Peter Weiss, člen ÚR SZPB
Pokus o socializmus s ľudskou tvárou sa stal originálnym príspevkom k výnimočnému roku 1968, keď sa po celom svete šíril spontánny duch rebélie a odpor k autoritárstvu v akejkoľvek forme. Česi a Slováci nikdy predtým ani potom neboli objektom takej globálnej politickej pozornosti a obdivu. A Slováci nikdy nemali politika, ktorý je vážený a uctievaný nielen v celej Európe, ale aj inde. Alexander Dubček sa ním stal bez toho, aby sa o to vedome usiloval a robil si vlastné „píár“.
Aby sa mohol stať politikom známym po svete, musel sa najprv stať politikom národným. Účasť v SNP, kde bol dvakrát ranený a prišiel o staršieho brata, a povstalecká tradícia zanechali v jeho mysli hlbokú stopu. Stali sa zdrojom jeho národnej hrdosti. Odkaz Povstania dokázal ako politik obhájiť a presadiť. Dubček bol kľúčovým protagonistom zápasu za odstránenie obrovskej krivdy a poníženia, ktorú spôsobilo vedenie KSČ začiatkom 50. rokov vykonštruovanými procesmi s tzv. buržoáznymi nacionalistami. S veľkou razanciou nastolil tiež otázky nerovnomerného ekonomického vývoja v Česku a na Slovensku a nápravy disproporcií v hospodárskych vzťahoch v štáte. Do povedomia spoločnosti vrátil najvýznamnejšie postavy slovenského národného života: Ľudovíta Štúra a Milana R. Štefánika, ktorí nevyhovovali dovtedajším ideologickým schémam.
Z pozície prvého tajomníka ÚV KSS v apríli 1963 spustil vlnu politického oteplenia, ktorú historici nazvali predjarím. Do verejnej činnosti diskreditovanej stalinistickými praktikami vniesol slušnosť a otvoril priestor pre dialóg a slobodu zmýšľania. Uvoľnenie akumulovanej energie prinieslo explóziu skvelých tvorivých činov vo všetkých oblastiach. Atmosféra na Slovensku sa začala prenášať do západnej časti štátu. V tvrdom a dlhom zápase so stalinistom, čechoslovakistom a českým šovinistom Novotným Dubček napokon zvíťazil.
Nebol slaboduchý aparátčik, ako sa ho niektorí usilujú vykresľovať. Z pozície prvého muža KSS, ktorý mal iba obmedzené kompetencie, urobil to, čo sa nepodarilo pražským reformným komunistom. Bez razantného tlaku zo Slovenska by sa pomer síl vo vtedajšom vedení KSČ mohol zmeniť až neskôr. Ak vôbec. Dubček otvoril bránu k obrodnému procesu. V jeho rámci sa mu podarilo vytvoriť aj politické podmienky pre naplnenie štátoprávneho odkazu Povstania v podobe ústavného zákona o čs. federácii, v dôsledku ktorého vznikla aj súčasná slovenská štátnosť. Dubček mohol v slávnostnom prejave 30. októbra 1968 na Bratislavskom hrade hrdo vyhlásiť: „Máme Slovenskú republiku!“ To je výkon naozaj historický a nenahraditeľný…
Po zadupaní pokusu o zmenu tankami Varšavskej zmluvy sa dostal do bezprecedentnej politickej i ľudskej drámy – ako zabrániť krvipreliatiu a zároveň tvárou v tvár bezohľadnej okupačnej moci a jej domácich spojencov uchovať aspoň čosi z obrodného procesu.
Po 20 rokoch sa stal sa jedným z hlavných aktérov zásadnej spoločenskej zmeny. Bol významným faktorom mobilizácie ľudí na námestiach. Tí aj 27. novembra 1989, v deň generálneho štrajku, kričali v priamom televíznom prenose z Námestia SNP: „Dubček na hrad!“ Zaznelo to aj v Prahe. Bol garantom, že v revolúcii neprevládnu jakobínske tendencie a bude mať nežný charakter…
Pre nás, ktorí sa hlásime k sociálnej demokracii alebo jednoducho sme slovenskí vlastenci, spomienka na veľkého Slováka a demokrata Dubčeka ostáva základnou hodnotovou výbavou. Je pre nás stále svetovo známy symbol zápasu o lepšiu, humánnejšiu, demokratickejšiu spoločnosť. To samo osebe má pre SNP a sebavedomie nenahraditeľnú hodnotu.