytvorila vo Viedni roku 1929. Opierala sa o emigrantov žijúcich v Nemecku, ČSR a o časť ukrajinskej menšiny v Poľsku a Sovietskom zväze. K jej základným prejavom patrila fašizujúca národná koncepcia, antikomunizmus, antisovietizmus a hrubý antisemitizmus. Preto ju v ČSR zakázali. V tridsiatych rokoch organizovala teroristické akcie na území Poľska a ZSSR vrátane vrážd popredných politikov aj vlastných umiernených členov.
Ukrajinskí nacionalisti sa dopúšťali masových i jednotlivých zločinov najmä na poľskom obyvateľstve, ale aj na Židoch, volynských Čechoch a predstaviteľoch sovietskeho štátneho aparátu. Neskôr sa stali hlavnými spojencami nacistov v okupovanom Poľsku a na sovietskej Ukrajine.
Z Poľska sa presúvali na Slovensko
Po skončení vojny sa väčšina jednotiek Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) premiestnila do juhovýchodného Poľska, kde rozpútala teror proti štátnej moci. Operovali tam v sile päť- až šesťtisíc príslušníkov. Tamojšia vláda sa ich vyčíňaniu usilovala zabrániť vojensky a policajnými protiakciami. Riešila to aj núteným presídlením ukrajinskej menšiny na západ krajiny, odkiaľ vysťahovali nemecké komunity.
Pod týmto tlakom sa viaceré jednotky UPA presúvali na Slovensko, kde ich zaznamenali prvýkrát 13. augusta 1945 pri Spišskej StarejVsi a Medzilaborciach. Nasledovali správy o ďalších bandách. Jedna vylúpila 23. augusta obce Suchá a Príkra pri Svidníku. Banderovci tiež obsadili niekoľko dedín v okresoch Stropkov, Prešov, Giraltovce a postupovali smerom na Humenné až k hranici Zakarpatskej Ukrajiny.
V povojnovom období bola proti banderovcom k dispozícii len nedoplnená 10. divízia s veliteľstvom v Košiciach. Na rozkaz ministra národnej obrany Ludvíka Svobodu poslalo veliteľstvo Oblasti 4 na východné Slovensko ďalšie jednotky, ktoré neskôr doplnili o dve roty samopalníkov z Moravy.
Nové formácie proti teroristom
V spolupráci so ZNB a Červenou armádou sa podarilo do konca septembra 1945 banderovcov vytlačiť z československého územia a ich hlavné sily ustúpili späť do Poľska a na Ukrajinu. So vzrastajúcou intenzitou vojenských akcií banditi opäť prenikli do ČSR a pokračovali v bojoch smerom na rakúske a nemecké hranice.
K Medzilaborciam sa 10. júna 1947 dostala sotňa (rota) Chromenko. Koncom júna prenikla aj najnebezpečnejšia skupina Burlak. Severne od Medzilaboriec sa pohybovala málo monitorovaná sotňa Kremeň, ktorá mala vlastný proviant, a preto nebola nútená lúpiť.
Z československej skupiny Oceľ, ktorá mala zaisťovať bezpečnosť hraníc, sa vytvorila špeciálna jednotka Teplice. Zapojila sa do stíhania teroristických skupín vo vnútrozemí. Jej veliteľom bol od júla do októbra 1947 generál Július Nosko.
Začiatkom júla pôsobilo na východnom Slovensku po príchode posíl už 4 400 vojakov. Začalo pracovať výzvedné spravodajstvo a medzi obyvateľmi sa vytvorila sieť informátorov. Zabezpečenie akcií sa výrazne zlepšilo. Počet osôb bojujúcich proti banderovcom dosiahol 13. júla číslo 5 640, z toho 1 339 príslušníkov ZNB. Pod ich tlakom sa rozptýlili predovšetkým roty Chromenko a Burlak. Časti z nich sa premiestnili do Nízkych Tatier a Slovenského rudohoria.