Branislav Balogh

Foto: Ladislav Skrak a archív autora

Mgr. Michal Macháček, Ph.D. (1986) je český nezávislý historik, zameriava sa na problematiku česko-slovenských a československo-sovietskych vzťahov. Vo svojom výskume sa venuje komunistickému hnutiu s dôrazom na dejiny politických elít. Známym sa stal vďaka reprezentatívnej monografii o prezidentovi Gustávovi Husákovi, ktorá bola aj témou jeho dizertácie na Karlovej univerzite v Prahe. V roku 2018 dostal od českého prezidenta štátne vyznamenanie, medailu Za zásluhy 1. stupňa za rozvoj vedy a školstva. Pôsobí na voľnej nohe.

Nedávno sme si pripomenuli 110. výročie narodenia popredného predstaviteľa protifašistického hnutia na Slovensku a bývalého prezidenta ČSSR Gustáva Husáka. V čom bol jeho najväčší prínos pre spoločnosť a dejiny 20. storočia v Československu a možno zvlášť na Slovensku?

Existuje „priblblá“ anekdota. Ktorý rok bol najhorší v českých dejinách? 1913. Vyhorel smíchovský pivovar a narodil sa Gustáv Husák. Odhliadnuc od toho, že k spomínanému požiaru v skutočnosti nedošlo, predznamenáva to, rovnako ako ukazujú prieskumy verejnej mienky, že Česi Husákovi príliš na chuť neprišli. So 70. a 80. rokmi minulého storočia, ktoré pre nich symbolizuje, majú väčšinou negatívne asociácie. Naopak Slováci vnímajú svojho krajana o čosi pozitívnejšie, či skôr nejednoznačnejšie a viacvrstvovo. Je to aj vďaka súvislostiam s predchádzajúcimi historickými obdobiami, v ktorých zohral významnú úlohu, povedzme v rámci národno-emancipačného hnutia: presadenie slovenskej povstaleckej štátnosti, ktoré vyvrcholilo vznikom česko-slovenskej federácie. A je tu aj Husákova protifašistická činnosť, jeho boj za sociálne práva spoločnosti, jeho odvážna nezlomnosť počas rokov vo väzení, kam ho poslali vlastní súdruhovia. Sú tu aj jeho postoje po auguste 1968, keď zrejme zabránil väčším konfrontáciám a krviprelievaniu. Samozrejme, nezaobišlo sa to bez dávky taktizovania, ak chcete, oportunizmu a politických ambícií. A dali by sa prirodzene vymenovať aj negatívne veci, v ktorých je prítomná Husákova politická zodpovednosť. Nič nie je čierno-biele.

V Česku sa len málokedy spomína jeho pôsobenie v odboji. Aký bol jeho tamojší prínos?

Už pred vojnou sa aktívne angažoval proti fašizmu, antisemitizmu a na obranu republiky. Potom bol aktívny v ilegálnom komunistickom hnutí, aj keď problematicky a s prestávkami, keď bol dokonca považovaný za vylúčeného zo strany pre, povedzme, nedisciplinovanosť. Napriek tomu ho ľudácky režim prenasledoval, nakrátko aj štyrikrát zatkol a polícia ho monitorovala. Vďaka svojmu pragmatizmu, vytrvalosti a spleti kontaktov sa podieľal na založení Slovenskej národnej rady a prípravách SNP. Na Povstaní sa významne podieľal ako politik. Ako tridsiatnik pripravoval kľúčové právne dokumenty a podieľal sa na výkonnej a organizačnej činnosti.

Čím si vysvetľujete nízky záujem historikov o spracovanie biografií prezidentov a čelných predstaviteľov ČSR v rokoch 1948 až 1989?

V 90. rokoch bola nechuť ku všetkému takzvane komunistickému a do popredia sa konečne dostali iné predtým zakázané alebo ohýbané témy. Okrem toho písanie poctivých životopisov je náročná činnosť, vyžaduje si čas a značné úsilie. Pokiaľ však viem, v súčasnosti sa nielen prezidentom, ktorí vzišli z lona komunistickej strany, venuje niekoľko českých historikov.

Prečo ste sa rozhodli venovať zvýšenú pozornosť práve Gustávovi Husákovi? Zmenili ste svoj postoj k nemu, keď ste spoznali aj dosiaľ neznáme, respektíve i neoficiálne dokumenty o ňom?

Okrem iného ma zaujal nedostatok výskumov a skutočnosť, že životopis Gustáva Husáka možno využiť aj na zmapovanie vývoja komunistického hnutia a česko-slovenských vzťahov. K tomu ma viedol môj školiteľ na univerzite, profesor Jan Rychlík, ktorému som za to vďačný. Samozrejme, mnohé bolo pre mňa nové a pohľad sa vyvíja, je to neukončený proces. Objavujú sa nové zaujímavé pramene, tiež otázky a výpovede pamätníkov, ktorých navštevujem a vážim si ich za ich čas a ústretovosť. Teší ma aj kontakt s rodinou Gustáva Husáka. Je jasné, že len zo zachovaných dokumentov sa nedá všetko vyčítať.

Po februári 1948 mala svoje dejiny aj história SNP. Aký malo Povstanie v tom čase význam pre KSČ a vládnucu moc?

Historická interpretácia Povstania prešla zložitou genézou. Už prvé povojnové hodnotenia boli problematické a podliehali politizácii. Po februári 1948 sa začal silný útok proti nekomunistickej časti povstaleckého vedenia, vojakom a niektorým partizánom. Po roku 1950 sa v súvislosti s vyvrcholením studenej vojny a tzv. agentománie podnikali kroky aj proti vedúcim komunistickým odbojárom, ktorých kriminalizovali, hoci sa zúčastnili na predchádzajúcich útokoch. Husák a ďalší boli nútení stať sa „slovenskými buržoáznymi nacionalistami“. Zároveň sa etablovali inštitúcie so záujmom o históriu odboja a SNP. Samotné Povstanie sa chápalo pozitívne, ako národná revolúcia organizovaná pod vedením komunistickej strany, teda predstupeň komunistického víťazstva. Plnilo teda legitimizačnú úlohu. Mnohí historici sa v 60. rokoch zaoberali reinterpretáciou a rehabilitáciou Povstania, čo viedlo aj k opätovnému „zaľudneniu“ povstaleckých dejín a nastoleniu otázky slovenskej štátnosti.

So školiteľom, profesorom Janom Rychlíkom.

V čom vidíte najväčšie rozdiely v prezentácii odboja a 2. svetovej vojny počas raných rokov socialistického štátu, obdobia tzv. normalizácie a dnes?

Oficiálne zobrazovanie dejín sa mení, historická pamäť sa vyvíja a vďaka generačným obmenám sa udalosti vzďaľujú. Žiaľ, aj priami účastníci fyzicky odchádzajú, starí rodičia dnešných školákov už väčšinou nezažili vojnu. A potom je tu technologický vývoj. Kedysi mala väčší vplyv škola, rodinná pamäť, knihy a rozhlas. Nastal rýchly nástup filmu, neskôr televízie a od 90. rokov počítačových hier a internetu. Medializácia. Dnes jednoznačne žijeme vo vizuálnom veku, keď písané texty ako zdroj poznania sú na ústupe a my sa utápame v atomizovanom informačnom boome. Nedokážeme sa sústrediť. Na sile získavajú skratkovité správy, hoci popri nich existuje množstvo ľahko dostupných kvalitných zdrojov. Navyše výklad dejín stále podlieha vládnucim pomerom a potrebám, ktoré ovplyvňuje geopolitická situácia, čiže v našom prípade vzostup a pád sovietskej moci. Novinkou je, že diskontinuita historickej pamäti naberá na sile u dnešnej najmladšej generácie.

Často sa spomínajú príbehy účastníkov odboja, ktorí boli najmä v 50. rokoch minulého storočia perzekvovaní. Akým spôsobom by sme sa mali s týmito skutočnosťami ako spoločnosť vyrovnať, darí sa nám to?

Ide o zložitý proces. Začal sa v 50. rokoch a vyvrcholil v nasledujúcom desaťročí, hoci bol ukončený až po roku 1989. Som presvedčený, že historici a novinári by mali poskytnúť priestor práve aj zabudnutým osudom a svedectvám, dať im hlas, ktorý predtým nebolo možné počuť. Životné príbehy môžu osloviť mladú generáciu a ich prezentácia je aj akýmsi vyrovnávaním sa s históriou, hoci je tento pojem dosť vágny.

Počas vojenského konfliktu na Ukrajine sme svedkami prehodnocovania predstáv o osloboditeľskej misii Červenej armády v Európe. Má podobný názor oporu v historických faktoch?

Prirodzene sa zvýšila politizácia, ktorá tu bola aj predtým. Napriek tomu jednotlivé národné dejiny nie sú vždy kompatibilné. Minulosť je bojovým poľom.

Časť verejnosti požaduje odstránenie pamätníkov oslobodenia od nacistických okupantov. Argumentujú ideologickým významom, ktorý tieto pomníky v bývalom režime mali a teraz sú vraj legitimizáciou politiky súčasného prezidenta Ruskej federácie. Ide o oprávnené žiadosti?

Faktor legitimizácie sovietskej a aj ruskej moci určite zohral a zohráva svoju úlohu v pamiatkovej politike, čo je logické. Veď len na československom území naposledy vydýchlo okolo 140-tisíc sovietskych vojakov: Rusov, Ukrajincov, Bielorusov, Kazachov atď. Väčšinou išlo o mladých ľudí, ktorí mali život pred sebou. Aj preto nie som veľkým zástancom búrania pamätníkov, hoci niektoré sú skôr „zabudníky“ (monumenty zabudnuté v priestore a nie veľmi dobre spracované). Navyše, príchod Červenej armády chápem ako oslobodenie aj podmanenie, pretože vtedy sa tu silno uplatňovala sovietska moc. Navzdory tomu mám niekedy dojem, že dnešnou oneskorenou bojovnosťou si niektorí ľudia akoby kompenzovali našu národnú nebojovnosť počas minulých desaťročí.

Pán Macháček, ďakujeme Vám za rozhovor.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *