Lýdia Kokavcová
Foto autorka a archív Múzea SNP
Už druhýkrát v novodobej histórii Slovenska vznikol nápad venovať pamätnú tabuľu generálovi Jozefovi Turancovi. Mali by ju osadiť v Sučanoch, kde stojí jeho rodný dom. Tamojšie obecné zastupiteľstvo však vlani v decembri tabuľu odmietlo. Všetci poslanci, okrem jedného, ktorý sa zdržal hlasovania, boli proti.
Hoci niektorí historici tvrdia, že v prípade Jozefa Turanca ide o „kontroverzného” generála, nie je to tak. V jeho živote totiž žiadna kontroverzia nebola: bol nadšeným obdivovateľom Tretej ríše, nemeckého spôsobu usporiadania spoločnosti, nenávidel ZSSR a partizánov. Podľa dobových dokumentov sa považoval za hrdého Slováka, no pravdepodobne len v spojení s Čechmi alebo Maďarmi, keďže nemal problém slúžiť ako vojak pod nemeckým velením.
Slovenská inteligencia v akcii
Pri hlasovaní sa poslanci v Sučanoch opierali aj o stanovisko tamojšej ZO SZPB a oblastného výboru v Martine. Jeho predseda Jozef Petráš bol sám kedysi starostom Sučian. „Už vtedy sa o Turancovi začalo hovoriť ako o osobnosti obce. Bolo to okolo roku 2000, keď mali vyjsť články v miestnych novinách na jeho podporu. Považoval som to za jasnú propagáciu fašizmu,” konštatuje Petráš.
Vlani sa rodáci pokúsili dať Turanca na piedestál opäť. Žiadosť o zhotovenie a osadenie pamätnej tabule podalo občianske združenie Združenie slovenskej inteligencie. Argumentuje, že „osobnosti, ktorá tak rada na svoju rodnú obec Sučany spomínala a ktorá celý svoj profesionálny život obetovala boju za Slovákov, sa zatiaľ nedostalo zaslúženej úcty“.
Združenie slovenskej inteligencie je pokračovaním niekdajšej Spoločnosti slovenskej inteligencie – Korene, ktorej aktívnymi členmi boli historici – podporovatelia vojnového Slovenského štátu, František Vnuk a Martin Lacko. V súčasnom združení nájdeme opäť aktívneho Martina Lacka, niekdajšieho národniarskeho politika Rafaela Rafaja a generačnú štafetu vraj odovzdali aj matičiarovi Romanovi Michelkovi. Práve Michelka sme oslovili s otázkou, čo hovorí na aktivitu ohľadom pamätnej tabule pre generála Slovenského štátu. Do uzávierky na naše otázky neodpovedal.
„Verili sme, že tabuľu schvália. Vychádzali sme zo štúdie Ústavu pamäti národa uverejnenej v časopise Pamäť národa v roku 2008. Tá sa stavia k Jozefovi Turancovi buď neutrálne alebo nevidí dôvod, že by to mala byť negatívna postava,“ hovorí o motivácii predseda združenia Branislav Čech.
Štúdia ÚPN ako podklad
Faktom je, že autor štúdie, historik ÚPN Peter Jašek nevníma slovenského generála ako vojnového zločinca, hoci Turanca v roku 1947 odsúdil Národný súd na trest smrti, ktorý sa neskôr milosťou prezidenta zmenil na 30 rokov vo väzení. Azda treba pripomenúť, že tento verdikt doposiaľ žiadne rehabilitačné konanie neprehodnotilo.
Jašek píše: „Okrem toho, že Nemci vyslali na Slovensko svoju misiu, častými sa stali aj inštruktážne cesty slovenských dôstojníkov do Nemecka. Aj Turanec sa jednej z takýchto ciest zúčastnil, počas nej bol na cvičení v Königsbrücku pri Drážďanoch. (…) Táto cesta utvrdila v Turancovi pronemeckú orientáciu. Z čisto profesionálneho hľadiska sa mu ani nemožno čudovať – nemecká armáda predviedla vo francúzskom ťažení prvotriedny výkon a bola rešpektovaná ako najmocnejšia a najmodernejšia na svete.“
Situáciu, keď Turanec dostal vyznamenanie od Hitlera, opisuje historik ÚPN ako „radostnú“: „Po dobytí Rostova pokračovala Ríšska divízia v postupe na juh v smere na Kaukaz. (…)Počas postupu zastihla Turanca radostná správa, 13. augusta ho generál Kirchner, veliteľ LVII. tankového zboru, dekoroval vysokým nemeckým vyznamenaním, Rytierskym krížom, ktorý mu Hitler udelil 7. augusta.“
„Naša oblastná organizácia a v jej rámci aj ZO SZPB v Sučanoch,“ zdôrazňujú odbojári z Turca „si váži stanovisko starostu a všetkých poslancov obecného zastupiteľstva, ktorí sa pričinili o prijatie uznesenia o neschválení tejto žiadosti. Je dobrou vizitkou obce, že jej kompetentní predstavitelia nedovolili deformovať historickú pamäť… Inak by sa zaradila medzi tzv. kontroverzné obce a mestá z hľadiska prejavov sympatií k nositeľom fašistickej a ľudáckej ideológie a poškodilo by to bohaté antifašistické tradície Sučian.“
Stanovisko OblV SZPB v Martine
Bol vojak a vraj musel poslúchať
„Aký to bol národovec, keď sa ani pri poslednom súde netajil, že obdivuje Hitlera?“ čuduje sa Jozef Petráš. „Viete, ja mám na tieto veci vyhranený názor,“ osvetľuje rodinnú históriu. „Môjho strýka zastrelili Nemci na Bukovinách, keď pred vypuknutím Povstania spolu s ďalšími vyhlásili a obnovili republiku. Po potlačení SNP ich pochytali, strýko si musel sám vykopať hrob. Môj otec bol odbojár, nemecké zajatie mu zničilo život, my sme na vlastnej koži pocítili, čo je ľudáctvo a nacizmus.“
Dejinné udalosti mávajú často kurióznu dohru. Vo Varíne majú Ulicu Jozefa Tisu hneď vedľa Ulice Andreja Hlinku. Rodný dom generála Turanca sa zasa nachádza na Ulici 29. augusta. Patrí jeho prasynovcovi, ktorému po známom strýkovi dali meno.
„On bol vojak a musel robiť, čo mu ako vojakovi kázali. Má aj iné zásluhy. Bojoval proti Maďarom, aj za Československú republiku. Ale to už nikto nevidí. Veď jeho vyslal na front Tuka,“ bráni generála súčasný Jozef Turanec. Jeho život pozná z rozprávania starého otca a otca. „Veď môj otec musel ísť na vojne k pétépákom len za to, že jeho strýko bol generál Turanec,“ sťažuje sa. Keď spomeniem vyznamenanie od Hitlera, skonštatuje, že „bolo za to, že s Rýchlou divíziou dobyli Rostov na Done, preto ho dostal“. A tabuľu si vraj určite zaslúži.
Zostáva veriť, že na Slovensku máme dosť naozajstných osobností na to, aby sme za osobnosť nemuseli považovať napríklad aj generála Jozefa Turanca. Veríme, že ani v budúcnosti vďaka zodpovednému rozhodnutiu Sučancov neprejdú!
Po súkromnom múzeu Jozefa Tisa v Bytči, buste odsúdeného vojnového zločinca Ferdinanda Ďurčanského v Rajci a Ulici Jozefa Tisu vo Varíne – všetky v Žilinskom kraji – už podobných excesov ozaj stačilo. Ide totiž o tzv. salámovú metódu, postupne vylepšovať profily odsúdených potentátov kolaborantského režimu, vrátane opätovného pokusu o blahorečenie Tisa, s cieľom vyhlásiť ľudácky štát za vcelku harmonickú kapitolu slovenských dejín.