Martin Krno, foto autor a Ján Rohár
V dvoch obciach pod Vtáčnikom, v Ostrom Grúni a Kľaku, sa v nedeľu 19. januára uskutočnili za účasti prezidenta Petra Pellegriniho pietne spomienkové zhromaždenia k 80. výročiu zbesilého zavraždenia 148 miestnych obyvateľov príslušníkmi nacistických jednotiek pre pomoc, ktoré poskytlo partizánom v Slovenskom národnom povstaní.
Schválne nepíšem o „nemeckých“ nacistoch, lebo v protipartizánskej ozbrojenej zložke Edelweiss a v ďalších okrem Nemcov z hitlerovskej ríše boli aj kolaboranti sovietski vojaci zo zajateckých táborov, Slováci z Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy a členovia domobrany (Heimatschutz) z neďalekých dedín Píla a Veľké Pole, v ktorých vtedy žila výrazná nemecká menšina. Práve ich znalosti miestneho terénu (aj slovenčiny) mali umožniť bezproblémové obkľúčenie obcí a zamedzeniu úteku partizánov do okolitých lesov.
Krvavá nedeľa v Kľakovskej doline
Nie množstvom obetí, no spôsobom vykonania sa tie tragické udalosti považujú za najbrutálnejší vojnový zločin spáchaný na území Slovenska počas 2. svetovej vojny označovaný za Krvavú nedeľu.
Už som o nej často počul a čítal, videl čierno-biele fotografie skazy, no predsa len keď sa človek ocitne na mieste (zlo)činu, ukazujú mu, tu v miestnej časti Ostrého Grúňa – Dolné Dvory stál dom Izidora Debnára. Beštiálne v ňom zmasakrovali 64 obyvateľov, 26 mužov, 26 žien a 12 detí. Najmladší Filipko Debnár nemal ani 14 mesiacov, zabili ho na rukách jeho 11-ročnej sestričky.
Počas pietneho aktu na pľaci, kde stál kedysi dom Debnárovcov, pri Pomníku umučených sedeli štyria obyvatelia, ktorí si, ako malé deti, iba čiastočne spomínajú na Krvavú nedeľu. Traja chlapi a Emília Šurianska:
„Najstrašnejšia chvíľa môjho života bolo,“ hovorí, „keď sa domov vrátil otec so zakrvaveným krkom a šepce mi: Už nemáš mamičku ani sestričku Rozáliu.“ Ich dom bol na dolnom konci dediny. Vtrhlo k nim komando a po prehliadke rodičov a najstaršiu dcéru nahnali tak ako ostatných k Debnárovcov.
Ľudské jatky akoby zázrakom prežil len jej otec Ján Tuska. Spolu s niekoľkými ďalšími pozostalými ušli do hôr. Dobre urobili, po troch dňoch sa jednotky Edelweiss vrátili, zvyšných 112 domov vyrabovali a podpálili.
Bol to krásny zimný deň…
V nedeľu 21. januára 1945, v paradoxne slnečný deň, spustošili nacisti i Kľak. Už zrána úplne vypálili 132 domov a hospodárskych stavieb, fyziky zlikvidovali 84 ľudí, z toho 16 žien a 36 detí, viacerí zaživa uhoreli.
Zavraždili aj matku so všetkými jej šiestimi deťmi, horárovu manželku Helenu Rettingerovú, ktorá sa po siedmich rokoch konečne tešila na svoje prvé bábätko, či trojmesačnú Jozefínku Haringovú… V dome Jána Kotrlu našli matku, ktorá kúpala svoje dieťa. Esesák jej vytrhol dievčatko a hodil ho o stenu. Plačúcu ženu vrah zasiahol zbraňou a jej mŕtve telo zakrylo nehybné dieťatko.
Našli pritom troch zranených partizánov. Petra Boroša, ktorý mal 27 rokov, a o rok mladšieho Jána Jakaba čakala po bití a mučení ponižujúci koniec. Pred očami ľudí Jakaba zaživa upálili, Boroša priviazali k obrnenému vozu a ťahali za sebou, až kým nevydýchol naposledy.
Martin Herko, 21-ročný partizán, mal omrzliny na nohách, nemohol chodiť. A tak ho do centra obce, kde sústredili Kľakovčania, priviezli na saniach. Už aj tak vydesení dedinčania, vrátane detí, sa museli pozerať na takmer dve hodiny trvajúcu verejnú popravu. Rozrezali mu chodidlá, na viacerých miestach stiahli kožu z tela, odrezali uši, nos, jazyk, vyklali oči a napokon ho ešte živého hodili do plameňov horiaceho baraku.
Pomoc prišla aj z Moravy
Pred ostatných obyvateľov postavili tri guľomety so zámerom všetkých postrieľať. Miestnemu farárovi Rudolfovi Kluchovi sa podarilo presvedčiť Nemcov, aby sa mohli veriaci pomodliť. Oddialil tým popravu, až prišla motospojka s rozkazom nestrieľať, ale dedinu vyrabovať a občanov evakuovať.
Po oslobodení obce v marci 1945 nebolo potravín ani stavebného materiálu. Svojou troškou prispela medzinárodná organizácia pre obnovu vojnou poškodených dedín a miest. No vzácnejšia pomoc prišla z Moravy, z mestečka Napajedla. Jeho predstaviteľov zo vďačnosti privítali i na tohtoročnom zhromaždení pri Pamätníku so súsoším matky s dieťaťom.
Nebezpečná hra s ohňom
„Na týchto udalostiach je obzvlášť desivý fakt, že nešlo o konanie vyšinutého jednotlivca, ale o dômyselne a chladnokrvne organizované zlo,“ zdôraznil v prejave prezident Peter Pellegrini. „V slovenskej spoločnosti, ale aj v celosvetovom meradle, pozorujeme jasnú recidívu nenávisti, teda tej najzhubnejšej emócie, ktorá bola hybnou silou vtedajšej vojnovej mašinérie.“ Prezident upozornil, že tento rok oslávime 80. výročie ukončenia druhej svetovej vojny:
„Žiaľ, pripomenieme si ho vo chvíľach, keď opäť zúri vojna za našimi východnými hranicami a keď je naša spoločnosť opäť presýtená nenávisťou. Varujem z tohto miesta všetkých, ktorí vyvolávanie nenávisti pochopili ako nástroj na vlastnú politickú moc. Hráte sa s ohňom, ktorý sa nezastaví ani na takých miestach, ako bol Ostrý Grúň či Kľak…
Je našou morálnou povinnosťou a záväzkom voči obetiam a ich blízkym urobiť všetko pre to, aby sa krvavá história neopakovala. Aby sa medzi ľuďmi nerozmohla nenávisť, ktorá ich zbaví ľudskosti a dovolí či priamo prikáže im konať také zlo, akého boli schopní pred osemdesiatimi rokmi.“
Pozrite si záznam zo spomienky:
Galéria: