Petr Švanda, vojenský historik
Dotĺklo šľachetné srdiečko Dva dni pred koncom roka sme sa navždy rozlúčili s členkou a funkcionárkou SZPB Evou Richterovou. Skončila sa pozemská púť vzácnej a činorodej ženy, dlhoročnej šéfredaktorky zväzového dvojtýždenníka Bojovník.
Narodila sa 31. januára 1934 v Bratislave. Bola jediným dieťaťom básnika, prekladateľa, evanjelického kňaza a učiteľa, výrazného predstaviteľa neosymbolizmu v slovenskej poézii, Emila Boleslava Lukáča a jeho manželky Antónie, pochádzajúcej z Uherského Hradišťa. Milovala otcovu rodnú Hodrušu, starobylú banícku dedinku medzi úbočiami Štiavnických vrchov, kam chodievala na prázdniny k starej mame Hermíne, ktorá čulo korešpondovala s Teréziou Vansovou, Elenou Maróthy-Šoltésovou, Boženou Slančíkovou Timravou aj s ďalšími udržiavateľkami slovenského národného povedomia.
Pred druhou svetovou vojnou sa v bratislavskom byte Lukáčovcov stretávali významné osobnosti slovenského kultúrneho a politického života – Vladimír Clementis, Rudolf Dilong, Fraňo Kráľ, Ján Rob Poničan či Gejza Vámoš. Mnohým Eva sedávala na kolenách. A pozorne počúvala.
Nezabudnuteľnými sa stali stretnutia v hrejivej atmosfére domu Jozefa Gregora Tajovského a jeho výnimočnej manželky, spisovateľky Hany Gregorovej (Evinej krstnej mamy). Ako mi Eva veľakrát spomínala, v „literárnom salóne“ Tajovských sa nehľadelo na vierovyznanie, ani na ideológiu, debaty sa viedli v čisto akademickom duchu vzájomnej tolerancie. Komunista družne popíjal vínko so zaprisahaným demokratom, rehoľník bez predsudkov debatoval s pravoverným židom… Tieto stretnutia ovplyvnili aj Evin budúci život, lásku k rodnej reči a literatúre.
Povstanie prežila s mamou v Hodruši. Do Bratislavy sa vrátili po oslobodení. Po ukončení vysokej školy pôsobila v 50. rokoch ako prekladateľka z anglického a francúzskeho jazyka v nakladateľstvách Tatran a Slovenský spisovateľ, v 60. rokoch ako novinárka v denníkoch Roľnícke noviny, Ľud a v týždenníku Televízia (dnes Eurotelevízia).
Medzi jej rodinných priateľov patrili aj akademický maliar Janko Alexy s manželkou, taktiež výtvarníčkou Šárikou. Napriek dvom manželstvám vlastné deti nemala. Lásku a pozornosť venovala domácim a osirelým zvieratkám. Na začiatku 70. rokov sa stala zástupkyňou šéfredaktora Bojovníka. Tu strávila 25 rokov. Medzičasom pôsobila v Roľníckych novinách a týždenníku Televízia.
Svojou prácou sa neodmysliteľne zapísala do tvorby zväzového periodika. Jej články a úvodníky na aktuálne témy mali vysokú profesionálnu úroveň. Spolupracovníci i radoví členovia zväzu si ju veľmi vážili. Po odchode z postu šéfredaktorky v roku 2010 sa publikačnej činnosti venovala už len sporadicky. Vykonávala funkciu tajomníčky ZO SZPB.
Eviným hobby zostala klasická literatúra z otcovej rozsiahlej knižnice a filmy a seriály s historickou a prírodopisnou tematikou. Žiaľ, zdravie sa postupne zhoršovalo. Odmietala pobyt v nemocnici, akékoľvek zasahovanie do stereotypu svojho života. Jej šľachetné srdiečko dotĺklo 19. decembra 2020 v bratislavskej nemocnici na Mickiewiczovej ulici.
Milá Evinka, ďakujem ti za pomoc pri mojej publikačnej činnosti, za vecné pripomienky a jazykovú korektúru článkov. Ďakujem za všetko pozitívne, čo si priniesla ľuďom, ktorí ťa mali úprimne radi. Spomienka na teba zostane navždy uložená v našich mysliach i srdciach. Česť tvojej svetlej pamiatke!