Eduard Chmelár
Pred sto rokmi, 10. augusta 1922, sa narodil v Klenovci jeden z najmúdrejších ľudí, akých porodila slovenská zem. Na tomto mieste si však nechcem spomínať na Vladimíra Mináča ako na významného spisovateľa, esejistu, scenáristu, publicistu a v neposlednom rade i politika, ale najmä ako na výraznú postavu protifašistického odboja s pevnými morálnymi a hodnotovými kritériami.
Čerpal som pritom z osobných spomienok a stretnutí s majstrom, z jeho článkov a esejí a v neposlednom rade z vynikajúcej knihy V košeli zo žihľavy, v ktorej zapísal svoje rozhovory s Mináčom spisovateľ a publicista Peter Holka.
O velikánovi našich moderných dejín kolujú dva mýty. Ten prvý znie: bol to nacionalista. Ten druhý tvrdí, že utilitárny oportunista (po našom: „kam vietor, tam plášť“), vždy sa vraj prispôsobil aktuálnemu režimu. Tento obraz o ňom šíria antikomunisti aj komunisti, všetci, ktorých jeho búrlivá nezávislá povaha niečím dráždila.
Ja hneď musím zaprotestovať, že je to veľmi nespravodlivá nálepka. Ak chceme spoznať skutočnú podstatu osobnosti Vladimíra Mináča, nemôžeme obísť kľúčovú formujúcu udalosť jeho života – Slovenské národné povstanie a následné útrapy v dvoch koncentračných táboroch.
Mináč nebol uvedomelý komunista od mladíckych čias, ako napríklad Laco Novomeský. S marxistickým učením sa začal cieľavedome oboznamovať až od začiatku 60. rokov, dovtedy o ňom, ako sám priznával, nič nevedel. A hoci v sebe nosil hlboký zmysel pre sociálnu spravodlivosť, jeho tvorivý potenciál i štátnické uvažovanie sa sústreďovalo predovšetkým až výlučne na emancipáciu Slovenska.
Pokus o novú štátnosť
Napriek tomu a práve preto, ako hovorieval, nikdy nesúhlasil s vojnovým Slovenským štátom „ani vnútorne, ani vonkajškovo“. Pociťoval ho ako nespravodlivosť – už len preto, že musel utekať z Felediniec do Klenovca a z Rimavskej Soboty do Tisovca. Zo dňa na deň od neho nová moc žiadala, aby sa vzdal všetkého, čím dovtedy žil: ideálov, idealizmu, aj dôvery v historické osobnosti, ktorú dovtedy pociťoval.
„Slovenský štát nebol kresťanský, ale katolícky,“ protestoval, aby zdôraznil aj svoje protestantské korene. Na druhej strane pripúšťal, že Slovenský štát ho v ničom neobmedzoval, mohol študovať, čo chcel, a nenútil ho ísť na front. „Bolo oveľa lepšie žiť na Slovensku ako v Maďarsku, nehovoriac o Poľsku, Čechách, bývalej Podkarpatskej Rusi alebo o Ukrajine,“ priznával.
Povstanie pociťoval od začiatku ako „pokus o novú štátnosť“. Samotná skúsenosť vojnovej Slovenskej republiky mala vplyv aj na politickú prax SNP a Povstanie neumožnilo politikom začleniť Slovensko mechanicky do ČSR.
„Jednoducho, museli vziať na vedomie nové povedomie na Slovensku a povedomie sa v mase občanov veľmi zmenilo; zmenilo sa smerom k národnému povedomiu, smerom k nároku na vlastnú identitu a na vlastný štát. Povstanie bolo aj prvým pokusom formulovať samostatnosť Slovenska v rámci Česko-slovenskej republiky. Aj dnešné pokusy o štátnosť nemožno zväzovať s nesamostatným slovenským štátom, ktorý bol naozaj štátom protektorátnym, nad ktorým držal ochrannú ruku protektor a ten protektor sa ešte k tomu volal Adolf Hitler; treba ju odvodzovať od samostatných rozhodnutí slovenskej politickej reprezentácie,“ vášnivo zdôrazňoval.
Prekliatie aj výzva do budúcnosti
Mladý študent Povstanie očakával, vedel o jeho prípravách, preto pre neho nebol problém rozhodnúť sa. Ako typický intelektuál však uvažoval aj o tom, ako by sa správal, keby nežil na území, na ktorom vypuklo SNP. Zvlášť proti srsti mu boli tvrdé postupy proti tým spisovateľom, ktorí podpísali manifest proti Povstaniu. Prišli mu ako niekedy až nezmyselne kruté.
Existujú ľudia, ktorí nie sú schopní prekonať svoju slabosť alebo strach, ktorí nikdy nepoznali cestu osobnej vzbury. Mináč mal pre nich zvláštne pochopenie… Na druhej strane sa ako aktívny účastník SNP dokázal pozrieť naň kriticky, s nadhľadom a bez zbytočného pátosu.
Za jeho najdôležitejšie svedectvo v tomto zmysle považujem nasledujúce myšlienky: „Dostať sa na povstalecké územie si nevyžadovalo veľa odvahy; odvaha sa začínala počas Povstania: v trvaní a vytrvaní. Povstanie samo seba zdecimovalo po ústupe do hôr; do hôr ustúpila iba ak tretina povstalcov a dve tretiny sa prikryli slamou alebo zemiakmi, a tak pretrvali. Na našom veľkorysom pokuse chýbala práve vytrvalosť, a to vytrvalosť vojaka.“
Už Alexander Matuška vyčítal Slovákom to, čo nazval „trochárstvo“, nedôslednosť. Spolu s Mináčovou výhradou voči nášmu nedostatku vytrvalosti je to kľúčový pojem filozofie našich dejín, naše historické prekliatie i výzva do budúcnosti.
V Povstaní sa nekádrovalo
Mináč rovnako tvrdí, že počas SNP (aspoň zo začiatku) nik nekádroval, kto je vojak a kto partizán. „To všetko sú voloviny,“ komentoval takéto rozdeľovanie znechutene. „V Povstaní boli takéto vyhranené strety iba na najvyššej úrovni, nie dolu.“ Študentská čata, do ktorej ho zaradili, mala tri družstvá. On sám bol veliteľom jedného z nich a bol hrdý na to, že mal na starosti guľomet.
Jeho čata bránila Klenovec, až pokým sa neobjavila nemecká obrnená kolóna. Potom ich „klenovské tetky“ uprosili, aby nezničili ich dedinu, tak ustúpili do hôr. Vzali si osem dobre vykŕmených volov, múku a inú poživeň, ktorá im pomohla v ťažkých podmienkach prežiť.
Často sa presúvali, utekali v noci, daždi a zúfalstve, ale skutočné problémy sa pre neho začali až v zime, keď si k ohníku zohnal zopár dievčat, piekli si slaninku, zemiaky, niečo popili a Mináč, ktorému milostné pletky nikdy neboli cudzie, sa chcel trochu povyťahovať. „Frajersky som krútil na prste svoj služobný revolver, žiaľ, bol odistený, narazil mi lúčik na prst a prestrelil som si nohu.“
Najväčšia dráma spisovateľovho života
Touto hlúpou nehodou sa pre neho odštartovala najväčšia dráma jeho života. Bolo to niekedy medzi Vianocami a Novým rokom, v horách panovala treskúca zima, snehu až po pás. Mináča museli veľmi strastiplne znášať do dediny, potreboval pomoc. Lekár ho ošetril, zopár dní sa u neho skrýval, ale na Silvestra obkľúčil Klenovec pluk SS.
Uniknúť sa nedalo a tých, čo sa o to pokúsili, zastrelili. Nemci ženy nahnali do kostola, chlapov do krčmy (tak, ako to robili vždy a všade), a tam ich začali (podľa slov Mináča) triediť ako fazuľu: kto prežije a koho na mieste popravia. Vyberal ich miestny zradca pod krycím menom kapitán Antek. Mináč bol medzi tridsiatimi, ktorých na mieste nezabili.
„Bola to noc, keď som sa dotkol smrti nie ako náhody, ale ako niečoho neodvratného a konkrétneho… kľačali sme traja na kolenách opretí o stenu, uprostred bol neznámy vojak, poranený na viacerých miestach, krvácal celú noc, ale nezomrel…“ spomínal si s trpkosťou spisovateľ.
Antek hral dvojitú úlohu, no Mináč ani na chvíľu nezapochyboval, že sa na neho nemôže spoľahnúť. Keď sa na niekoho nahneval, ako napríklad na horára Reptiša zo Sinca (mal za manželku jeho sesternicu Maňu), na mieste, pred jeho očami, ho zastrelil. Ešte na Mináča stačil zakričať, aby pamätal na jeho dvoch synov…
Na každom kroku číhala smrť
K tridsiatim ľuďom z Klenovca pridali ďalších dvadsať z vrchov a spolu ich odvliekli najprv do Hnúšte a odtiaľ do Banskej Bystrice. Spolu s Mináčom odvliekli aj jeho otca, matku a 11-ročnú sestru. Jeho otca pustili v Trenčíne, matku so sestrou v Nitre – prihovoril sa za nich manažér z fabriky Tomáša Baťu. Vladimír poputoval z nitrianskeho väzenia priamo do koncentračného tábora Mauthausen.
O tom, že tú cestu vôbec prežil, hovoril ako o obrovskom šťastí. Na každom kroku číhala smrť. Keď ich viezli z Bystrice do Nitry, zastali v Kremničke. Ale pec bola vtedy plná. „V ten deň si už odstrieľali svoje,“ povedal s úľavou. O tom, čo sa dialo, neskôr, nechcel rozprávať. Nedostal to z neho ani jeho blízky priateľ Peter Holka.
„Ja ten koncentrák stále ešte nemôžem spomínať, proste, nestrovil som ho,“ ospravedlňoval sa. „Vždy som sa vyhýbal myslieť naň, aby som si zachoval nejakú ľudskú tvár, nejakú ľudskú spôsobnosť, aby som nemyslel na ľudskú zvlčilosť, aby som sa nestal nepriateľom ľudstva, aby som si neuvedomoval stále to, s čím sa nedá žiť,“ hovorieval s takou skrivenou tvárou od bolesti, až ste ju pociťovali fyzicky.
Nevyrovnal sa s tým do konca života. Ani v jeho prozaických prácach nenájdete významnejšie miesta, kde by sa o tejto životnej skúsenosti zmieňoval. Vždy som rozmýšľal nad tým, aké ľudské poníženie tam musel prežiť, či ho zo seba nemôže zmyť alebo má dokonca pocit viny.
Zlopovestné schodisko v Mauthausene
Párkrát som sa z neho pokúšal niečo vytiahnuť aj ja, no vždy odpovedal len úsečne a neochotne. Preto som sám navštívil Mauthausen, aby som videl, aby som pochopil a aby som sa ho nepýtal hlúpo.
Viem, že istý čas pálil mŕtve telá v peci krematória. V pozostatkoch ľudí nahádzaných na kopu neraz spoznával známych i blízkych, nevedel v sebe spracovať toľké ľudské poníženie a nikdy sa nezbavil tejto nočnej mory. Potom nosil podvyživený a chorý z blízkeho kameňolomu ťažké 50-kilogramové balvany po strmom schodisku, ktoré dostalo prezývku „schody smrti“.
Videl som ich na vlastné oči a nechápal som. Mal tie schody spočítané. Bolo ich 186. Ak niekto spadol, buď ho zastrelili, alebo so sebou strhol ďalších pod ním. Niekoľko mesiacov sa koncentroval na to, aby sa sústredil, ako správne klásť nohy pred seba a nestratiť rovnováhu. Nič viac.
V Mauthausene zavraždili stotisíc ľudí, ale Mináč prežil. Tým sa však jeho útrapy neskončili. Z Mauthausenu ho hnali na cestu smrti do Dachau, ktorá trvala štyri dni a štyri noci. Bol úplne vyčerpaný, pamätal si len, že stáli v dobytčáku nalepení jeden na druhom bez vody, jedla, bez akýchkoľvek základných potrieb. Došlo tam k niekoľkým prípadom ľudožrútstva na ľuďoch, ktorí už nevládali a odpadli.
V Dachau sa zhromažďovala antifašistická elita. Väznili tam publicistu Ferdinanda Peroutku, maliara a spisovateľa Josefa Čapka, kardinála Josefa Berana, ale aj guvernéra Slovenskej národnej banky Imricha Karvaša či spoluzakladateľa Česko-Slovenska a významného sociálnodemokratického politika Ivana Markoviča, ktorý neskôr zahynul v Buchenwalde.
Tu sa Mináč dožil konca vojny. „Oslobodil ma texaský jazdecký pluk armády generála Pattona,“ spomínal s vďačnosťou, hrdosťou i pohnutím v hrdle. Na Američanov nikdy nenadával. Keď sa vrátil domov, vážil 40 kíl a mama ho niekoľko mesiacov dávala dokopy…
Rozlišoval, kto je vlastenec a kto fašista
Vladimír Mináč si celý život dával pozor, aby sa nedotkol takých spomienok, ktoré by ho mohli viesť k nenávisti. Vždy si ich strážil a najmä na všetko, čo súviselo s koncentračnými tábormi. Preto mal radšej Dostojevského ako Tolstého, lebo mal pocit, že mu viac rozumie, že rozumie poníženým, urazeným, ukrivdeným a biednym. Preto vnímal 50. roky ako pohyblivé piesky, ako dozvuky vojny, preto cítil vari skôr ako ostatní sťahovanie slučky na hrdle. A preto sa naučil ako latku nielen preskočiť, ale aj podliezť, obísť a v každom prípade prežiť. Súdiť takýchto ľudí má právo len ten, kto prešiel ten kus cesty v ich topánkach.
A ešte jedna vec sa mi vidí v tejto súvislosti obzvlášť dôležitá: Mináčov odpor k ľudáctvu. Kadejaký „pusipajtáš“ súčasnej moci so samozvaným právom kádrovať si dnes myslí, že tohto giganta slovenskej kultúry pozná a že ho môže osočovať ako nacionalistu. Je to veľká urážka, pretože Mináč bol v prvom rade exkluzívne vzdelaným národovcom, predstaviteľom neexistujúcej elity, ktorá by mala byť samozrejmá, keby na ňu ostatní dosiahli.
Jeho kritické vlastenectvo, také podobné Štúrovmu, ktoré vedelo aj poriadne pokarhať, ak bolo za čo, vnášalo do nášho národného vývinu hlas starozákonného proroka. Ale nič mu nebolo viac cudzie ako príklon k extrémnej pravici.
Mináč si mnohých pohneval už ako predseda Matice slovenskej, keď vyhlásil, že nedopustí, aby ľudák prekročil jej prah. Preto bol taký rezervovaný jeho vzťah k zámorskej emigrácii, lebo on veľmi dobre vedel rozlíšiť, kto je vlastenec a kto fašista.
Odmietal primitívny nacionalizmus
Po prevrate ho čoraz viac znepokojoval rastúci pravicový extrémizmus a neoľudácke tendencie. Vyjadril sa k tomu veľmi jasne v zbierke esejí Sub tegmine z roku 1992:
„Ani za najtuhšieho centralizmu som sa nebál o osud svojej krajiny a svojho národa: národ bol na tichom, ale vytrvalom vzostupe. Teraz sa bojím, extrémny nacionalizmus sa z okrajov národnej skutočnosti pomaly, no isto presúva k prameňom jeho budúcnosti, k mládeži, a keďže slovenská mládež bude sociálne dvojnásobne postihnutá, bude hľadať východiská lacné a rýchle. Primitívny nacionalizmus je pre národ samovražedný, dostáva sa do konfliktu, neraz ozbrojeného, s inými primitívnymi nacionalizmami: ale najhoršie je to, že z celého národa robí zbor vrieskajúcich primitívov, že sa striasa svojich vnútorných hodnôt, že popiera svoj vývin a svoju kultúru. Desaťročia som sa snažil vydobyť zo slovenskej skutočnosti, zo slovenských dejín, osobností, činov, dôvody na národné sebavedomie. Ak toto má byť výsledok, premárnil som život.“
Je to jeden z najdôležitejších duchovných odkazov tohto génia. Vladimír Mináč nebol bezbrehým oportunizmom, bol mužom pevných morálnych postojov a jeho hodnotový svet lemovali dva pevné piliere: láska k Slovensku a antifašizmus. Z týchto princípov nikdy neuhol, celý život ich rozvíjal svojím jazykom, intelektom i múdrosťou, a za toto si ho vážim, za toto tvorivé budovanie slovenskej identity sa nielen v mojich očiach stal nesmrteľným.
(Medzititulky Bojovník)
Vladimír Mináč získal stredné vzdelanie na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Tisovci. Po maturite študoval slovenčinu a nemčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Keď sa po vojne vrátil z koncentračného tábora v Dachau, pracoval v armádnom časopise Bojovník. V roku 1949 sa stal tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov a zároveň redaktorom Kultúrneho života.
Začas zastával funkciu vedúceho scenáristického oddelenia Čs. filmu. Bol autorom scenárov viacerých filmov, napr. Kapitán Dabač. Neskôr sa vrátil do Kultúrneho života ako šéfredaktor, potom viedol redakciu Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 až 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. Medzi jeho najznámejšie prozaické diela patrí román z obdobia SNP Smrť chodí po horách a trilógia Generácia (Dlhý čas čakania, Živí a mŕtvi, Zvony zvonia na deň).
V 70. rokoch sa začal venovať esejistickej tvorbe venovanej najmä slovenským dejinám. V eseji Povstanie (1974) napísal, že celonárodným povstaním „uskutočnil slovenský národ svoj najväčší, najvýznamnejší historický čin“. V roku 1975 mu udelili titul národný umelec.
V rokoch 1974 až 1990 pôsobil ako predseda Matice slovenskej. V období 1968 – 1989 bol členom ÚV KSČ, od roku 1971 poslancom SNR, v rokoch 1990 až 1992 poslancom Federálneho zhromaždenia za KSS/SDĽ. Zomrel 25. októbra 1996 v Bratislave.