Martin Krno
Foto Ján Rohár
Na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí sa vpravo od Domu smútku týči tri metre vysoký a zo desať metrov dlhý pomník. Betónový sokel pripomína krídla lietadla, bronzová socha umierajúceho. Ide o dielo architekta Ivana Salaya a akademického sochára Tibora Bártfaya.
Na čiernom podstavci sú uvedené mená 28 mužov. Nejde o symbolický pamätník, pod ním sú uložené cínové rakvy s telesnými pozostatkami politických väzňov, ktorí zahynuli na konci 2. svetovej vojny v dolnorakúskom Melku a v koncentračnom tábore v Mauthausene.
Pri 80. výročí tragédie si členovia oblastnej organizácie SZPB pripomenuli v Slávičom údolí tých, čo obetovali to najdrahšie za život v oslobodenom Československu.
Antifašisti zo Slovenska
Prečo zomreli desiatky kilometrov za hranicami svojej vlasti? Mnohí z nich sú známi účastníci antifašistického hnutia, po ktorých sa za socializmu pomenúvali ulice a školy. O iných vieme veľmi málo či takmer nič. Všetci sa však zapojili, hoci v rozličnom období, do zápasu proti ľudáckemu režimu a nemeckým okupantom.
Viacerí z nich odsúdili za ilegálnu činnosť na niekoľkoročné väzenie za slovenského štátu ešte pred vypuknutím Povstania, ďalších zatkli na prelome rokov 1944 a 1945. Intelektuáli, profesori, finančníci, inžinieri, ale aj robotníci, Slováci, nemeckí i maďarskí antifašisti, sovietski partizánski velitelia.
Okrem nenávisti k nemeckému nacizmu a domácim kolaborantom ich osudy spájalo ešte čosi: ocitli sa v nesprávnom čase na nesprávnom mieste – 19. februára 1945 pri mestečku Melk s presláveným barokovým kláštorom nad Dunajom.
Nečakaná dráma pri Melku
Kolóna piatich nákladných áut pokrytých celtami bez akéhokoľvek označenia viezla z Bratislavy do koncentračného tábora v Mauthausene viac ako 250 mužov strážených početným sprievodom z nacistického SS. V Melku sa rozozneli poplašné sirény. Šoféri pridali plyn.
Keď sa k nim priblížili na dostreľ anglo-americké stíhačky typu Spitfire, spojenci nemohli tušiť, že ide o transfer politických väzňov. Predpokladali, že sa presúva nemecký vojenský konvoj. V štyroch vlnách spustili doň paľbu z guľometov a malorážnych rýchlopalných diel. Opakované nálety zdemolovali štyri vozidlá, ušetrené ostalo iba posledné, s väzňami z Leopoldova.
Hneď na začiatku prvého leteckého útoku esesáci povyskakovali von a ukryli sa za stromy pri hradskej. Na väzňov však po kričali, že kto vystúpi, bude zastrelený!
Raneným nemohli pomôcť
Napriek tomu niektorí Slováci vybehli a keď videli, že sa už stíhačky nevracajú, začali organizovať pomoc stenajúcim druhom. Nacisti ich však pod hrozbou guľometov po štvrťhodine odohnali. A tak tým, čo neboli zranení, ostávalo iba sa prizerať, ako ich spoluväzni postupne zomierajú.
Priamo na mieste ostalo nehybne ležať 24 mŕtvych odbojárov, vážne či stredne zranených bolo 45, z ktorých viacerí do dvoch dní zomreli pre zákaz poskytnutia lekárskej starostlivosti.
